Svedectvo z oslavy života Saluzzo 2025
Posledné tri roky sa nám žiadalo byť na dovolenke pri mori, ale tento rok sa mi to zdalo nezmyselné len tak ležať pri „vode“, preto sme sa so Števom rozhodli ísť na Festu. Keďže sme v komunite už nejaký ten rok, myslela som si, že si to už ozaj pôjdem naplno užiť, bez toho, aby som vykúkala či tam bude náš syn a bez všetkého čo je s tým spojené, až do chvíle, kedy zavolal Maroš, že máme pripraviť vystúpenie do programu na Festu za Slovensko. Veľmi som s tým bojovala, zdalo sa mi, že sa zastavil čas, keďže sme už takéto vystúpenie pripravovali pred desiatimi rokmi. Bola by som rada, keby sa zapájali viac noví rodičia. Napriek tomu som sa tešila a túžila ísť do srdca komunity. Narýchlo vznikla choreografia, nahrávka hudby, príprava krojov. Kto sa pri čom ocitol, priložil ruku k dielu a na javisko sme vystúpili všetci.
Čo sa ma dotklo počas týchto dní?
Nepamätám si prečo ma Valika hneď po príchode pred hotelom objala a hladkala ma veľmi dlho, až mi zvnútra vytlačila toľko napätia a bolesti až som bola prekvapená, aká je moja duša stále chorá. Šepkala mi do ucha slová požehnania a útechy ako mama, keď chce dieťa upokojiť slovami, že bude všetko dobré. Podobných objatí som zažila viac.
Ďalšie silné bolo keď sme prišli vo štvrtok do Pagna ku hrobu mamy Elvíri, kde nás Otec Stefano už čakal aj keď vrcholili prípravy na Festu. Jeho privítanie bolo veľmi srdečné a zotrval s nami celý čas. Jedna sestrička nás ponúkla vodou a druhá nás všetkých osobitne objala. Bolo nás asi 40. To bolo znovu také silné objatie, ktoré vypudilo zo mňa zvyšok ťažoby. Vošli sme ku hrobu mamy Elvíri. Bolo to dávno kedy som ju videla naposledy. Zachvátila ma nostalgia, nezvratný pocit straty a prázdnoty, napriek tomu, že som veľmi cítila hĺbku a mohutnosť Boha. To miesto je obzvlášť úctivé a dôstojné vo svojej jednoduchosti, ako keby tam odpočíval niekto kto nebol len človekom. Túžila som tam zotrvať, aspoň hodinu sa tam prechádzať v tom pietnom prostredí. Dosť ťažko sa mi odtiaľ išlo na nákupy.
Ďalší dotyk bol počas adorácie, kedy som si odplakala moju necitlivosť a odprosila na diaľku syna Martina, lebo som si uvedomila počas jedného rozhovoru, ako som na neho tlačila aby sa aj on osamostatnil, keď jeho brat vystúpil z komunity a musel sa čím skôr osamostatniť.
Počas svätej spovedi som si uvedomila, že aj ja mám podiel na správaní mamy voči mne. Zasekli sme sa obidve v čase, keď sa narodil môj brat. Dostala som návod ako byť dospelá, ako reagovať na mamu na sklonku jej života.
Na našom vzťahu so Števom pracujeme už roky. Máme teraz veľmi dobré obdobie vzájomného rešpektu, tolerancie, vieme, že nás spája láska. No ešte niečo nie je v poriadku, keďže sme sa zase pohádali. Bolo mi to ľúto, ale už to neprežívam až tak dramaticky. Krátko na to sa Števo rozhodol ísť do kaplnky, ja som si išla do tieňa oddýchnuť. Pomyslela som si prosbu, aby mu Pán pomohol, no už neskoro, lebo som zrovna Števa zazrela. Ale Pán Ježiš koná. Števo túto situáciu zdieľal po programe na bilanciách ako ranu od svojich rodičov. Vďaka Ti Pane, že si pri nás a verím v uzdravenie.
Silné momenty bolo prežívanie spolu s rodičmi a ich deťmi, alebo s manželmi ich stretnutia, objatia, slzy bolesti a radosti, a citeľnej nádeje.
Pre mňa bol asi najťažší moment v „Márnotratnom synovi“, keď mal poslušný syn objať otca, ktorý tvrdil, že všetko čo má je aj jeho,…… a to preto, lebo mu to nikdy nedal pocítiť. Vcítila som sa do deja a spolu s postavou syna som mala nechuť a odpor ísť k otcovi, napriek tomu, že v tvári dona Massima, ktorý hral úplne dokonale Otca, bolo vidieť neskutočné uvedomenie si rozpoloženia syna v tej situácii, jeho trápenie aj neskutočnú bolesť. Ten syn to dokázal, ja ešte nie.
Témou oslavy bola „Živá nádej“. Celý program bol obohacujúci, myšlienky kňazov, svedectvá rodičov, misionárov sa mi zapisovali do srdca. Prevedenie recitálu v podaní chlapcov a dievčat z komunity bolo uchvacujúce. Nedá sa mi písať o všetkom, to by bolo nadlho. Tento rok dostalo Slovensko okrem tancovania v programe, ktoré sme celkom pekne zvládli, aj dar zavesiť na ruku Panny Márie Karmelskej škapuliar Panny Márie sedembolestnej, ktorý priniesli jedni rodičia počas svätej omše pekne oblečený v krojoch. Boli sme pozvaní na večeru do Cassa Madre, po ktorej sme sa Slováci- rodičia a deti modlili svätý ruženec a zodpovedný slovenského domu odprezentoval fotografiami budovanie domu na Slovensku. Slovensko dostalo v srdci komunity tento rok naozaj obdiv, uznanie, pochvalu, úctu a veľkú vďaku za to, že sme a akí sme. Pre nášho Ivana nás požiadal otec Stefano o pozdrav. Otec Stefano na nášho Ivana vždy pamätá a má ho vo veľkej úcte. Ivan s nami už necestuje. Spoločenstvo nás rodičov, ktorí sme sa tento rok zišli, bolo citeľne zjednotené, boli sme voči sebe všímaví, pomáhali sme si najmä pri obliekaní krojov, česaní vlasov, nácviku aj pri nakupovaní a ostatných aktivitách. Boli sme disciplinovaní a ak aj niekto niečo nezvládol, nesúdili sme, lež sme vyprosovali požehnanie, čo bolo aj vidieť. Všetku našu námahu, bolesť, rany Pán uzdravuje, je s nami, ON, živý, pretože sme sa dokázali nad všetko to ťažké povzniesť a radovať sa s mladými, skákať, tancovať a spievať až do konca. Moja duša si to užila, keď sme sa ocitli vo víre tanca pod pódiom čo bola pre mňa posledná dôležitá bodka. Unavení, spotení sme sa trošku opláchli a nastúpili do autobusu na dlhú cestu späť. K dobrej pohode prispel aj pokojný, rozvážny prístup plný lásky a príjemného humoru od nášho sprevádzajúceho kňaza otca Štefana, ktorý nám počas cestovania vysvetľoval veľa nových vecí.
Celý ten čas bol jeden silný moment, ktorý ma nenechal odísť takú aká som tam prišla.
Som rada, že som bola požiadaná napísať svedectvo a mohla sa tak znova a hlbšie dostať ku koreňu mojich rán, aby sa dostali na svetlo sveta, aby som mohla s Pánom Ježišom spolupracovať na ich konkrétnom uzdravení.
Vďaka Tebe Pane, vďaka každému jednému z vás, za vašu prítomnosť, všímavosť, za úsmev, aj za tiché kráčanie celé tie roky vedľa seba.
S láskou a úctou
Beata