Oslava života Saluzzo 2022 – svedectvo Adriany z Prešova
Komunitu Cenacolo založila talianska rehoľná sestra Elvíra Petrozzi, ktorú my v komunite voláme jednoducho „Mama Elvíra“ na deň spomienky Panny Márie Karmelskej – dňa 16. júla 1983 v talianskom mestečku Saluzzo. Každoročne sa preto organizuje v tomto mestečku na upätí Álp odpustová slávnosť – oslava života „Festa della Vita“, na ktorú prichádzajú ľudia z celého sveta. Tento rok po 2 rokoch izolácie sme sa aj my s manželom vybrali aj s ďalšími rodičmi zo Slovenska a Česka na púť autobusom do srdca komunity – Saluzza.
Úprimne, nie som typ človeka, ktorý by mal rád „davy ľudí“ a veľké spoločenstvá, tak som mala pred cestou aj obavy, ako to zvládnem, na rozdiel od môjho manžela, ktorý je v spoločnosti veľmi rád. Sme v komunite krátko, rok a pol máme syna v našom komunitnom dome na Slovensku, takže to bola pre nás prvá cesta na Festu. Festival trval štyri dni, ktoré mne ubehli strašne rýchlo. Boli to dni plné hudby, zábavy, radosti a prekvapení, ktoré treba zažiť na vlastnej koži … keď napríklad vidíte, ako Váš manžel, ktorý nikdy netancoval (ani na vlastnej svadbe), zrazu vedľa Vás tancuje a teší sa. Boli to dni, ktoré „rozhýbali“ v mnohých z nás vieru, keďže boli pretkané svätými ružencami, korunkami božieho milosrdenstva, svätými omšami, katechézami a svätými adoráciami. Mohla by som tu písať veľa o tom, čo všetko ma na festivale zaujalo a skutočne sa ma dotklo. Myslím však, že v mojom prípade to potrebuje čas, aby som si veci vedela tak v sebe poukladať a uvedomiť. Určite sa k jednotlivým dňom festivalu vrátim, keďže tieto štyri dni sú zachytené na internetovej stránke komunity a je možné sa na nich spätne pozrieť. Pre mňa však asi najväčší zážitok bola účasť na slávení svätej omše, pri ktorej z rúk biskupa zo Saluzza prijali diakonskú vysviacku dvaja „chlapci“ z komunity Hubert a Slaven. Ďakujem Ti Pane za toto slávenie a za homíliu otca biskupa, v ktorej odzneli slová uistenia, že oslava je pre nás, teda aj pre mňa osobne.
V rámci tohtoročného festivalu života sme dostali ten dar, že sme sa mohli stretnúť aj s našim synom Samuelom, objať ho, porozprávať sa s ním, ako aj s ostatnými chlapcami z komunitného domu na Slovensku. Bol to skutočne požehnaný čas. Keďže náš syn, tak ako jeho matka, nemá rád veľké „akcie“ mal na úvod festivalu dosť problém to všetko prijať. Prijať, že toľko ľudí z celého sveta sa jednoducho teší a oslavuje život, život spolu s Bohom. Za tie štyri dni sme však mali možnosť vidieť, ako to postupne „spracúva“, že aj on sa usmieva, rozpráva a zdieľa sa so slovenskými a českými rodičmi, počas služby, ktorú počas sviatku života mal s ostatnými chlapcami pri podávaní stravy pre rodičov … a dokonca si aj on na festivale zatancoval. Za seba som rada, že sa pred nami na nič nehral, a že pri rozhovore s nami v úprimnosti priznal, že ešte stále len hľadá svoj vzťah a citlivosť pre Boha a vieru, no je rád, že je v komunite.
Veľmi som vďačná komunite, že som mohla počas tejto púte spoznať pre mňa nových rodičov, nadviazať priateľstvá a že sa k nám pridali aj naši drahí rodičia z Čiech. Myslím, že teraz poviem za všetkých v našom pútnickom autobuse, že sme cítili nesmiernu radosť a vďaku za to, že nás na celej našej púti sprevádzal a poctil svojou účasťou pomocný biskup olomouckej arcidiecézy Antonín Basler.
Tak ako my rodičia, pre ktorých komunita organizuje festival života, tak aj chlapci a dievčatá z jednotlivých komunitných domov, ako aj ostatní priatelia komunity sme načerpali veľa …. do ďalších dní. Tak to cítim, že Pán aj prostredníctvom komunity a týchto dní strávených v Saluzze nám stále ukazuje svoju cestu, aby sme ňou kráčali v jeho pravde.
Uvedomujem si, že na ceste záchrany nášho syna, sa moja rodina stala súčasťou nie iba „nejakého“ veľkého spoločenstva, ale súčasťou rodiny CENACOLA, do ktorej skutočne patrím a som v nej rada.
Na záver tohto svedectva by som chcela vyjadriť veľkú túžbu, aby výsledkom dní strávených na Feste bol úsmev na mojej tvári, ktorým by som dokázala okolo seba „rozsievať“ dobro, ku ktorému nás z pódia vyzýval v posledný deň oslavy aj komunitný kňaz. K tomu ma povzbudzujú aj myšlienky Mamy Elvíry z knihy Záblesky svetla, v ktorej sa píše, že pre úsmev sa musíme rozhodnúť. Boh nám nedal iba city, emócie, ale dal nám aj vôľu a odhodlanosť a takýto úsmev zažína život a premieňa lásku na skutok!
Tak do toho, mama Adriana!