Festa della vita 2025!
Prvýkrát som zažila tú explóziu radostí, očakávania, milostí a všetkého: ubytovanie, nácviky, vystúpenie, tak bohatý duchovný a umelecký program… stretnutie živého Ježiša v eucharistii, pri adoráciách, živého Ježiša pri stretnutí s každým …
až na tú pani – Talianku, ktorá sa v jednej chvíli „drzo“ votrela do „nášho“ radu, na miesto, kde sedel syn, ktorý sa ako cenacolský chlapec išiel modliť ruženec dopredu k ostatným. Keby sa aspoň opýtala…Naznačovala som jej, že je tu obsadené, prosebne som pozrela na Freda, ktorý sedel vedľa nej, aby jej niečo povedal po taliansky a on namiesto výčitky smerujúcej k tej dáme, sa na ňu milo usmial…to bol koniec mojej nádeje udržať miesto pre syna…. ešte aj manžel mi hovoril, aby som to nechala tak…ale ako jej odpustiť v tejto svätej chvíli, keď všetko odovzdávam Matke a jej Synovi, je to nespravodlivé! Vtedy mi Duch Svätý vnukol myšlienku, ktorú som už neraz počula od kňaza: požehnaj ju. Tak hoci nerada, ale s prosbou o moje odpustenie, že mi ju bolo ťažko prijať, v duchu som prosila Pána, aby pani požehnal potrebnými milosťami pre jej život. A ani neviem ako a kedy, odrazu bolo vedľa nej voľné miesto. Brat Alfréd opustil svoje miesto a prenechal ho Tobiášovi…
Je to možno úsmevná drobnosť, ale mne sa potvrdilo, že stačí sa nechať viesť Božou réžiou…
Dakujem Ti, drahý Ježiš, za toto krásne stretnutie na mieste, kde si cez mamu Elvíru dal živú nádej všetkým, za všetko, čo som mohla zažiť na tomto fascinujúcom festivale života.
Speranza viva!