Dušan – dodatok svedectva
Vrbovec 5.február 2008, 10,15 hod. Lúčim sa so synom Matejom slovami „ Maťo toto je teraz Tvoj jediný domov. Pokiaľ «a komunita sama nepošle domov, tak iný domov nemáš. Ak odídeš sám, tak si ži svoj život sám bez nás a kde chceš.“ Odchádzam spokojný, lebo mi chlapci ukázali celý dom aj s hospodárstvom a viem, že je to pre Maťa to najlepšie, čo by mu mohlo pomôcť v boji proti droge. Celý týždeň žijeme s Dorotkou v pokoji a s radosťou na duši, že sme vydržali Maťove boje, jeho odpor, úteky a život na ulici. Boli sme presvedčení, že najťažší úsek máme za sebou a Maťo nastúpil školu života v komunite, kde mu budú pomáhať seberovní chalani. Dorotka už dávnejšie nastúpila svoju cestu s hľadaním viery a každý deň sa modlila. Ja som sa modlil v duchu párkrát denne moju detskú modlitbu „ Anjeličku môj strážničku, opatruj Maťkovu dušičku…“ Nahlas som ju však nevedel pred Dorotkou vysloviť lebo, ja, ktorý som 52 rokov zarytý ateista a odmietal som vieru v boha, som sa pred ňou hanbil modliť sa. V sobotu sme boli na celoslovenskom rodičovskom stretnutí a Ivan ma vyzval, aby som povedal svedectvo. Pred štyrmi mesiacmi by som asi pred toľkými ľuďmi nevyslovil ani jednu súvislú vetu ale teraz to zo mňa zrazu išlo a išlo. Prúd slov sa so mňa valil ako taká veľká rieka a ja som všetkým okolo povedal naše svedectvo deviatich rokov drogového trápenia s Maťom. A keď som skončil, ostalo mi ľahko na duši a s pocitom, že Maťo a my spolu s ním budeme pracovať spolu i keď na diaľku na premene našej rodiny. V nedeľu sme sa s Dorotkou dostali do veľkej manželskej krízy. Po nekonečných rozhovoroch, výčitkách a plači sme nevedeli, čo s nami bude ďalej. „Ostaneme spolu alebo ideme od seba?“ Cítil som, že Dorotku aj naďalej ľúbim ale veci, ktoré sme si povedali sa ťažko odpúšťajú. Ďalšie dni boli ako more. Búrka sa s striedala s krásnym počasím, tornádo s miernym vánkom. Postupne sme si všetko vysvetlili a manželská kríza sa pomaličky ukľudňovala. Prišiel štvrtok. Som v robote a zrazu mi zvoní mobil. Dorotkina spolupracovníčka. ®e Dorotku zobrali do nemocnice, spadla a veľmi si buchla hlavu. Zrazu sa mi zastavil celý svet. Srdce rozbúchalo a uvedomil som si, ako ju veľmi ľúbim. Sadol som do auta a letel za ňou do nemocnice. Našťastie všetko dobre dopadlo. Odviezol som ju domov a po dlhej dobe sme zažili najkrajší deň. Boli sme spolu, rozprávali sa definitívne sme vyriešili naše problémy. Zdalo sa nám, že nastávajú tie lepšie dni.
Piatok 15. február. Ráno sa zobúdzame, chytíme sa s Dorotkou za ruku a modlíme sa „ Anjeličku moj strážničku…“ Dorotka sa potom modlí ďalej a ja som s ňou. Večer sa chystáme na klub. A potom to prišlo. Volám s Dorotkou a ta mi hovorí, že volal jej Ivan. Maťo nevydržal a o jednej hodine ho posadili na vlak. Odišiel. Všetko sa nám v tej chvíli začalo rúcať. Čo teraz? Kedy zazvoní pri dverách ? Čo budeme robiť? Nakoniec som sa trochu ukľudnil. „ Spolu s Maťom sme nastúpili na spoločnú cestu premeny o ktorej som presvedčený, že je tá najsprávnejšia a nesmieme urobiť krok späť. Maťo zlyhal, vie čo ho čaká a musí nájsť cestu späť. Ak sa rozhodne ísť svojou cestou, tak ostane bez rodiny. Ideme na klub.“ Večer sme dorazili do Piešťan. Začal klub. A zrazu sme sa s Dorotou na seba pozreli a cítili sme sa tam tak , ako by sme medzi tých ľudí nepatrili – ako cudzí. Prebehlo kolečko chvály. Dorotka sa rozplakala. Veľmi nám pomohli Ivan a Božka, ktorí vyjadrili spolucítenie, chválu, že sme to nevzdali a prišli na klub a dodali nám energiu. Večer po príchode domov, sme sa v posteli s Dorotkou spolu modlili a ja som sa okrem mojej modlitby, prvý krát pomodlil aj „ Otče náš, ktorý si na nebesiach…“ Ráno sme sa s Dorotkou znovu modlili. Od štvrtku sme sa znovu veľmi zblížili. Cítili sme, že už nejdeme vedľa seba ako dve koľajnice, ktoré sa nikdy nestretnú, ale máme znovu spoločnú cestu. Uvedomil som si, že kolokvia mi za štyri mesiace veľmi pomohli. V čom? Naučil som sa komunikovať. Celých 52 rokov môjho života, som sa snažil problémy riešiť sám bez pomoci iných. Nikdy sme sa s Dorotkou otvorene nerozprávali o veciach, ktoré ma trápili. A teraz? My sa spolu hodiny rozprávame. Problémy, ktoré sa mi zdali neriešiteľné, sú zrazu riešiteľné.
V sobotu sa mi stala vec, ktorá mnou riadne „ zamávala“. Naše rozhovory sa točili okolo Maťa a komunity. Dorotke som rozprával, ako mi veľmi pomohol Ivan a Božka, ako sme si postupne cez kolokvia, ktoré viedli, hľadali cestu. Ako mi Ivan v piatok veľmi pomohol, keď mi zrazu zazvonil mobil. Neznáme číslo, zdvíham a …. IVAN. ®e ako sa máme, čo je nové, ako na nás s Božkou myslia a modlia sa za Maťa. Úplne ma to vyviedlo z rovnováhy.
Nedeľa – o Maťovi nemáme žiadne správy. Ráno sa spolu s Dorotkou znovu modlíme. Dnes mi to už pripadá samozrejmé a vobec nemám zábrany nahlas vyslovovať „ Otče náš, ktorý si na nebesiach…“ Dostávame smsku od Paľka a Ąudmily – náhradnej Matejovej rodiny, v ktorej nám vyjadrujú podporu. Volá Jožko z Tvrdošína, ktorý je spolu s Máriou s nami a drží nám palce, aby sa Maťo vrátil späť na nastúpenú cestu. Dostávame smsku od Martuchy z Trenčianskej Teplej. Ąudia z komunity sú s nami. To nám dodáva silu. Ale niečo mi chýba. A zrazu mi zvoní mobil a volá ten, na ktorého telefonát som najviac čakal – Ivan. Dlho sme spolu telefonovali a ten telefonát mi dodal veľa sily. Dorotka mi potom povedala, že sa modlila za to, aby nám Ivan zavolal.
Neviem, kde je teraz Matej. Prichádza večer a náš strach sa stupňuje. Neistota, kde je a čo robí, je veľká. Ale modlíme sa a vysielame mu naše signály, že ho máme radi a aby prišiel na to, že jedine život v komunite ho môže vrátiť späť do života bez drog a do kruhu svojej rodiny.