Janka a Fredo, rodičovské svedectvo o Cenacole

Kde to celé začalo a pokračuje? Vnímaným a viditeľným momentom spojeným s komunitou Cenacolo bola naša svadobná cesta pred 13 rokmi v Medžugorí, ktorá bola túžbou môjho manžela. Pre mňa to bolo všetko možné, len nie svadobná. Jedna bojová a krížová cesta, na ktorú som vôbec nechcela ísť. Mesiac po sviatosti manželstva, ktoré sme prijali ako jeden obrovský Boží dar som sľúbila v našom obrade aj poslušnosť manželovi a to ma trochu obmäkčilo a ja som súhlasila. Jedno utrpenie, keď bolo treba súperiť so svojimi predstavami, plánmi, náladami, nepokojom, skorým vstávaním, netrpezlivosťou pri hodinách Adorácie, ktorej som vôbec nerozumela, s množstvom ľudí a nepohodlia. Tam som si vypočula aj prvé svedectvo chalanov z Cenacola. Čo ma naplno zasiahlo, bola ich modlitba pred svedectvom. Silný moment, ktorý ukázal silu mužov, ktorí vkladajú svoj život do Božích rúk. Utvrdilo ma to v túžbe byť môjmu manželovi oporou pri budovaní jeho vzťahu s Bohom, aby som sa aj ja cítila byť v bezpečí. Obrovská radosť a nádej pri jedinom svedectve, pri ktorom jeden z mladých mužov nebol závislý a žil v komunite, tešil sa zo života a radosť z neho sršala. „Je to škola života,“ povedal. Začali sme chodiť zo zvedavosti na kluby do Piešťan. Raz za čas. Veľmi ma to oslovovalo, napĺňalo pokojom, vlievalo nádej, v každom svedectve som videla kúsok svojho života, prežívania a mohla som vnímať posuny týchto ľudí, ich rozhodnutia a zároveň riešiť svoje naoko zanedbateľné problémy. Iba naoko. Žiaden stav, ktorý vníma človek ako svoj problém nie je zanedbateľný. Náš Lukáš sa o 4 roky ocitol v Cenacole. Jeden Boží zázrak, dobrodružstvo, ktoré prežívame dodnes. Prečo? Určite aj preto, že Luky je stále v komunite a ako sa na tohtoročnej verifike vyjadril: „Keby ste nekráčali po tejto ceste so mnou, cítil by som sa ako pes v klietke.“ Potom Boh ukázal, že nestačí Ježiša a komunitu obdivovať, byť ohúrený týmito zázrakmi, vzkrieseniami, ktoré sa tam dejú. Možno by sme tu už neboli, pretože ohúrenie časom vyprchá. Boh pozýva ohlasovať svoj život, svoj kríž, svoje slabosti, nedokonalosti, svoju biedu, pýchu, aby sme potom mohli zažívať skutočnú radosť a slobodu. A ostať na tejto ceste aj pre iných, nových, tých, ktorí potrebujú pomoc. Potrebujem ju neustále, v komunite som stále iba na začiatku. Každým ránom, každým nádychom, každou situáciou,stretnutím som postavená pred mnoho nových problémov, ktoré môžem spolu s rodinou Cenacola zvládať, pýtať sa, byť vypočutá, povzbudená, nachádzať riešenia. V týchto časoch mi chýbajú osobné stretnutia, zdieľania, trojdňovky. Vypomáhame si telefonátmi, online stretnutiami, ale verím, že s Božou pomocou sa to raz vráti. Rodičia, priatelia komunity, všetci, ktorí ostali a kráčajú ďalej už mnohé roky, sú tu stále aj pre mňa, pretože prijali tú „bláznivú ponuku“ slúžiť, obetovať sa, pomáhať, byť tu pre iných a to ma drží. Ďakujem a kráčam ďalej. „Ježiš vstal, aby sme mohli bežať ďalej.“ (mama Elvíra)

Jana

Čo mne dala komunita?

Poznanie, múdrosť, silu, milosrdenstvo, odvahu. Samozrejme všetko v primeranej miere, aby som videl, že bez komunity by som bol dávno niekde inde a mal okolo seba úplne iných ľudí, ako mám teraz. Aj pri stavbe plota okolo našej chalupy som nevedel, ktorého priateľa zavolať na pomoc. Všetci s ktorými si rozumiem sú ďalej, ako na skok. Ale dobrých ľudí je všade dosť, aj keď nie sú z komunity a dielo sa vydarilo. Komunitu tak žijem v sebe, vonku ide len zlomok toho, čo mi dáva komunita. Pri situáciách ktoré vyžadujú zaujať názor, postoj, som sa naučil nevykladať, obšírne vysvetľovať, čo tým myslím. „Nekomunitní“ to vypočujú, ale málokto chce vedieť viac, ísť do hĺbky. Preto beriem komunitu za „svoje“  spoločenstvo, lebo jej rozumiem a ona rozumie mne. Kde by som sa naučil nereagovať na kritiku, mlčať pri obvineniach a nevyvolávať hádky, keď je zasiahnuté moje ego? Pokoj je nadovšetko, tak hovorí mama Elvíra. Preto ju mám rád.

Fredo