Medjugorje – svedectvo mama Helenka

                               Milá Cenacolská rodina,

                               rada by som sa s vami podelila o svedectvo z nášho Medžugorského putovania.

 Od tej chvíle keď sa Panna Mária postarala o záchranu môjho života som túžila ísť do Medžugorie. Tento sen prerástol v úplnej dôvere a odovzdanosti do skutočnosti, navyše bolo pre mňa darom ísť s komunitou, s mojim manželom a dcérou, s vami všetkými.  Prvou skúsenosťou kam idem a s kým idem bolo, keď sme po celonočnej ceste autobusom  cca 3 hodiny čakali na hranici z Chorvátska do Bosny. Vďaka sebazapreniu každého z nás a modlitbe ruženca sa náš autobus nepremenil na “ horu nervov”.

 Po príchode na miesto sa stali zbytočné aj  obavy zo stravou ( dcéra celiatička, ja histamínová a intolerantná??). Vďaka ochote Sebastiána Merkoviča nebol žiaden problém.

 Potom to začalo…

 Večerný program pri kostole, ruženec, svätá omša, Podbrdo, Tihalina, Križevac, Mostar. To všetko sú miesta, ktoré navždy zanechali odtlačky v mojom srdci…

 Najintenzívnejšie som prežila výstup na Križevac, spočiatku sa mi išlo dobre no potom som opakovane začala vnímať, že tam mám “  duchovne vyniesť” našu staršiu dcéru ( s čím som vôbec nerátala), vtedy to začalo byť náročné fyzicky aj psychicky. Z Božej milosti a s tou najhlbšou krížovou cestou, akú som kedy zažila ( Ďakujem otec Štefan) som to zvládla a stálo to za všetku námahu sveta. V chlapčenskom dome bolo pre mňa silným momentom svedectvo Luku, keď tento chlapec- vysoká hora svalov sa vo svojej pokore dokázal tak umenšiť že “náš” Frederik zrazu vôbec nebol malý??.

 Tiež som vďačná za návštevu dievčenského domu, čo bola pre mňa nová skúsenosť.

 Katechézy otca Štefana, každodenná bilancia- často o “držku”??, láska a obetavosť každého z vás, svedectvo života Merkovičovcov, ich dcéry Diany s manželom, hmatateľná prítomnosť a záujem Ivana na diaľku, láskavosť šoférov, milujúca prísnosť a obeta Evky a nakoniec Marušiči, to všetko sú zážitky, ktoré sa normálne nedajú zažiť ani za sto rokov.

 No a poznanie pre mňa, ktoré som si odniesla. Nie je ľahké… Všetky moje trojročné modlitby za nášho syna a tiež  vzťah syna- otca, niekedy odovzdané, úpenlivé, dôverujúce, boľavé, kričiace, plačúce… mám presmerovať za vzťah môjho manžela s jeho otcom…

 A z toho Križevaca sa aj schádzalo a vtedy mi Pán tiež poslal dar ( škoda, že nemôžem menovať??),  osôbku ktorá mi odovzdala ďalšiu veľkú výzvu a slová takej lásky, ktoré nik a nič nemôže vymazať.

 Toto svedectvo píšem s dlhým časovým odstupom, ale ( luja) stále som nemala pokoj, kým som to neurobila, pretože to je minimum, čo môžem komunite dať.

 S láskou a vďakou mama Helena.