Evka z Košíc – Svedectvo III.
Človek si myslí, že končí. . . a to je klam. „Tam kde jedni končia, druhí začínajú. . .“starý slogan, ktorý sa môže použiť kdekoľvek. Nič nekončí, iba pokračuje v inej forme. . . opäť všeobecné uplatnenie. Návrat strateného syna. Náruč matky sa znova naplnila. Nehou, nekonečnou láskou, slzami šťastia, pokoja. . . Ten pokoj, za ktorý som sa celé roky úpenlivo modlila. Najskôr som podceňovala silu modlitby. Prosila o pokoj. . . a potom dlho nič. Modlitba. . . a zase nič. Neustále obavy, rôzne prekážky, ktorými vás Boh úmyselne skúša. Do kedy??? Čo ešte odo mňa chceš??? Kedy už bude koniec??? Dnes viem, že koniec je niekde ďaleko a každá prekážka, každý nezdar, neúspech, všetky tie polienka pod nohami mali zmysel. Všetko má svoj rád, poriadok podľa presne stanovených pravidiel. Nemôžme ich pochopiť, pretože nie sme ON. . . Koľkokrát sa ale radi hráme, že my sme vládcami lesov a hôr. Ako veľmi túžime, aby sa nám darilo a všetko vychádzalo podľa našej linajky. Trpezlivosť Eva, trpezlivosť a urob si pokoj v duši, lebo skôr, či neskôr to príde, budeš šťastná, len vydrž! Počúvaj HO, Eva. Vyčkaj, ver, že ON ti chce len to najlepšie, ver, že ON vie čo robí. . . Dnes je to tu. Som šťastná. Veľmi šťastná a veľmi túžim, aby ste to prežili tiež. Človek chce zrazu lietať a chce z toho šťastia rozsypať ako snehové vločky medzi tie uplakané a ustráchané matky, ktoré so žiaľom i nenávisťou pozerajú na svoje zničené deti. Slovo útechy tu akosi málo zaberá. To moje trápenie, ten môj žiaľ, to sú tie najväčšie. Ty ma nemôžeš pochopiť. . . Zúfalosť sa miesi s beznádejou. Aj to musí byť. Veríš, či neveríš, ale ja viem, o čom hovorím. Všetko si musíš zaslúžiť – ak zdoláš túto tŕnistú cestu, potom nájdeš, po čom túžiš. «ažko opísať cieľ. Všetko je dočasné, ale ži dnes, teraz, a ja píšem práve o tom. Som šťastná, môj syn sa vrátil po štyroch rokoch z komunity. Keď som sa dozvedela, že už je na Slovensku, mala som pocit akoby sa mi práve narodil. Doslova so všetkým, aj s bolesťou. Zrazu som si uvedomila, že deň, na ktorý čaká každý rodič je tu, dnes. Narodil sa mi syn. Má presne 25 rokov, ošľahanú usmiatu tvár, priamy, čistý pohľad, výraz . . .bez masky . Neverila som, že sa raz toho dočkám. Ale vieru človek musí mať. Musí sa viere učiť, cvičiť sa vo viere, to nie je iba tak, samo od seba. Preto je cesta komunity ťažká. Veľa prekonávaní, zapieraní, odriekaní, ale hlavne pokory. Potom príde odmena v podobe nového zrodenia/ nielen detí / ale aj teba, ak prijmeš túto novú životnú cestu. Ako sa to dá??? Na začiatku tejto cesty je veľa otáznikov nielen v hlave tvojho syna, dcéry, ale aj v tvojej. A tu je ten spoločný začiatok. Nemusíš mať odpovede na každú z nich, ale dôležité je to prijať, odpustiť si a začať znova. Založiť si novú kartu v katalógu života. Je úžasné začať znovu a s novým priateľom, ktorý je pomocníkom vždy, ak ho ty prijmeš. Ja som prijala jeho ruku. Bol so mnou vždy i keď som si niekedy myslela, že odišiel na dovolenku. . . Ale to som si myslela JA. Neskôr som pochopila, že so mnou hrá takú hru : koľko vydržíš. O to účinnejší je pocit blaha, intenzívnejší pocit šťastia, ak prekážku zvládneš / samozrejme nie sama /. Tak túto čenakolskú cestu som zvládla i s vašou pomocou milí priatelia, lebo nad nami všetkými bdie náš stály , neúnavný, obrodzujúci PRIATEĄ. Budem citovať jeden výrok, ktorý napísal v prvom liste z komunity náš syn : „Nebojte sa, nezmenil som sa, som to stále ja, váš šantivý chlapec. . . s jediným rozdielom – mám nového priateľa – BOHA.“ Pocítila som šťastie a dnes sa učím od svojho syna a rada používam toto spojenie – BOH nielen LÁSKA, ale BOH ako PRIATEĄ. Priateľ , na ktorého sa môžeš vždy spoľahnúť, priateľ, ktorý ťa vždy podrží, priateľ, ktorý ťa nikdy nesklame, priateľ, ktorý bude vždy pri tebe stáť, ktorý ťa bude mať vždy rád, i napriek pádom, priateľ, ku ktorému vždy môžeš prísť, keď ti je ťažko, keď si sám, keď cítiš žiaľ, smútok, opustenosť. So mnou nikdy nebudeš sám. . . počujem to, keď som práve doma fyzicky sama.
Narodil sa mi syn. Ako bolo na začiatku, tak je i teraz – učí sa chodiť. Je čistý, nepopísaný, a preto aj ľahko zraniteľný ako rastlinka presadená zo skleníka do voľnej prírody. Čaká ju prvý nápor vetra, dážď i búrka, niekedy možná ľadovec, ktorý narobí rany na slabučkých lístkoch. Ale aj to je potrebné. Nezabúdajme, že aj slnečné lúče môžu poškodiť mladú rastlinku. Prílišné teplo, horúčava, ale aj časté zalievanie spôsobia zvädnutie a možno aj úhyn. Preto nezabúdajme, že naše dieťa už pomocníka má. Má svojho priateľa, ktorý ho nenechá v brinde . . .
My mamy stále nechceme opustiť svoje dieťa. Učíme ho chodiť a držíme ho opäť za rúčky, len aby nespadlo a neublížilo si. Ale z dieťaťa počas pobytu v komunite vyrástol chlap a deva, nechajme ich učiť sa chodiť samým. Nevadí, že spadnú, aspoň budú vedieť, že isté kroky nie sú správne, urobia tak nový, bezpečnejší a čím ďalej, tým istejší krok. A hlavne : majú vždy pri sebe konkrétneho, reálneho pomocníka v podobe malých zrniečok , v ktorých je skrytá sila ich novej matky – Márie.
Nežiarli mama, buď šťastná, lebo tvoj syn, dcéra už naveky neostanú bez materinskej lásky. Spolu s Nebeským Otcom tvoria dokonalú rodinu. Učíme sa chodiť. Ja sama spolu so svojim PRIATEĄOM a môj syn sám, ale tiež s PRIATEĄOM. Sme spojení denne „telemostom“ v spoločnej modlitbe. Na kolenách s prosbou, oslavne, ale najmä s nekonečnou vďakou našej matke, kráľovnej pokoja – Márii.