Festa della vita 2025 – svedectvo Terézia
„Milujem Hospodina, lebo počul
môj úpenlivý hlas,
lebo naklonil ku mne svoje ucho,
keď som k nemu volal.“ (Žalm 116, 1-2)
Premýšľam akými slovami začať písať toto svedectvo, preto som otvorila bibliu a prelistovala pár žalmov. Hneď prvé vety žalmu 116 vyjadrili pocity, ktoré vo mne zanechal sviatok života. Asi každý z nás pozná pocit, keď sa nám naše modlitby zdajú ako nevypočuté slová. Jedinú odpoveď, ktorú počujeme, je ozvena nášho vlastného hlasu… Je to ľudské, chcieť všetko hneď, chcieť aby sa veci pohli okamžite.
Ja som si na tohtoročnej Oslave života opäť overila a zopakovala, že Boh, aj napriek tomu že to niekedy necítime, vždy trpezlivo vypočuje naše modlitby. Verím, že počuje aj slová, ktoré sa skrývajú v tichosti za našimi slzami. Niekedy sme vyčerpaní priveľa rozprávať, vysvetľovať, opisovať… Veríte však tomu, že Boh vidí do hĺbky nášho srdca?
Jeho načasovanie je dokonalé. Jeho plány sú oveľa väčšie a krajšie, ako tie naše. A preto som nesmierne vďačná, že Ježiš chcel, aby som tento rok cestovala do Talianska na Festa della vita spolu s každým jedným z vás, ktorí ste tam boli.
Počas tohtoročnej Festy sa Pán dotýkal môjho srdca rôznymi spôsobmi. Bol to čas, plný modlitby, uctievania, vďaky, objatí a radosti zo života. Bola som na Feste prvýkrát a poviem vám, že krajšie som si to ani vysnívať nemohla.
V Taliansku som dostala ten dar, stretnúť sa s oboma mojimi bratmi, ktorí momentálne žijú v komunite. Veľakrát sme sa o tom spolu rozprávali, žartovali sme, aké by to bolo skvelé, keby sa všetci traja stretneme na Feste. A pán nás vyslyšal, aj keď sme tam nemohli byť s maminou Jankou a s bratom Marošom, priniesli sme ich tam v modlitbe.
Vidieť najstaršieho brata Tomáša, ktorý ešte pred nedávnom bol zvnútra „mŕtvy“, bez zmyslu života, bez radosti v očiach, ako teraz tancuje a raduje sa zo života, ako kľačí bez prestania na kolenách a adoruje Ježiša v najsvätejšej sviatosti oltárnej, ako sa na mňa usmeje a povie „som rád že si tu“, bolo niečo, čo slovami neviem opísať. Keď sa nad tým zamyslím, ešte vždy mám zimomriavky na celom tele a ďakujem Ti Pane, že Ty uzdravuješ skrúšené srdcia.
Takisto keď ma jedno ráno v Saluzze brat Filip stiahol do kaplnky na adoráciu so slovami: „To je ten najlepší spôsob, ako môžeš začať deň.“. Myslím si, že to nepotrebuje viac slov…
Ďalším silným zážitkom pre mňa bolo navštívenie hrobu našej Matky Elvíry v Pagne, kde nás privítal otec Stefano. Vidieť to všetko naživo a zažiť atmosféru, ktorá tam panovala, bolo proste nezabudnuteľné. Pocit, ktorý som cítila pri Elvírinom hrobe bol veľmi silný a prenikol celým mojím telom. Neubránila som sa ani slzám dojatia, pretože kľačiac pri jej hrobe som cítila nesmiernu vďaku za to, že povedala svoje áno. Svoje áno Bohu, svoje áno opusteným a strateným ľuďom, svoje áno panne Márii. A že cez jej drobné ruky vzniklo toto Božie dielo – Cenacolo.
V autobuse som sa s vami podelila o tom, že nás pred nedávnom opustil človek, vďaka ktorému sme spoznali komunitu Cenacolo. Taktiež mal problémy so závislosťou. Mal len 24 rokov. Často som na neho myslela v modlitbe, prosila som za jeho dušu, pretože som mala pocit, že mi ho Pán pred pár rokmi zoslal ako “holubicu“, skrze ktorú začalo obrátenie našej rodiny. Aj v tejto ťažkej a smutnej situácii však cítim Boží dotyk. Pretože aj keď mnohým pozemským veciam nerozumiem, verím že vo večnosti majú hlbší zmysel. Skrze túto situáciu sa ma aj veľmi dotkli predstavenia, ktoré si pripravili chlapci a dievčatá z komunity. Myslím, že každý z nás sa v obidvoch z nich našiel. Možno každý v inom zmysle, ale koniec koncov všetci sme na rovnakej lodi. A to sa mi na tom páčilo najviac. Stretli sme sa tam, pretože sme si všetci prešli ťažkými životnými situáciami a myslím si, že nás ešte veľa ťažkostí v živote stále čaká… Avšak toto je to, čo nám dodáva silu. Spoločné nasledovanie Ježiša. Pomocná ruka od rodiny či priateľov, silné objatia, slzy šťastia i dojatia, milé slovo a úsmevy, sila spoločenstva, spoločnej modlitby… Veď nie je to to, čo od nás Pán chce? Boh je láska.
Mám ešte veľmi veľa zážitkov, o ktorých by som mohla písať celý deň. Myslím si, že to najdôležitejšie som spomenula. Na tohtoročnú Festa della Vita budem spomínať ešte veľmi dlho a navždy zostane zapísaná v mojom srdci. Ďakujem všetkým, ktorí sa na tomto veľkom podujatí podieľali. Modlime sa za seba a nezabúdajme, že Ježiš je s nami aj keď máme pocit, že sme na všetko zostali sami. Veď On je živá nádej!
Prajem Vám požehnaný čas a na záver vám pripájam báseň, ktorú napísala moja mamina Janka.
Chcem ďakovať – Jana
Si živá nádej,
náruč čo ma čaká.
Aj v najväčších tmách nájdeš,
čo ma najviac láka…
Ten strach na lásku meníš,
krok po kroku ma vodíš.
Hluk vôkol tíško zjemníš,
z ničoho niečo zrodíš.
Keď človek spadne,
už máš ruku vystretú.
Dvíhaš nás, keď sme na dne
A pripomínaš, že si tu!
Vtedy, keď hľadáme sa
niekde v sebe stratení…
Ty hľadáš spolu s nami,
aby sme boli nájdení.
Často Ťa nevidím,
hoc pretieram svoj zrak.
A ty si aj tak všade vôkol-
a obyčajné meníš na zázrak!
Každý deň túžim Ti
vzdávať vďaku-
za to, že ľúbiš ma aj nehodnú-
ba čo viac, práve takú!
Viem, ešte neraz nájdem,
potom opäť stratím…
Keď poputujem v Tvojich stopách,
živú nádej Ti vrátim!