Čo mi dal Chopok
Som matkou závislého syna. Pokiaľ som sa nestretla s komunitou Cenacolo, môj život bol smutný, plný utrpenia a bolesti. Toto spoločenstvo ma viac zbližuje s Bohom, učí ma pokore a prijímať aj to, čo nie je tak ako my chceme, preto sa vždy teším na každé stretnutie tohto spoločenstva. Jedným z nich bolo stretnutie na Chopku.
Cítila som aký je to pre mňa veľký Boží dar, že som súčasťou tejto krásnej rodiny. Povzbudili ma svedectvá starších rodičov, ako aj chlapcov bojujúcich so svojou závislosťou. Z katechézy otca Ireneja ma zaujalo, keď hovoril o tom, že ak nám niekto ublížil a my sme mu aj odpustili, no v našich ľudských silách nie je možné na to celkom zabudnúť. Mojim najväčším zážitkom bola adorácia, ktorú viedol otec Braňo. Tu som cítila, ako sa nás všetkých Boh dotýka, keďže sme boli tak blízko Ježišovi. Cítila som veľkú nádej, lásku a živú vieru o ktorú stále prosím, taktiež silu a ochotu vytrvať v dobrom a milosť znášať utrpenie. Začala som veriť, že ak prijímam nejaké neprávosti voči mne a keď mlčím, tak ma to ešte viac posilňuje v dôvere v Boha.
Boli nám premietnuté aj dve ukážky z filmov. Zaujala ma tam sila človeka žiť, aj keď nemal končatiny. Vysmievali sa mu, opľúvali ho. V tejto ťažkej situácii sa neľutoval, ale išiel ďalej. Aj my, ak sa odovzdávame Bohu a robíme niečo pre našu záchranu, Boh nám pomôže aj v beznádeji a príde aj vzkriesenie.
Chlapci z komunity zahrali scénku, ktorá poukazovala na život niektorých mladých. Chlapec ktorý potreboval pomoc, tak tú nedostal od svojich kamarátov a tak som si pripomenula ako komunita Cenacolo podala pomocnú ruku nie len nášmu synovi, ale aj celej našej rodine.
Ďakujem Bohu za takéto stretnutia, lebo sa potom cítim oveľa šťastnejšia, slobodná a s radosťou rozprávam svojim známym o svojich zážitkoch, o nádeji a o tom, ako sa Boh dotkol môjho syna cez komunitu. Je zachránený a má už aj iný zmysel života.
Som rada, že som sa mohla podeliť so svojimi zážitkami.
Jarka , Bardejov
Kto je Tvoj blížny?
Takto nás vítal verš z Evanjelia, ktorý som len zachytila na plátne očami, ale nepozastavila som sa nad ním, kým neprišli katechézy a svedectvá. Rozmýšľam, koľkokrát Boh ku mne hovorí, radí, pomáha, dáva odpovede, ale pri tom šepká, nekričí. A mňa ani nenapadne pozastaviť sa a načúvať, radiť sa či opýtať: „Rozhodla som sa, Bože, správne? Čo si Ty o tom myslíš?“ Som počas každého dňa, každej chvíle zavalená svojimi predstavami a ich realizáciou. Ak vo vnútri nezastanem, nemôžem počuť pre hluk tohto sveta Jeho hlas. Tieto dni, keď sa stretávame na trojdňovkách, som spočiatku brala ako mrhanie časom a peniazmi. Postupne zisťujem, že potrebujem spomaliť, načúvať, učiť sa žiť každý deň nanovo.
Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom.
O. Irenej rozobral ďalšiu časť z Otčenáša. Srdce zaliala radosť, keď som si vybavila ľudí, ktorým som odpustila. Vzdávam Bohu vďaku za poznanie, ktoré sa mi za posledné roky dostalo, za túžbu a ochotu prosiť o silu odpustiť. Neprišlo to z dňa na deň a už vôbec nie ľahko. Dlhých dvadsať rokov. „Veľká radosť je vždy vykúpená veľkou bolesťou,“ hovorí mama Elvíra. Ale dnes môžem povedať, že som odpustila a to ma oslobodilo, zbavilo strachu, hnevu a zatrpknutosti.
Milosrdný Samaritán, ktorý sa ujal ozbíjaného. Svedectvo chlapcov ma usvedčilo z nepravdy, z pohodlnosti, ktorú žijem. Ako ťažko je mi priznať, že aj ja som často tá ležiaca, ozbíjaná o odvahu hovoriť pravdu a potom doráňaná, keď sa ozve svedomie. Ďakujem všetkým, ktorí mi nastavujú zrkadlo. Ďakujem chlapci za Vašu odvahu hovoriť o sebe a o svojich pádoch.
Krása, ktorá povstala z popola.
„Tí druhí sú ohromujúci, plní sily, odvahy, zažívajú úspech. Ale oni sú iní ako ja. Ale ty, kliatba od narodenia, ku ktorému sa Boh otočil chrbtom. Prečo si to povedal? Pretože ty tomu sám veríš. Čím väčšie utrpenie, tým väčší triumf.“ Toto bolo pár myšlienok z krátkeho filmu Cirkus Butterfly, ktorý sme si mohli pozrieť. O tebe, o mne, o nás? O mne určite. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som nevedela prijať život svojho syna, v stave, v akom sa narodil. Toto som nechcela, s týmto som nepočítala, takto som si to nepredstavovala. Všetko sa nejako domotalo, všetko sa rúcalo, všade samá bolesť, krvácajúce rany, krik o pomoc, ktorú akoby nikto nepočul. Strašná predstava budúcnosti. Chcela som húževnato bojovať, aby to všetko zmizlo, aby sa to vyriešilo, aby sa stal zázrak, aby sa minulosť vrátila, aby som mohla všetko napraviť, aby, aby … . Toto chcel Boh, ktorý ma vraj miluje? Toto je ten milosrdný Boh? Kde je, že ma nepočuje? …
Počul a celé tie roky ma niesol na rukách, preto som videla iba jedny stopy na púšti. Odpusť Pane, že som «a obviňovala, že som pochybovala, že som Ti vôbec nedôverovala. Dnes Ti z celého srdca ďakujem za dar materstva, za svojho syna Lukáša, ktorý je mne, mame vzácnym príkladom pokory a odvahy. Môj syn je v komunite, bojuje a nevzdáva to. Bohu naozaj nie je nič nemožné a ja sa už nechcem zapodievať výsledkom, ale cestou, ktorá ma formuje, chcem sa zapodievať hľadaním Boha a odhaľovať Jeho plán so mnou a s mojou rodinou, chcem žiť prítomnosť a tešiť sa z nej.
Titulky. Keď (doma, alebo v kine) skončí film, nikdy nevstávam skôr ako skončia celé titulky. Pravda, ak ma k tomu svojou netrpezlivosťou nedonútia spolusediaci. Niežeby som sledovala celý zoznam mien filmového tímu, ale hudba, ktorá ich sprevádza má svoje čaro. Čaro, ktoré vytvára pomaly sa rodiacu harmóniu srdca a rozumu, ujasňuje to, čo prežívam a čo som prežila, čo som videla a toho, čo ja sama v každodennom živote žijem. Je to priestor, kde doznievajú moje emócie. Titulkami v každom našom odžitom „filme“ na rodičovských stretnutiach bývajú bilancie, ktoré nás teraz „minuli“ a mne chýbali. Nie je dôležité hľadať dôvod, prečo neboli, ale je na mieste (myslím si) otázka prečo mi chýbali. Ak žijem udalosti veľmi intenzívne, sú sprevádzané silnými pocitmi a emóciami a nevypoviem ich, dostávam sa do nebezpečenstva domýšľania, vymýšľania, posudzovania a nemá mi to kto vyhovoriť a nasmerovať na správnu cestu. Na druhej strane, ak si vypočujem bilancovanie tých druhých, ktorí prežili takýto deň ako ja, zistím, ku koľkým veciam, ľuďom a situáciám som bola ľahostajná a nevšímavá.
Chcem už len dodať, že sme si ich potom s opatrnosťou urobili v aute cestou domov len v štvorici. Aj keď musíme byť veľmi ostražití, aby sme si ich nezamieňali s posudzovaním, pohoršovaním a hodnotením tých druhých, ale rozprávali o sebe. Ďakujem komunite za možnosť stretávania, zdieľania, za všetky svedectvá, katechézy, adorácie, sv. liturgie, za Vás všetkých.
Jana, Svidník
Skúsenosti z každého stretnutia rodičov ( naposledy na Chopku ) ma utvrdzujú v tom, že som na správnom mieste.
Komunita Cenacolo – spoločenstvo rodičov, dáva každému, kto sa rozhodne prijať základné pravidlá, možnosť rastu vo viere, v osobnom aj rodinnom živote. 30-ročná skúsenosť komunity, svedectvá rodičov a detí, ktorí sú „za vodou“ sú pre mňa dostatočným dôkazom nato, aby som nepochyboval a nevymýšľal vymyslené. Udivuje ma každá situácia, v ktorej rodičia poznajúc zásady komunity ( nie rok, alebo dva) robia úplný opak, alebo si vysvetlia pravidlá po svojom.
Nie som žiaden revolucionár, skôr naopak. Skúsenosti ma vyformovali na konzervatívca. Ak niečo funguje 2000 rokov, alebo ako komunita 30 rokov, prečo tomu neuveriť?
To, že komunita nie je skostnatená inštitúcia, ktorá sa drží zubami-nechtami svojich pravidiel je fakt, ktorý naša rodina zažíva neustále. Pre nášho Lukáša je komunita skutočnou Školou života. A s ním sa učíme aj my. Pokora a trpezlivosť ( k tomu by som pridal aj poslušnosť ) sú najdôležitejšie na ceste obrátenia celých rodín. Predpokladá to však otvorené uši a srdce.
Neraz sme cítili obavy z toho, čo nás čaká, čo máme urobiť, keď nás komunita poverila úlohou zorganizovať alebo zabezpečiť komunitnú akciu. Ale na čo je komunita? Na to, aby nám pomáhala. Vždy a všade. Aj vo veciach, ktoré priamo s komunitou nesúvisia. Keď som sa nevedel rozhodnúť, či prijať prácu ktorá sa mi núkala, po jednom komunitnom telefonáte mi bolo ihneď jasné, čo mám robiť.
Nechal som to „plávať“ a božia prozreteľnosť mi zoslala miesto, ktoré by som si nevysníval ani v najodvážnejšom sne.
Prečo sa stávajú také veci v našich životoch? Lebo Pán dal prísľub : „Každý, kto bude verný, bude požehnaný.“ Preto aj ja a môj dom chceme byť verní komunite a vytrvať.
Fredo, Svidník