Desiate výročie Festa delle vita Eva
Moje desiate výročie
Desať rokov v živote človeka je už dosť. Hlavne ak toto obdobie prinesie do života, v relatívne krátkom čase, veľké a zásadné zmeny. Prežitý čas považujem za cestu od nevedenia k vedeniu, od poznania k novému poznaniu a konečne od tmy k svetlu. Áno, tak to cítim .
V roku 2004 som prvý krát v telefóne začula ten sebaistý, ale zároveň vyrovnaný , pokojný hlas . Bol to hlas Ivana. To som ešte netušila, že práve týmto rozhovorom začína nová etapa môjho života. Až 1.1.2005 sme sa stretli. Bolo to (pre mňa ) prísne, odmerané, neosobné a hlavne veľmi stručné. . . stretnutie, ale zanechalo vo mne taký silný dojem, že som pocítila potrebu prísť do tohto spoločenstva opäť. Tu začína môj osobný príbeh s komunitou Cenacolo.
Môj život sa úplne odlišoval od toho, čo som tam počula. Kresťanská komunita……čo môže mať spoločné rozprávanie o viere, Bohu, Márii, Ježišovi spoločné so mnou? Jediné čo sme mali spoločné so všetkými prítomnými, boli nezvládnuteľné problémy s deťmi. Naoko fungujúce ,“usporiadané“, dobré rodiny s neposlušnými deťmi, ktorým sa podarilo, pri všetkej snahe, vychovať nevychované deti. Áno, tak nás vnímalo okolie, rodina, a na nešťastie, tak sme sa vnímali aj samy. Rodičia – starší, ktorí už mali deti v komunite sa správali uvoľnene, s ľahkým povzbudzujúcim úsmevom, ktorý signalizoval, že tu….to bude dobré, tu nájdeš aj ty svoj stratený pokoj, možno aj úsmev, ktorý mi tak chýbal. Zdalo sa mi, že môj problém so synom je neriešiteľný, ale tu som pocítila nádej. Tí milí, priateľskí ľudia, ktorí už prešli tým čo ja, boli tu aby mi pomohli, aby nám pomohli, aby nám svojim životným príbehom pomohli pochopiť, že z každej situácie sa dá dostať.
Spoločenstvo ľudí s rovnakým problémom je sila. Vieme to aj z iných podobných spoločenstiev, ktoré inklinujú k sebe niekedy z prozaického dôvodu – koníčky , zábava, záujmy, ale aj z vážnejších ako sú choroby a iné nešťastia……Tak som prvý krát v živote našla svoje spoločenstvo, spoločenstvo rodičov, ktorí majú závislé deti.
Po odchode môjho syna do komunity, som ešte intenzívnejšie pociťovala potrebu stretávať sa. Zrazu akoby môj problém zmizol a ja som nemala syna a nemala som problém……..veľmi ťažký čas. Zvláštne, že človek si tak zvykne na nepríjemnosti, bolesti, že mu začnú chýbať. Každý týždeň som dochádzala do Piešťan. Môj manžel bol celý čas prípravy syna do komunity so mnou, ale čas po jeho odchode považoval za niečo uzavreté a skončené. Ja som však pocítila veľkú potrebu usmievať sa. Byť medzi tými rodičmi, ktorí už žili čas úsmevov. Čas najkrajší v mojom živote, keď môj syn bol na bezpečnom mieste, zdravý, s novými kamarátmi, s novými povinnosťami, ale hlavne bez svojej závislosti. Bol to čas, kedy si ma Boh našiel. Po dlhej ceste v tme som pocítila, že ten spomínaný Boh naozaj existuje. Je tu, prišiel do môjho života a rozjasnilo sa . Prišiel do nášho manželstva, prišiel do našej rodiny, na pracovisko, do mojej zábavy, do mojich nových priateľstiev…..Boh sa mi zjavil, a všetko zrazu malo zmysel . Začala sa mi pred očami skladať mozaika môjho života. Všetko zapadalo, všetko zrazu malo svoje miesto , dokonca aj tá závislosť mala svoje opodstatnenie. Nové vzťahy naplnené úsmevmi, objatiami, radosťou zo života, vďačnosťou za každý deň, ktorý mi Boh ponúkal. O čo všetko som bola za tých 50 rokov môjho života ochudobnená. Kde som bola? Ako som mohla žiť bez toho nádherného pocitu, že Boh je tu, je pri mne keď plačem, aj keď sa smejem, je tu aj keď sa nenávidím……lebo ON ma miluje takú, aká som. Aká istota, aké bezpečie, aká veľká láska.
Desať rokov uplynulo od toho času. Desať dlhých, či krátkych rokov……….. so spoločenstvom Cenacolo?
Čo mi zobralo, čo mi dalo, kým som bola a kým som ……kladiem si otázky.
Zobralo mi strach, neistotu, beznádej, nenávisť, samotu, pokrytectvo, egoizmus, smútok, . . .
Čo mi dalo?
Vieru, lásku, nádej, priateľstvo, pokoj, istotu, pochopenie, porozumenie, komunikáciu, sebaovládanie, trpezlivosť, rovnováhu, ohľaduplnosť, spoluprácu, pomoc, . . .
Kým som bola?
Dobrá manželka, milujúca matka, zamestnaná žena, spoľahlivá suseda, klebetná kamarátka, veľavravná spoločníčka, panovačná, impulzívna, akčná, temperamentná, uponáhľaná, nepokojná,………………………………………..
Kým som a kam spejem?
Som kresťanka, som vdova, som matka, som babka, som vnímavá na pocity iných, som zdržanlivá, som komunikatívna , učím sa umeniu počúvať, som učenlivá – chcem vedieť všetko, čo som doteraz nevedela, som citlivá, som dobrá,…………………………………………………….
Chcem byť lepšia, chcem sa učiť a byť s inými ľuďmi, chcem byť nápomocná, chcem byť akceptovaná inými, chcem byť odmietaná inými, chcem prinášať obety, chcem byť obetavá, chcem tu byť pre druhých……………………………………………………..
Zmeny v mojej rodine
Prvý krát som prijala sviatosť zmierenia
s manželom sme prijali sviatosť manželstva po 30-tich rokoch
môj syn prijal sviatosť krstu v komunite Cenacolo
moja dcéra so svojim synom mali krst v jeden deň
moja dcéra prijala sviatosť manželstva
môj druhý vnuk bol krstený
moja mama išla na sviatosť zmierenia po 70- tich rokoch .
To všetko sa udialo v čase, keď som bola v kontakte so spoločenstvom Cenacolo. To všetko môžem žiť a zdokonaľovať sa v Cenacole. Človek nemôže ostať sám. Byť človekom znamená žiť spoločenstvo, v spoločenstve a pre spoločenstvo. Všetky aktivity, ktoré ponúka toto spoločenstvo mi ukázali, že jedine tam dostanem pravdivú informáciu sama o sebe. Iba prostredníctvom iných ľudí viem, kto som. Dlhé cesty na rôzne stretnutia, z ktorých to Naj je Slávnosť života v talianskom meste Saluzzo, umožňujú zblížiť sa, spoznať, ale aj hovoriť o sebe, o svojich strastiach i radostiach života. Niekoľkohodinové uzavretie v malom priestore dopravného prostriedku, chtiac -nechtiac zbližuje . Necítite únavu, ale skôr radosť, pokoj, ktorý prichádza aj cez spoločnú modlitbu ruženca, ktorý nás tak tesne spája s našimi deťmi.
Moja prvá cesta do Saluzza ( júl 2005 ) bola od začiatku plná očakávania, nervozity, nekľudu, nespokojnosti a netrpezlivosti. Nikoho v autobuse som nepoznala. Cítila som sa cudzia, nesvoja, neistá. Ale to našťastie , ako to v našej komunite býva, netrvalo dlho. Hneď sa ma ujali „starí rodičia“ a po niekoľkých kilometroch zo Slovenska som sa už cítila ako medzi svojimi….
Cesta dlhá, únavná, ale zaujímavá. Nová krajina, noví ľudia, nové príbehy života. Veľa ľudí, veľa jazykov, veľa mladých – dievčat, chlapcov…všetkého bolo pre mňa veľa. K tomu pribudli kňazi, rehoľníčky, modlitby, katechézy, sväté omše, adorácie, hudba……radosti a veselosti do sýtosti………………………Rodičia objímali svojich synov, ktorých videli po niekoľkých mesiacoch odlúčenia. Slzy šťastia, úsmevy, objatia. Môj syn tam nebol. Nemohol byť, pretože jeho čas ozdravenia v škole života iba začal. Bol tam iba tri mesiace. Tento čas , i keď bol smutný, mi zároveň umožnil pozorovať všetko okolo. Vnímať, poznávať a hľadať súvislosti a pýtať sa, ako to je možné. To je zázrak. Nikdy som neverila na zázraky, ale teraz som to videla na vlastné oči. Narkomani, gembleri, alkoholici i takí, ktorí sa nevedeli zaradiť nikam. Tí všetci mali byť tými, ktorých som videla : urastení, opálení, upravení, kultivovaní a hlavne usmievaví a šťastní. Nechápala som. Ako to je možné? ®iadne pedagogické metódy, zásady, teórie, žiadne lieky, a predsa sú živí a šťastní. Nevidela som svojho syna, ale toto poznanie iných ma upevnilo v presvedčení, že môj syn je na správnom mieste, môj syn bude zachránený. Prvý krát som pocítila, čo je to mať šťastie pri pohľade na šťastie iných. ®iadna závisť. Pocit spolupatričnosti a lásky. S láskou sa v Saluzzo stretnete na každom kroku, preto je toto miesto také príťažlivé. Nikdy ma nesklamalo a preto sa teším aj na tohoročný Sviatok života. Bude to môj výročný 10. sviatok a stretnutie s komunitou. Bude taký ako ten, pred desiatimi rokmi. Budem sama, ja a spoločenstvo rodičov, ale budem spievať, tancovať, oslavovať víťazstvo Boha v mojom živote. Budem ďakovať, chváliť a prosiť Boha . Moje poďakovanie patrí aj všetkým, ktorých mi Boh poslal do cesty, aby som dnes mohla žiť život plný. Nie bez problémov, nie iba priamočiary, ale žijem ho oveľa ľahšie, lebo s vierou sa prekážky zvládajú s ľahkosťou. Ďakujem Ivanovi, rodičom, ktorí v tom čase môjho kresťanského zrenia stáli pri mne, ďakujem všetkým za trpezlivosť s mojimi nedostatkami, ďakujem kňazom, ktorí ma posúvali v mojej nevedomosti. S láskou spomínam na všetkých tých ponižovaných , potupovaných „zlých“, od ktorých sa dnes my, dospelí, rodičia, môžeme iba učiť. Tí, ktorí ste to zažili , mi určite dáte za pravdu. Prečo? Lebo my, rodičia, sme neprešli tou zázračnou školou života, kde sa zo zatratených stávajú anjeli strážni.
Eva