Svedectvo Anky
V máji 2004 sme boli na stretnutí v Záhrebe. Tam sme sa stretli s našim synom Peťom, ktorý mal vtedy za sebou 20 mesiacov pobytu v komunite a išiel s nami domov na prvú verifiku. Napriek tomu, že sme cestovali celú noc a domov sme prišli nad ránom, stretla sa v ten deň u nás skoro celá rozvetvená rodina. Peťo sa chcel s každým stretnúť, porozprávať sa a, samozrejme, aj oni boli zvedaví na neho, pretože mu všetci držali palce.
Počas toho týždňa, čo bol doma, chcel dobehnúť niečo zameškané. Celý deň využíval naplno, stretával sa zo známymi a priateľmi, dal si do poriadku chrup a keď sme sa vrátili z práce, venoval sa aj nám. Porozprával nám o neľahkých začiatkoch v komunite, o živote v nej, o vzťahu k Bohu, ktorý sa postupne mení. Bol síce pokrstený, ale do kostola nechodil, ani ostatné sviatosti nemal. V komunite sa modlí tak ako je zaužívané. Doma sa tiež pomodlil, ale sám, keď išiel autom alebo keď mal čas. Boli sme v kostole celá rodina a v tomto čase má už Peťo za sebou aj prijímanie a birmovku, ktorej sme sa zúčastnili v auguste v Šarengrade.
Niektoré večery trávil s nami, niekedy si išiel so sestrou sadnúť do podniku, ale ako sa sám vyjadril, nič mu to nedalo, pretože s bývalými priateľmi si nemal čo povedať. Vždy nám povedal, kde ide a kedy sa vráti a mal našu dôveru, ktorú nesklamal. Netvrdím, že mi nenapadli aj zlé myšlienky, ale dokázala som to prekonať a myslím, že sme to všetko zvládli k vzájomnej spokojnosti. Boli aj malé nedorozumenia, ale riešili sme ich hneď a v pokoji a bez kriku. Ten týždeň sme boli vlastne kompletná rodina, akou sme bývali pred jeho závislosťou. Mali sme doma syna, na akého sme boli zvyknutí, s ktorým sa dalo porozprávať, ktorý nás vedel potešiť a objať.
Krásny moment som zažila pri malom nedorozumení, ktoré vzniklo medzi nami a Peťo reagoval slovami, že sa ešte musí vrátiť do komunity, aby mohol na sebe ešte pracovať. Vďaka Bohu, že sme spoznali Ivana, ktorý nám pomohol s našim problémom a my sa môžeme tešiť, že náš syn je opäť človekom.
Anka z Topolčian