Svedectvo Elenka
Patrím do kategórie „rozvedená“. Po všetkých zjavných znakoch závislosti, s bývalým manželom sme zistili, že náš syn BERIE DROGY. Vzájomný vzťah nás rodičov bol taký, aký môžete mať s niekým, s kým ste sa súdili o zverenie dieťaťa do výchovy, o majetok, o byt,… nazvem to jedným slovom „vyhorený“.
Náš jediný milovaný syn po tom, ako nebol pripustený ku maturite, dobrovoľne odchádza z domova otca, s ktorým žil a začína žiť svoj život narkomana.
A my začíname žiť život rodičov narkomana. Dni po zistení čo sa deje s naším synom, som nevládala ráno vstať z postele. Bolesť, ktorá zasiahla dušu zaliala celé telo, žalúdok sa zovrel do kŕča na 24 hodín. Slzy sa spúšťali spontánne, či som pracovala, či nakupovala….
Svet a život ostal sivý a ja som mala pocit, že svojím spôsobom skončil, nastala tma… koniec. Z okolia som dostávala rôzne rady, ako sa mám zachovať, ako mám vyhľadať syna, čo mu mám povedať. Rady od ľudí, ktorí so závislosťou nemajú skúsenosť sú nanič, avšak dostala som kontakt na nejakú skupinu ľudí venujúcu sa závislostiam v Piešťanoch. Netušila som kam idem, čo sa dozviem. Prišla som do spoločenstva, ktoré dnes po dvoch rokoch môžem povedať, že výstižnejší názov ani nemôže mať. PRIATELIA – to sú ľudia, ktorých vo svojom živote – mimo nášho spoločenstva – spočíta človek na prstoch jednej ruky. Priateľ je človek, s ktorým sa smeješ, plačeš, pred ktorým sa odvažuješ byť sám sebou, ktorému povieš svoje problémy, ktorý ťa vypočuje, podporí, ale na druhej strane ti povie pravdu o tebe, ktorú mnohokrát nechceme počuť. Presne toto som našla v jednej starej klubovni v Piešťanoch. Povzbudivo pôsobilo aj uistenie, že aj keď ide o katolícke združenie, sloboda vierovyznania je zaručená.
Nemala som žiadne skúsenosti s inými zariadeniami na liečenie drogových závislostí, ale ihneď som vedela, že toto je to správne miesto – vôbec som o tom nepochybovala, bolo mi jasné, že tu sa lieči duša. Absolvovala som všetky piatkové kluby a informovala o tejto možnosti svojho bývalého manžela. Šanca, že sa ku mne pridá spočiatku nevyzerala nijak nádejne, avšak tiež zisťoval možnosti liečenia, ktoré sú na Slovensku. Naša komunikácia rástla, pretože len nás dvoch spája ohromná bolesť a stále spája láska k synovi a sme jediní, ktorí mu môžeme pomôcť.
Čas v týchto prípadoch nehrá v náš prospech, ale veľmi rýchlo sme pochopili jedno: hráme hru a v ruke máme len tri karty a nášho syna čaká buď: basa, smrť, alebo komunita. Postaviť si rebríček z týchto troch karát nie je ťažké, avšak jednu úplne vylučujem, druhá ma desí a ostáva jedna jediná!
Keď človek pochopí tento fakt, bez ohľadu nato, aké sú vzťahy medzi rodičmi narkomana, neostáva nič iné, len zahodiť všetky negatívne emócie a je nutné začať používať len jedno: ZDRAVÝ ROZUM! Bývalý manžel po zvážení všetkých možností, ktoré sú na Slovensku, spolu so synom, ktorý nás medzitým kontaktoval a žiadal o peniaze, jedlo atď, prichádzajú do Piešťan a začali sme cestu, ktorá vedie k tomu, aby nám ostala jediná karta, s ktorou chceme hrať.
Po ťažkom období prípravy syna do komunity, ktorá znamenala prebdené noci, kedy bol syn na ulici, jeho klamstvá a krádeže značnej čiastky peňazí, sobotné návštevy Piešťan, prichádza vytúžený deň, kedy sme syna odviezli do komunity. V dome, do ktorého sme ho doviezli sme vyložili jeho osobné veci, prezreli si dom, rozlúčili sa a odišli… Na jednej strana úľava a radosť, na druhej strane, ako sa nám dom vzďaľoval z dohľadu, plakali sme ako malé deti, ledva sme videli na cestu pred sebou. Po rokoch nenávisti medzi nami sme sa začali navzájom utešovať a upokojovať.
Obdobie po tom, ako syn nastúpil do komunity, sme začali navštevovať rodičovské stretnutia v Piešťanoch, v Demänovej, Levoči, stretnutia s komunitou v Taliansku, a ďalšie. Tu som mala možnosť spoznať zakladateľku Cenacola sestru Elvíru, komunitných kňazov, ostatných rodičov a tiež mladých ľudí, ktorí začali bojovať so svojou závislosťou. Spoznala som kňazov odhodlaných pomáhať nielen závislým chlapcom, ale aj rodičom. V komunite si rodičia medzi sebou podávajú pomocnú ruku, sú ochotní vypočuť každú ubolenú dušu, ktorá potrebuje radu a pomoc zo svojím závislých dieťaťom. „Zavolaj kedy chceš, aj o polnoci“: to sú slová, ktoré som počula od rodičov, keď sme začali chodiť do komunity a platí to aj dnes. Najväčší šok, ktorý som však zažila boli chlapci a dievčatá z komunity. Vidieť mladých, ktorí pred komunitou sfetovaní tancovali na diskotékach, brali drogy, kradli, nepracovali, na kolenách pred božím krížom, to osloví každého.
Začala som si klásť otázky: „Pane Bože, to čo si za sila, že toľko mladých ľudí je pred Tebou na kolenách?“
Koľkokrát sme nedokázali v minulosti prinútiť naše dieťa ani aby išlo vysypať smeti a
Ty ???????? Každý človek s realistickým pohľadom na svet, hoci aj s ateistickým svetonázorom si musí položiť túto otázku. Odpoveď som našla a stále hľadám…
Komunita je cesta, na ktorej som stretla Boha, pravé priateľstvo, spoznala ľudí, ktorí sú ochotní obetovať svoje záujmy, pohodlie, svoje ja Bohu, a tým pomáhať všetkým, ktorí to potrebujú. Vďaka Elvíra, vďaka komunitní kňazi, vďaka Ivan, vďaka Vám rodičia a priatelia spoločnosti Cenacolo!
Vaša Elena