Svedectvo Červený Kláštor – mama
Stretnutie v Červenom Kláštore pred rokom som zažila po absolvovaní prvých dvoch piatkových klubov v Piešťanoch. Na toto stretnutie som nechcela ísť, bola som smutná a bez nádeje. Chcela som byť doma so svojou rodinou, ktorú som nesmierne milovala, s nimi som strávila maximum svojho času za posledných tridsať rokov, čo som sa vydala, a teraz som bola zúfalá zahnaná do kúta závislosťou svojho najmladšieho syna. Nemala som nádej, nešla som na klub s nádejou, že mi niekto pomôže, išla som tam, pretože túto nádej mala moja najstaršia dcéra a manžel. S tou istou beznádejou som absolvovala druhý klub už len s manželom. A teraz ma dovliekol v hroznej horúčave na trojdňové stretnutie komunity do Červeného Kláštora. Najprv som sedela znechutene na klube v piatok večer, kde prišiel rozradostnený Eugen z Nitry, ktorý práve odviezol svojho syna do domu Cenacolo niekde v Poľsku. Nechápem. Nikoho tu prakticky nepoznám, všetci hovoria o svoje radosti z toho, že stretli komunitu, a aké zmeny s nimi s ich rodinou urobila. Nechápem. Chcem späť moju rodinu bez závislého, chcem , aby sa to nikdy nestalo, aby som nemusela byť tu. V sobotu katechéza a celodenný program so spevom, kde ešte odo mňa niekto chcel, aby som kývala ručičkami a tvárila sa radostne. No akurát. Trpela som ďalej a patrične ohundrávala tento „ výlet“ manželovi. Potom adorácia večer v kostole v areáli múzea. Pred dvoma rokmi sme tu boli s našimi deťmi na dovolenke v rámci mojej predstavy „Poznaj svoju rodnú zem“ , každé leto aj nejaký kút Slovenska.
Na adorácii sa niečo vo mne zlomilo a slzy vyplavovali smútok a beznádej. Prítomnosť Krista. Je aj tu, aj keď som mala už dlho pocit, že na mňa zabudol. Nedeľa sv. omša a svidnícky kaplán s tým známym :“ Nehľadaj riešenie. Hľadaj Boha. Boh nájde riešenie.“ A bolo mi jasné prečo som tu tie tri dni bola. Na toto všetko som myslela pri príchode do Červeného Kláštora tento rok. Náš syn je od septembra 2013 v komunite Cenacolo, pred dvoma týždňami sme sa stretli na Dni otvorených dverí v Kráľovej. Priznám sa, že z tohto dňa si veľa nepamätám, bola som veľmi rozrušená. Tešila som sa na stretnutie už teraz s inými, aj keď s tými istými rodičmi, ale s našimi priateľmi. Teším sa na toto stretnutie. Ja som obháňala Rudka (môj manžel), či nás prihlásil . Zvítanie s priateľmi a syn . Je tu náš syn aj so svojimi priateľmi z domu. Prekvapenie, radosť. Večerný klub, naši priatelia, noví rodičia. Mám to rada, Boh mi vždy cez nich niečo odkáže. Prítomnosť nášho syna, hneď nám vysvetlil, že on tu má svoje povinnosti a dohodli sme sa, že keď bude môcť budeme spolu, ale nebudeme sa navzájom obmedzovať. Zrazu (nie je to zrazu- je to 8 mesiacov v komunite) som pred sebou videla samostatného dospievajúceho muža, ktorý má jasno v hlave a rešpektuje okolnosti, za ktorých sme sa stretli a slušne ich dal na známosť aj mne. Úžas, prekvapenie, radosť. Katechéza, za ten rok som sa naučila „ kývať ručičkami“ dávam najavo svoju radosť, ďakujem Bohu, zjednocujem sa s ľuďmi, ktorí Jemu tiež ďakujú. Spoločná radosť. Sobota , katechéza, dlhší, pokojný rozhovor s naším synom po večeri . potom adorácia v kostole v múzeu, ako pred rokom a predsa aká odlišná. Vďačnosť, pokora v srdci alebo snaha o pokoru, pokoj, radosť, slzy, slzy vďaky. Na tomto stretnutí otec Braňo nadviazal na slová svidníckeho kaplána spred roka „ Prestaň zavadzať Bohu a on zmení tvoj život“. Budem sa snažiť Mu nezavadzať, tak ako som Ho začala hľadať a On našiel riešenie.
Dnes aj ja ďakujem Bohu, za toto dielo, za komunitu, za uzdravovanie v našej rodine (to je na iné svedectvo), za cestu, ktorá nie je ľahká, ale to nič neuberá na radosti, ktoré nám kráčanie po tejto ceste dáva. Je to len krátky rok Pane a …
mama