Svedectvo Evy
Guadalupe – môj splnený sen
V dnešnom svete informačných technológii, si môžete vygugliť všetko. Aj to o zjavení v Guadalupe. Všetko. Kde, kedy, komu i okolnosti zjavenia. Tak o tom nebude moje svedectvo. Svedectvo sa nedá vygugliť, svedectvo sa musí zažiť. Možná teda sklamem vaše očakávania, nie som ani spisovateľka, ani žiadna teologická odborníčka. Práve naopak. Čítať, vidieť, počuť je jedno a byť pri tom, je druhé. Túžila som to zažiť a môj sen sa splnil.
Kiežby sme sa nemuseli venovať ničomu inému, len chváliť Pána Boha plným srdcom a ústami!( T . Kempenský , Prvá kniha ,25 kapitola ,37)
To bol dôvod, prečo som sa rozhodla podniknúť púť na najväčšie pútnické miesto na svete – mesto zázrakov – Mexico City a s ním spojené zjavenie Panny Márie v Guadalupe.
Ako konvertita z ateizmu, som mala problém s prijímaním zjavení rôzneho druhu. Po absolvovaní viacerých, ako bolo Medžugorie, Fatima, Lurdy, ale aj naša Litmanová, som túžila po umocnení viery v Pannu Máriu ďalším, v Guadalupe. Dvojročná príprava na púť, tak duchovná, ako aj materiálna, priniesla svoje ovocie v novembri 2014. Môj záujem bol o to väčší, že som túto cestu mohla prežiť s našou komunitou , lebo prvé kroky po mexickej pôde viedli práve do jedného z domov talianskej comunity Cenacolo.
Vytrhnutá z bežných pracovných i rodinných problémov, ktorým veľakrát pripisujeme väčší význam ako si zaslúžia, som sa , možno vďaka dlhému letu v tichosti tlmeného hluku lietadla , mohla úplne preorientovať v mysli, pocitoch, vnemoch, prečo a kde vlastne idem. Zrazu som cítila, aký dar som dostala od Boha, keď mi túto cestu „ schválil“. Je so mnou a ja som sa úplne odovzdala myšlienkam Márii a jej synovi. . .
Keby si nikdy nepotreboval ani jesť, ani piť, ani spať, ale mohol stále Boha chváliť a venovať sa výhradne duchovnému zamestnaniu, bol by si oveľa šťastnejší ako takto, keď podliehaš telu a musíš slúžiť jeho rozličným potrebám. ( T . Kempenský , Prvá kniha ,25 kapitola ,38)
Áno, chváliť Boha za každý moment nášho života a to i vtedy, keď sa nám nepáči jeho plán, keď silou mocou chceme presadiť svoje plány, keď chceme, aby všetko išlo hladko, aby sme necítili nič nepríjemné, aby nám naše predstavy o šťastnom živote nikto nerušil…. Tak tu je dôvod, prečo ísť na púť so spoločenstvom, ktoré je na takej dlhej ceste výbornou skúškou našej trpezlivosti, prispôsobovania sa, prijímania a to všetko ako prejav pokory, ktorú nemáme šancu skúšať doma, v samote a izolácii. Púť, neznamená, že sa všetko bude robiť podľa teba. Púť, to je sebazapieranie, ale aj odriekanie, delenie, nezištná pomoc spolubratovi, púť, to je aj vyznanie a kajanie, prijímanie, pokánie, obeta. To všetko môžeme zažiť, keď sa dokážeme preniesť nielen fyzicky tisíce kilometrov od bežného života, ale preladiť na prijímanie tejto preduchovnenej atmosféry Guadalupe.
Každý z putujúcich má iste vlastné pocity a dojmy. To, čo opisujem, je moje vlastné a vôbec sa nemusí zhodovať s dojmami iných. Aj to je jedinečné, neopakovateľné a vzácne.
Neviem si mnohé veci vysvetliť, pričom nebudem hovoriť o žiadnych výnimočných zázrakoch, ale…..
Hneď na letisku som si všimla, že ľudia sú veľmi jednoduchí, možná trocha uzavretí, ale úslužní a ochotní. Cestou autobusom som už plná očakávania pozorovala krajinu, ktorá sa veľmi odlišuje od tej našej. Veľa zelene, pestrá flóra . Mala som chuť všetko si uložiť do pamäte, ak nie inak, tak fotografickej. To bol pohľad z okna autobusu, pričom sa nedalo prehliadnuť, že to nie je stred Európy, na aký sme my zvyknutí. Chudoba bola tak zjavná, že sa nedala prekryť ani plnými obchodmi, či sem – tam modernou architektúrou. Ąudia na uliciach striedmo oblečení, ponúkajúci rozmanité, jednoduché služby , žobráci, či podmostoví prebývajúci čakatelia na prácu, túlajúce sa deti . Pocítila som veľký smútok a chtiac – nechtiac som si vybavovala naše rozmaznané deti a ich neskutočné potreby. Priznám sa, že sa mi neprestajne tisli slzy do očí a veľakrát som ich ani nemohla zadržať. Potrebovala som to. Musela som vidieť, že ľudia žijú , vedia žiť aj v iných podmienkach, jednoduchších a napriek tomu z nich vyžaruje akési vnútorné šťastie a pokoj. Prijali všetko tak ako to je. Ich odovzdanosť som cítila na každom kroku.
Pri príchode do komunity sa moja nálada mierne povzniesla, nielen preto, že nás tam čakal slovenský mladík, ale aj miesto, ktoré sme mali možnosť prejsť, bolo trocha iné ako to, čo sme videli z autobusu . Neopísateľná príroda, pokoj, čistota, poriadok, ticho. Raj na zemi. Prvý krát som pocítila, že to je miesto, kde by som možno chcela žiť……
Mladí ľudia, obklopení deťmi rôzneho veku, usmievavé, trocha hanblivé, nesmelé, čo sa po čase prelomilo. Kaplnka…..neviem to opísať. Za čelnou presklennou stenou sa vypínali cédre a iné tropické stromy, skoro žiadna výzdoba, len pohľad na nebeskú oblohu , tichý šum prírody, skromné vyobrazenie Márie a ticho. Na jednoduchých, drevom pokrytých kamenných schodoch sme mohli rozjímať o slovách Ježiša. Dýchať tú radosť spievajúcich detí, dospelých mladých, dospievajúce deti aj handicapované. . . Príjemné posedenie vo voľnej prírode…agapé…opäť deti, prichádzajúce zo školy. Deti z ulice, ktoré aj vďaka našej komunite, našli svoj domov, našli lásku, modlitbu, Máriu. Zrazu som pocítila neskutočnú radosť z toho, že k nim patrím aj ja. Aj ja poznám túto komunitu, aj ja som už niečo zažila a hlavne, aj ja som za tie roky konečne našla pokoj, lásku, radosť a vieru , ktorú môžem prežívať s ostatnými komunitnými rodičmi.
Tu, v areáli komunity som prvý krát videla naživo vyobrazenie guadalupskej Panny Márie, v podobe kamennej sochy hneď pri vstupe, obklopenú upravenou zeleňou.
Úplne neopakovateľná atmosféra nás prekvapila pred bazilikou zjavenia. Celé námestie s množstvom pútnikov, ale v spontánnej radosti z blízkej prítomnosti Ich Panny Márie, bolo cítiť všetkými zmyslami. Hudba, spev, vôňa kvetov, ktoré boli súčasťou každého putujúceho… a to od alegorických vencov obrovských veľkostí, po skromné ruže, ktoré si bez ohľadu na spoločenskú hierarchiu , niesol každý. Pokoj, ktorý vyžaroval z domorodcov, sme aj tak nechcene rušili my, ktorí v snahe všetko vidieť a zaznamenať, sme si to tak možná celkom neužili. Malí, hnedí ľudia, v typickom pestrom oblečení s neskutočne krásnymi deťmi, ktoré si tiež na túto príležitosť patrične vyzdobili, si uvoľnene , bezprostredne posedávali na schodoch pred bazilikou, pili kolu a jedli tortilly, komunikovali a tešili sa zo vzájomnej prítomnosti. Náš sprievodca, kňaz, nám niektoré momenty vysvetlil, pretože sme videli ako veľké skupiny ľudí spoločne dávajú dary v sprievode hudby – laickej muziky s nástrojmi, typickými pre mexickú atmosféru. Na tieto miesta totiž prichádzajú celé skupiny – celé rodiny, autobusy s rodinami. Tak som si zase pripomenula, ako doma mám problém niekedy ísť aspoň s niekoľkými – málo členmi mojej rodiny na svätú omšu a tiež ako to patrične ohundrem. Zle. Tu je niečo iné, zvláštne, čo tie rodiny drží pohromade, čo ich spája. Nuž, asi nemajú tie „problémy“ , ktoré máme my. Závisť, nenávisť, zášť, zloba, prestíž, konkurencia…
Opäť sa vrátim k predchádzajúcemu citátu Kempenského …. tak preto sú títo ľudia šťastní. Sú nezaťažení, sú chudobní.
Nemám špeciálny pocit z obrazu, ktorý je symbolom a hlavným dôkazom známeho zjavenia. Skôr na mňa pôsobili všetky tie čiastkové pocity a vnemy z každodenných nových a nových poznatkov o tejto krajine. Dospela som k poznaniu, kde a prečo sa zjavuje Panna Mária. Všade, kde som bola, bola krajina pustá, málo úrodná a tým chudobná. Panna Mária je pomocnica, je prítomná tam, kde ju ľudia potrebujú, kde po nej túžia . Vo všetkých tých znakoch , v chrámoch, miestach som cítila jej prítomnosť. Moja viera bola potvrdená. Vôbec, môže byť viera niečím potvrdená? Dúfam, že to nečítajú nejakí náboženskí znalci a teologickí odborníci. Obrázok, ktorý som si na pamiatku z tejto cesty priniesla je dennodenne prítomný v mojom pohľade, v mojom srdci. Verím Ti Mária a dôverujem Ti. Zdá sa mi, že táto podoba Panny Márie je najvernejšia, pretože zemité farby nielen pleti, ale aj oblečenia, jej postoj, gestá, slnko a mesiac, to všetko mi pripomína niečo naozaj reálne, skutočné a dojímavé. Opäť, pri písaní týchto riadkov som dojatá. Opäť som precitla a opäť cítim, ako je pri mne. Je tu, pozerá sa a asi sa aj usmieva, ako málo o nej viem. Tak to je cesta a výzva. Máš Eva ešte toľko pred sebou. Volá ma a ja pôjdem. Pôjdem za Tebou, si mojou priateľkou, pretože si mama, chápeš ma, cítim to, k Tebe sa obraciam s vierou a nikomu nepovedz, že aj v mojom živote si urobila veľa zázrakov. Panna Mária , pozdvihni ma k sebe a povedz , že so mnou zvládneš aj to, čo sa tebe zdá nemožné. Ale to už nabudúce…
Nebojte sa plniť svoje sny. Nie vždy o tom rozhodujú peniaze.
Eva z Košíc