Eucharistia uzdravuje našu zranenú pamäť
«A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil» (Dt 8,2). Rozpamätúvaj sa: týmto Mojžišovým pozvaním sa dnes otvorilo Božie slovo. Krátko potom Mojžiš zdôrazňoval: „Nezabudni na Pána, tvojho Boha“ (porov. v. 14). Sväté písmo nám bolo dané preto, aby sme zvíťazili nad zábudlivosťou na Boha. Ako je len dôležité pamätať na to, keď sa modlíme! Ako to učí žalm, ktorý hovorí: «Pamätám, Pane, na tvoje skutky, pamätám na dávne zázraky» (77,12). Aj na tie zázraky a dobrodenia, ktoré Pán vykonal v našom vlastnom živote.
Je nevyhnutné pamätať na prijaté dobro: ak si ho nedržíme v pamäti, stávame sa cudzími sebe samým, „okoloidúcimi“ života; bez pamäte sa vykoreňujeme zo zeme, ktorá nás vyživuje a nechávame sa unášať preč ako lístie vetrom. Uchovávať pamäť naopak znamená znovu sa naviazať na tie najsilnejšie putá, je to cítiť sa súčasťou istého príbehu, je to dýchať s ľudom.
Pamäť nie je čosi súkromné, je to cesta, ktorá nás spája s Bohom a s druhými. Preto sa má v Biblii pamätanie na Pána odovzdávať z generácie na generáciu, má ho rozprávať otec synovi, ako hovorí jedna pekná pasáž: «A keď sa tvoj syn v budúcnosti opýta a povie: „Akéže sú to zákony […], ktoré vám prikázal Pán, náš Boh?“, ty mu odpovieš: „Boli sme otrokmi […] – celá tá história otroctva – a Pán robil pred našimi očami znamenia a zázraky“» (Dt 6,20-22). Ty odovzdáš tú pamäť tvojmu synovi.
Je tu však jeden problém: čo ak sa reťaz odovzdávania spomienok preruší? A potom, ako sa dá zapamätať si to, čo sme len počuli, bez toho, aby sme to zakúsili? Boh vie, aké je to ťažké, vie, aká krehká je naša pamäť, a vykonal pre nás jednu neslýchanú vec: zanechal nám pamiatku. Nezanechal nám len slová, pretože je ľahké zabudnúť na to, čo počúvame. Nezanechal nám len Sväté písmo, lebo je ľahké zabudnúť na to, čo čítame. Nezanechal nám len znamenia, lebo je ľahké zabudnúť na to, čo vidíme. Dal nám Pokrm, a je ťažké zabudnúť na chuť.
Zanechal nám Chlieb, v ktorom je on, živý a skutočný, so všetkou chuťou jeho lásky. Prijímajúc ho môžeme povedať: „Je to Pán, pamätá si ma!“ Preto nás Ježiš požiadal: «toto robte na moju pamiatku» (1 Kor 11,24). Robte: Eucharistia nie je jednoduchou spomienkou, je to čin: je to Pánova Pascha, ktorá nanovo ožíva pre nás. Pri svätej omši sú pred nami Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Toto robte na moju pamiatku: schádzajte sa a ako komunita, ako ľud, ako rodina, slávte Eucharistiu, aby ste na mňa pamätali. Nemôžeme sa zaobísť bez nej, je to pamiatka Boha. A uzdravuje našu zranenú pamäť.
Uzdravuje predovšetkým našu osirelú pamäť. Prežívame epochu toľkej osirelosti. Uzdravuje osirelú pamäť. Mnohí majú pamäť poznačenú nedostatkom lásky a trýznivými sklamaniami, ktorých sa nám dostalo od toho, kto by nám mal dať lásku, no naopak urobil naše srdce osirelým. Chceli by sme sa vrátiť späť a zmeniť minulosť, no nemôžeme. Avšak Boh môže uzdraviť tieto rany, vkladajúc do našej pamäte väčšiu lásku: tú jeho. Eucharistia nám prináša vernú lásku Otca, ktorý uzdravuje našu osirotenosť. Dáva nám lásku Ježiša, ktorý premenil hrob z bodu dojazdu na bod východzí a môže rovnakým spôsobom obrátiť naše životy. Vlieva do nás lásku Ducha Svätého, ktorý utešuje, pretože nás nikdy neponecháva osamelých, a lieči rany.
Eucharistiou Pán lieči aj našu negatívnu pamäť, tú negatívnosť, ktorá sa toľkokrát objavuje v našom srdci. Pán uzdravuje túto negatívnu pamäť, ktorá vyplavuje na hladinu veci, ktoré nie sú v poriadku a v hlave nám zanecháva smutnú myšlienku, že nie sme dobrí na nič, že robíme len chyby, že sme „zmýlení“. Ježiš nám prichádza povedať, že to tak nie je. Jeho teší byť nám dôverne blízkym a zakaždým, keď ho prijímame, pripomína nám, že sme vzácni: sme pozvanými, s ktorými ráta na jeho hostine, spolustolovníkmi, po ktorých túži. A to nielen preto, že on je veľkodušný, ale preto, že je do nás skutočne zamilovaný: vidí a miluje to krásne a to dobré, čím sme.
Pán vie, že zlo a hriechy nie sú našou totožnosťou; sú to choroby, infekcie. A prichádza ich liečiť Eucharistiou, ktorá obsahuje protilátky pre našu pamäť chorú na negativizmus. S Ježišom môžeme získať imunitu voči smútku. Vždy budeme mať pred očami naše pády, námahy, problémy doma i v práci, neuskutočnené sny. Avšak ich ťarcha nás nerozgniavi, pretože viac v hĺbke je tu Ježiš, ktorý nás povzbudzuje svojou láskou. Hľa, toto je sila Eucharistie, ktorá nás premieňa na nositeľov Boha: nositeľov radosti, a nie negativizmu. Môžeme si položiť otázku: my, ktorí chodíme na svätú omšu, čo prinášame svetu? Naše smútky, naše trpkosti, alebo radosť Pána? Ideme na sväté prijímanie a potom pokračujeme v lamentovaní, v kritizovaní a horekovaní? Veď toto nič nezlepší, zatiaľ čo Pánova radosť mení život.
A nakoniec, Eucharistia uzdravuje našu uzavretú pamäť. Rany, ktoré si nosíme vo vnútri nespôsobujú problémy len nám, ale aj druhým. Robia nás ustrašenými a podozrievavými: na začiatku uzavretými, po dlhšom čase cynickými a ľahostajnými. Vedú nás reagovať na druhých s odstupom a aroganciou, držiac nás v ilúzii, že takto môžeme mať situácie pod kontrolou. Je to však lož: jedine láska uzdravuje strach od koreňa a oslobodzuje od uzavretostí, ktoré nás väznia.
Tak to robí Ježiš, prichádzajúc k nám v ústrety s láskavou jemnosťou, v odzbrojujúcej krehkosti hostie; tak to robí Ježiš, chlieb, ktorý sa láme, aby prelomil škrupiny našich egoizmov; tak to robí Ježiš, ktorý sa darúva, aby nám povedal, že jedine keď sa otvárame, oslobodzujeme sa od vnútorných blokov, od paralýz srdca. Pán, ponúkajúc sa nám jednoduchý ako chlieb, nás zároveň pozýva, aby sme nepremrhali život naháňajúc sa za tisíckami zbytočných vecí, ktoré vytvárajú závislosti a zanechávajú vnútri prázdnotu.
Eucharistia v nás uháša hlad po veciach a zapaľuje túžbu po službe. Pozdvihuje nás z nášho pohodlného sedavého štýlu života, pripomína nám, že nie sme len ústami, ktoré treba nakŕmiť, ale že sme aj jeho rukami na nasýtenie blížneho. Teraz je urgentné ujať sa toho, kto má hlad po jedle a po dôstojnosti, kto nepracuje a má ťažkosti ísť vpred. A urobiť to konkrétnym spôsobom, ako je konkrétnym chlieb, ktorý nám dáva Ježiš. Je treba reálnu blízkosť, je treba skutočné reťaze solidarity. Ježiš v Eucharistii sa nám robí blízkym: nenechajme osamote toho, kto je blízko nás!
Drahí bratia a sestry, pokračujme v slávení tej Pamiatky, ktorá uzdravuje našu pamäť – majme to na mysli: uzdraviť pamäť, je to pamäť srdca –; táto pamiatka je svätá omša. Je to poklad, ktorý treba klásť na prvé miesto v Cirkvi i v živote. A zároveň znovuobjavme adoráciu, ktorá v nás pokračuje v účinkovaní svätej omše. Prospieva nám, vnútorne nás uzdravuje. Predovšetkým teraz, naozaj ju potrebujeme.