Vianočné stretnutie v CUNEU 2009
Do komunity som vstúpila pred 22 mesiacmi z dôvodu závislosti môjho syna. Do dnešného dňa syn komunitu neprijal, žije na ulici ako bezdomovec. Ja pevne verím, že príde deň a môj syn vstúpi do komunity. Modlím sa za neho denne, preto že iné preňho robiť nemôžem, keď sám nechce. Ponúkla som mu cestu, zmeniť život v komunite, ale on si vybral cestu po ktorej kráča, ulicu. Spolu s mojim manželom a mladším synom, naďalej nasledujeme komunitu a veríme, že náš syn Martin sa k nám pridá.
V tomto období sme prechádzali rôznymi fázami zúfalstva a beznádeje, až som sa koncom septembra rozhodla ísť s komunitou do Medžugoria. Vrátila som sa nabitá láskou, pokojom a nádejou, že sa už musí niečo stať, aby môj syn prijal komunitu. A že si maPanna Mária do Medžugorja nezavolala márne. Od toho dňa, ako som sa vrátila domov, sa v mojej rodine udiali vzťahové zmeny k lepšiemu, medzi mnou, manželom a synom Marekom.
Asi o mesiac, bolo to na Dušičky, som sa dozvedela, že sme boli spolu s manželom poverení zorganizovaním Vianočného stretnutia v Taliansku- Cuneu. Na tomto mieste sa stretávajú rodičia s deťmi, ktoré majú v komunite. Spočiatku to bol pre mňa šok, pretože komunitné akcie obyčajne organizujú rodičia , ktorí už majú deti v komunite. Postupom času som sa úprimne tešila a vedela som, že je to výzva a určite sa udejú zmeny v mojom živote. Netušila som, či to bude náročné, alebo čo ma čaká. Myslela som len na pozitívnu stránku tejto udalosti.
S manželom sme postupne robili, ako to prichádzalo. Všetko čo bolo spojené s organizáciou cesty,
ubytovania a ostatných vecí. Vôbec ma nenapadlo, ako Boh riadi naše rozhodnutia. Na to som postupne prichádzala až počas samotného stretnutia v Cuneu. Keď sa každý z rodičov vyjadroval k celému tomuto podujatiu. Božia prozreteľnosť uložila na svoje miesto každého z nich a každý mal svoju úlohu v tomto scenári.
Od začiatku bolo jasné že s nami nepôjde žiaden kňaz, preto že bolo adventné obdobie a kňazi sú plne k dispozícii veriacim a spovedajú, preto nám žiaden nemohol prisľúbiť svoju účasť. Zoznam účastníkov bol odoslaný do Talianska.
Ale prišlo rodičovské stretnutie v Demänovskej doline, kde bolo prítomných aj niekoľko kňazov a tu sa všetko začalo upratovať. Tí rodičia, ktorí vážne chceli ísť svoju účasť potvrdili iní sa odhlásili a pribudli noví.
Zoznámila som sa tu s gréckokatolíckym kňazom otcom Vladimírom, ktorý je ženatý, má deti, takže dôverne pozná život v rodine a manželstve. Náš rozhovor končil jeho prísľubom, že pozisťuje všetko potrebné na to, aby sa mohol zúčastniť s nami na našom stretnutí v Cuneu . Modlila som sa , aby s nami išiel kňaz. Všetko som začala pripravovať, ako by už kňaz bol. Aj keď to nebolo isté. Na to som ani nepomyslela.
Potrebovala som uvoľniť miestom, ktoré už voľné nebolo. Bolo to pre mňa ťažké rozhodnutie, ale spomenula som si na ponuku v Demänovskej.,, Ak budeš potrebovať uvoľniť miesto, môžeš toto.“ Bola to ponuka jedného z rodičov prihlásených do Cunea, ktorý na tejto púti pre mňa a manžela zohral významnú úlohu počas celého nášho stretnutia od samého začiatku až do konca. Preto že sa jednalo o účastníčku na ktorú som nemala kontakt, oslovila som jej sestru, ktorá ju prihlasovala. Vysvetlila som jej prečo musím obetovať miesto jej sestry.
Prijala to s pokorou. Hneď na to som volala otca Vladimíra. Sľúbil, že do večera mi určite dá vedieť. Tak sa stalo. Svoju účasť potvrdil. Boli sme kompletní a ja som sa tešila. Šlo do finále. Všetko bolo zariadené miesta obsadené a blížil sa deň odchodu.
Posledný deň pred odchodom som dostala mail od Danky: ,, Betka, jsem nemocná, mám horečku, nemůžu jet. Pán Bůh nechce abych jela.“
Mala som jeden deň na to, aby som obsadila miesto po Danke. Obvolala som všetkých chlapov zpomedzi náhradníkov, ale ani jeden na poslednú chvíľu nešiel. Nevedela som čo robiť. Mala som len pol dňa času na to, aby som to vyriešila. Začalo ma brať zúfalstvo a rozhodla som sa nechať to tak. Povedala som si.,, Pán Boh to vyrieši. „ A venovala som sa svojej práci. Po nejakom čase mi preletelo v hlave meno dievčiny, ktoré som obetovala pre miesto kňaza. Prestala som pracovať a v hlave mi prešiel film.
Musím rozdeliť jej sestru s manželom, chlapov dať spolu a ženy spolu. Vedela som , že nemôžem len tak rozdeliť manželov. Tento krát som volala jej mužovi. Vysvetlila som mu podrobne situáciu, popísala mu, čo chcem urobiť a spýtala sa ho či stým súhlasí. Nevedel mi hneď odpovedať. Požiadala som ho, aby sa poradil s manželkou a dal mi vedieť. O dve hodiny som mala ich súhlas.
Až v Cuneu na večerných bilanciach som sa dozvedela pocity a príbehy ľudí a rodičov, ktorí mi pri organizácii prešli rukami a prišla som na to, prečo každý jeden z nich mal ísť na toto stretnutie. Prečo táto organizácia prebiehala práve takto. Prečo sme mali mať kňaza. Aby všetci zažili to, čo zažili a aby sa každému stalo to dobré, čo sa stalo. Aby si každý z nás prežil to, čo si prežil. Napriek tomu, že sa niektorí nestretli so svojimi deťmi, ale mali byť práve v túto chvíľu tu, na tomto mieste. Mali prežiť dobro a lásku a mali v sebe niečo nové dobré objaviť. Mali vidieť komunitu tak, ako ju videli a zažili. Pretože každý v komunite má svoju úlohu aj keď o nej dopredu nevie. Tak ako každý vo svojom živote. Organizáciou tohto stretnutia som mala prísť na to, ako mám kráčať svojim životom. Aj keď neviem kde, a aký bude cieľ mojej cesty. Mám riešiť situácie v živote tak, ako prichádzajú. Neobzerať sa dozadu, každú situáciu riešiť s láskou, vierou, pokorou a pravdou. Tak ako toto stretnutie.
Ale organizáciou sa to pre mňa nekončilo. Práve naopak. Ďalší deň sme strávili v komunitnom dome v Envie. Adorácia v tento deň, bola najlepšia akú som kedy prežila. Mala som možnosť nachvíľu sa stretnúť so sestrou Elvírou Petrozzi zakladateľkou komunity Cenacolo. Za túto krátku chvíľu a pár slov, ktoré mi venovala, mi dala nesmierne veľa lásky a viery. Tieto krásne chvíle sa nedajú opísať slovami, treba to prežiť.
Verila som tejto svätej žene, každému jej slovu, činu a pohľadu.
Vybudovala s jej vierou v Boha obrovské dielo na pevných základoch modlitby a lásky. Mala som možnosť vidieť ako funguje komunita, ako sa všetci jej členovia dokážu s kýmkoľvek bezprostredne jednoducho porozprávať o všetkom, hovoriť pravdu bez akýchkoľvek masiek a pretvárok. Videla som rodičov, ktorí sa stretli so svojimi deťmi po dlhej dobe. Vládla medzi nimi harmónia, láska, boli šťastní. Vládne tu úprimnosť, pravda, láska a porozumenie. Je smutné ako mi to často doma nedokážeme.
Druhý deň v športovej hale v Cuneu bol medzinárodný ruženec, pretože tu boli ľudia z celého sveta, sv. omša a divadelné predstavenie členov komunity, narodenie Ježiša.
Boli tu rodičia, ktorí majú deti v komunite z celého sveta.
Všetko prebiehalo inak ak v prvý deň. Omša bola viac národnostná, záverečné požehnanie bolo s malým dieťaťom, čo som vnímala s hlbokým dojmom. Kňaz dal záverečné požehnanie v náručí s malým dieťatkom, ako symbolom nevinnosti, lásky a čistoty Svätého Ducha, Ježiša prítomného v malom dieťati. Modlitbu Ruženca v takom obrovskom počte ľudí som ešte nezažila. Je to veľká sila modlitby. Čo sa prejavilo aj v mojom ďalšom životnom období. Nakoniec sme si pozreli divadelné predstavenie o narodení Ježiša, ktoré pripravili deti z komunity. Spev, tanec, hudba, krásne kulisy, kostýmy, celé spracovanie a choreografia, umelci im môžu závidieť. Myslím že lepšie by to nezahrali. «ažko sa mi hľadajú vhodné slová, lebo nie som divadelný kritik, ale pre nás všetkých to bolo dokonalé.
Týmto predstavením sme ukončili ďalší deň a čakala nás dlhá cesta autobusom domov. Bilancovali sme cestou do noci a ja som si uvedomovala, akú silu má komunita. Ako mi opäť aj pridelením tejto zodpovednosti pomohla. Dala mi poznanie seba samej, priblíženie sa k Svätému Duchu a pochopenie, čoho je človek schopný a ako si má sám seba vážiť. Celé toto spoločenstvo je o vzájomnej pomoci .Naučila som sa žiť a brať veci tak ako prichádzajú. Riešiť veci až keď prídu. A brať tak celý môj nasledujúci život. Cítila som šťastie, spokojnosť a niesla si domov v srdci veľa, veľa lásky, ktorú som na tomto mieste dostala.
Niekedy sa v živote musia stať dobré i zlé veci, ktoré nám Pán Boh pošle, aby sme pochopili že existuje. A mne sa toho po absolvovaní tejto cesty do Cunea stalo ešte veľmi veľa.
Betka z Bratislavy