Medjugorie mladých 10/2013
Medzi najčastejšie otázky ktoré sa pýtame Boha, seba samého a všetkých medzi tým, patrí otázka: „Prečo ?“ Ten, kto sa ju ešte nemusel spýtať, má zrejme celkom bezstarostný život, a ten, kto sa ju už spýtal vie, že na ňu nedostal odpoveď. V autobuse do Medžugoria som mal týchto otázok v hlave hneď niekoľko. Prečo Pán nevyslyšal moje modlitby? Prečo dopustil aby sa stali zlé veci blízkym? Prečo som sa musel opíjať? Prečo teraz abstinujem? Prečo som vôbec nasadol do tohto autobusu? Úprimne som nečakal odpoveď, ale dočkal som sa jej.
Počas cesty sa skoro nič nedialo. Prebehlo len zoznamovanie, pri ktorom sme sa mali predstaviť a objasniť, prečo sme sa vybrali do Medžugoria. Ja som vtedy povedal, že vlastne neviem prečo idem, asi kvôli mame alebo bratovi, ktorý je v komunite. Po zoznamovaní nastalo ticho, aby ľudia mohli spať. Ja za cesty spať neviem, tak som mal dosť času premýšľať nad vyššie uvedenými otázkami. Cesta sa mi zdala pri nich nesmierne dlhá, ale pre tých, ktorí si pospali to určite nebolo také zlé. Keď sme prechádzali cez Bosnu a Hercegovinu, dostavali sme od Ivana cez mikrofón mix geografických a historických informácií, aby sme si utvorili obraz o kraji do ktorého prichádzame. Cez deň sme sa zvykli čas od času modliť ruženec. Vtedy som to považoval ešte skôr za otravu, než za čosi, čím by som si chcel vypĺňať čas. Keď sme dorazili na miesto, kde sme boli ubytovaní, potešil som sa. Jednak preto, že som si konečne mohol oddýchnuť, no a samozrejme som bol aj nedočkavý zistiť, čo sa ide na tomto mieste diať. Po privítaní od majiteľa nášho nového ubytovania Antona a úvodných slovách od jeho pani Oľgy, ktorá prekladá pobožnosti do slovenčiny. Práve od nej som sa dozvedel, prečo je Medžugorie pútnické miesto, ako je to so zjaveniami a vizionármi a duchovným životom na tomto mieste. Z tohto rozprávania som si však najjasnejšie zapamätal pasáž, ktorá sa týkala obrátenia. Podľa Oľgy sa človek neobráti zrazu na raz. Je to dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje roky úsilia. To sa celkom nezhodovalo s mojou predstavou náhleho obrátenia, v ktoré som tajne dúfal. Po celkom krátkom oddychu sme sa vydali na naše prvé putovanie, ktorého cieľom bol vrch Križevac. Výstup na vrchol nie je ťažký, aj keď to tak sprvu môže vyzerať. Cestou sme sa však modlili krížovú cestu. Osobne som sa počas prvých troch či štyroch zastavení vôbec na modlitbu nesústredil, a myslel som len na to ako sa dostať na vrchol. Potom som si začal všímať ostatných členov našej skupinky. Ako sa modlia, ako kľačia, ako zvládajú výstup. Na vrchole sa nám naskytol zaujímavý pohľad. Najskôr človeku do očí udrie veľký betónový kríž. Postupne si začne všímať menšie, drevené kríže, pri ktorých sem tam horí sviečka, alebo je na nich čiasi podobizeň. Na tomto mieste som cítil pokoj, ktorý sa miešal s pocitom satisfakcie po zvládnutom výstupe. Po zostupe sme zamierili na ruženec, na ktorý som si už vtedy pomaly začínal zvykať. Počas ruženca som sa vyspovedal u Bohuša, ktorý nás sprevádzal ako duchovný pastier. Bol to mladý salezián, takže sa do našej výpravy skvelo hodil. Po ruženci nasledovala omša, na ktorej som bol na prijímaní po veľmi dlhej dobe. Hneď prvý deň som začal pociťovať zmeny správnym smerom. Po bilancii mi bolo jasné, že aj moji spolupútnici majú podobné pocity. Nebolo to teda mnou, ale miestom na ktorom sme boli, a ľuďmi, s ktorými sme tam boli. Po druhom dni som o tom už nemal najmenších pochýb. Najskôr sme išli do chlapčenského domu, kde sme dostali svedectvo od dvoch chlapcov. Ja osobne som si s neho odniesol slová o tom ako vyzerá myslenie závislých ľudí. Je založené na tom že človek chce všetko hneď a zaraz, na nič nemieni čakať. Po svedectve od chlapcov nasledovalo svedectvo z dievčenského domu. Musím sa priznať, že som nedával pozor, lebo som uvažoval nad tým, prečo som išiel na tú púť. Popri tom som sa neprítomne pozeral cez okno na hory, netušiac to , že moje otázky budú čoskoro zodpovedané. Po svedectvách nasledovala ďalšia turistika, tento krát na vrch zvaný Podbrdo. Počas výstupu sme sa pre zmenu modlili ruženec, ktorý sa mi už pozdával, a cítil som sa počas neho veľmi príjemne. Viacerí sme z Podbrda mali podobné pocity, ktoré najlepšie opísal spolupútnik Robo, keď povedal že to miesto bolo „vymodlené“. Práve tam som prosil asi po prvý krát v živote o čosi aj moju nebeskú matku. Prosil som, a dostal som. Po turistike prišla omša, a po omši adorácia. Jeden z najsilnejších, ak nie najsilnejší zážitok, ktorý som si z púte odniesol. Najskôr som sa modlil s ostatnými, no potom som sa začal prihovárať Bohu sám. Po chvíli sa moja modlitba zliala do jediného slova: „Odpúšťam“. Opakoval som ho dovtedy, kým som sa nezačal smiať. Odpustil som, tak som začal odriekať to málo čo viem s talianskeho Zdravasu. A čo také hrozné mohol chlapec v mojom veku chcieť odpustiť ? Ako 17-ročnému mi jeden taliansky dobrák znásilnil dievča. Od tej doby som znenávidel všetko talianske, stratil som dôveru v Boha a prestal som si vážiť aj sám seba. Presedlal som z občasného pitia na absint. Začal som znovu fajčiť, žil som v nečistote. Vtedy som si začal klásť otázky typu prečo. V tú noc, na adorácii v Medžugorí, som všetky zodpovedal. Pán ma celú tú dobu chcel dostať na to miesto. Preto sa stalo to, čo sa stalo. Aby som sa naučil, že aj to najväčšie zlo sa dá odpustiť. Chce to len čas, tak isto ako pri obrátení. Celá tá dlhá doba bola pre mňa poriadna skúška viery, za ktorou dala bodku padajúca hviezda, ktorá prišla počas adorácie. Nasledujúce dni našej púte sa pre mňa niesli v znamení pocitu ľahkosti a bezstarostnosti, ktorý ma viac menej drží až do dnes. Druhý krát sme navštívili chlapčenskú komunitu, v ktorej sme mali nedeľnú omšu. Nasledoval výlet do mesta Mostar a potom cesta do Chorvátska k moru. Ubytovaní sme boli u tety Diany. Je to milá, postaršia pani, a veľmi dobre varí. Počasie bolo skvelé, more dosť teplé na kúpanie, človek sa cítil ako na dovolenke. Zažil som tam krásnu oslavu narodenín, s prípitkom, no bez kvapky alkoholu. Vtedy mi to prišlo všetko tak detsky bezstarostné. Po návšteve Chorvátskeho mariánskeho pútnického miesta zvaného Vepric sme už všetci tušili, že sa blíži čas návratu domov. Ja som však vedel, že pre mňa nastane aj čas návratu do Medžugorie. Počas cesty späť na Slovensko mi zneli hlavou Ivanove slová o tom, že Medžugorie patrí medzi miesta, na ktoré sa ľudia stále vracajú. Už teraz sa teda teším na ten deň, keď sa budem môcť vrátiť.
Účastník putovania mladých do Medjugoria 10/2013