Dušan, Maťo – drogy
Až do januára 1999 sme boli obyčajná rodinka. Bol som hrdý na naše šťastné manželstvo, mal som radosť s dvoch krásnych detí, s ktorými neboli žiadne problémy. Dcéra študovala na VŠ, syn Matej chodil do druhého ročníka na gymnázium. Obidve deti mali veľa záujmov. Keďže som od malička aktívne športoval, mal veľký vzťah k prírode, snažil som sa orientovať výchovu mojich detí na šport a prírodu. Matej bol od narodenia bezproblémové, priam vzorové dieťa. Nebolo treba na neho nikdy zdvihnúť ani hlas. Poslúchal, dobre sa učil, vždy si všetko udržiaval v poriadku, pomáhal, rád sa od malička motal v kuchyni. Dlhé hodiny sme sa spolu hrávali, každý večer nešiel spať bez rozprávky, chodili sme spolu na ryby, dovolenky sme trávili na horách a od malička sme veľa športovali. Začal aktívne hrávať vodné pólo. Myslel som si: „ aké som mal v živote šťastie, mám úžasnú ženu, ktorú milujem, fantastické krásne, zdravé deti…“ A neuvedomoval som si, že Matejov hendikep, zajakávanie v stresových situáciách, môže byť jeho životným problémom. Však z toho vyrastie, myslel som si a všemožne som sa mu aj s manželkou snažili maximálne uľahčovať životné situácie, v ktorých mal problémy.
V roku 1988 začal byť Matej drzejší, neporiadnejší, začal sa horšie učiť. Myslel som si: „ Dostáva sa do puberty, ja som bol taký istý, však šport ho z toho dostane.“ A nevenoval som tomu väčšiu pozornosť. Prišiel január 1999. Tak ako zvyčajne som šiel ráno do roboty, prevážal som do obchodu tovar, keď mi dcéra Lucia volala, že Matej odpadol v kuchyni aby som hneď prišiel. A vtedy, po príchode lekárov, sme sa dozvedeli že Matej droguje – pichal si heroín. Lekári mu na poslednú chvíľku zachránili život. Začali sme o Maťa bojovať. Prvá cesta viedla na Hraničnú do Centra pre drogové závislosti. Doporučili nám ambulantnú liečbu popri školskej dochádzke.
V tom čase som si nevedel predstaviť, že by sme ho mali zobrať zo školy a poslať ho na dlhodobé liečenie. A tak sme ho všade vodili za ručičku, strážili pred školou. Po čase ambulantná liečba skončila, a myslel som si že máme vyhrané. Ale všetko bolo inak. Problémy sa začali stupňovať. Maťo začal chodiť neskoro v noci domov, s manželkou sme sa začali hádať, lebo sme mali rôzne názory na jeho „ liečenie“. Ja som bol stále presvedčený, že to spolu zvládneme. Dlhé roky mi bolo na športových tréningoch vtĺkané do hlavy „ spoliehaj sa iba na svoje sily, nikto ti nepomôže, musíš bojovať sám.“ A tak som bojoval a neúspešne. Počas dokončenia strednej školy, Maťo drogoval stále. Síce „ len marihuanu“ ale drogoval. A ja, hlupák, som sa snažil, aby zmaturoval. Chodil na doučovanie, boli sme v stálom styku s triednou učiteľkou. A neuvedomoval som si že nášmu synovi ide o život. Ani vtedy, keď nám dva krát volali z nemocnice, že ho v bezvedomí našli v meste a doviezli na Kramáre.
Maťo zmaturoval. S Dorotkou sme našli spoločnú reč a poslali ho do školy do Austrálie, aby zmenil prostredie, stratil kontakty na dílerov. Zdalo sa, že nám to konečne vyšlo. Chodil do školy, popri tom brigádoval na stavbe a po roku prišiel vysmiaty, pribratý a začal so mnou robiť v rodinnej firme. (Až po rokoch sa nám priznal, že aj tam si hneď našiel kontakty a kupoval si marihuanu.) Po dvoch mesiacoch ho to prestalo baviť, začal sa flákať a o par týždňov bol znovu denne na drogách. Agresívny, spurný. To sme už začali tušiť, že v tom nie je len marihuana, ale aj niečo iné. Na jar dostal povolávací rozkaz a nastúpil na základnú vojenskú službu. Tam to po pár dňoch vzdal a utiekol z „ prijímača „. Po hororových naháňačkách skončil vo vojenskej psychiatrii, kde pobudol dva mesiace. A zasa som urobil chybu. Miesto radikálneho liečenia, som bol stále presvedčený, že to zvládneme. A tak sa Maťo flákal. Striedal zamestnania. Nikde nevydržal ani mesiac. Bol stále agresívnejší, uzatváral sa do seba. Náhodné odbery na Hraničnej vždy dopadli negatívne. V moči žiadne drogy. ( Až teraz sa nám priznal, ako vymieňal moč). Začali sme si namýšľať, že Maťo má nejakú psychickú chorobu. Sám nás prosil o návštevu psychológa. Ten nám sľúbil vyšetrenie hneď po Novom roku, ale vtedy prišiel prvý Maťov záchvat. Kým sme boli v robote zdemoloval byt a skončil na liečení na psychiatrii. Tam nám „potvrdili“, že Maťo nie je feťák ale hraničný schizofrenik. Nebolo mi viac treba. „ Ja som to vedel, môj syn nie je feťák, bude sa liečiť a bude OK.“ Maťa prepustili, začal brať lieky a istý čas to vyzeralo nádejne. Bolo nám čudné, že nevychádza vôbec von z bytu, udržiaval si aký taký režim, Ráno vstal, dve hodiny cvičil, bicykloval, sám si navaril obed, upratoval… Začal chodiť do zamestnania. Ale nikde dlho nevydržal. A znovu začal byť agresívny, v noci nespával, stále sa s nami hádal. Po jednom konflikte s nami vyskočil na obrubník balkóna a chcel spáchať samovraždu. Zmobilizovali sme policajtov a Maťo skončil na psychiatrii. V moči sa mu našiel pervitín. A tam nám doktor na plné ústa povedal: „ Važení, Váš syn nie je schizofrenik, je feťák a musí sa liečiť“. A doporučil nám pre neho ročný pobyt v resocializačnom zariadení na Tomkoch. Maťo odmietal, nakoniec sme ho tam dostali. Vydržal tam jeden deň. Domov sme ho však nepustili a donucovacou metódou „ ulica“ sme ho umiestnili na detoxikačnom oddelení na Jaskovom rade. Po pár týždňoch odtiaľ odišiel ostrieľaný a vyučený feťák. Stále som si myslel, že to nejako zvládneme. Urobil si polročný kuchársky kurz. Na radu lekárov sme mu pravidelne kupovali cigarety, aby nebol agresívny a „nemal chuť na drogu“. Napätie sa dalo v našom byte krájať. S manželkou sme už spolu skoro nekomunikovali. Tá ho chcela vyhodiť na ulicu, ja som to jednoducho nevedel. „ Ulica ho zabije. Keď je doma, aspoň o ňom čo to vieme“ Aký som bol naivný. Narkomani sú najväčší herci. Vždy vedel zahrať na moju citlivú strunu. Z dávania cigariet sa pre nás stala povinnosť a raz keď sme mu nenechali cigarety, dostal doma záchvat agresie, demoloval byt, odtrhol z auta zrkadlo a znovu sa nám vyhrážal vyskočením z okna. Keď tak stál na múriku balkóna, s manželkou sme boli v koncoch. A zrazu sme sa zdvihli a povedali mu, že je to jeho rozhodnutie a odišli sme preč. Boli to sekundy hrôzy, ktoré boli nekonečné. Neskočil. Rozplakal sa, prosil o pomoc, aby sme ho dostali z Bratislavy. Zasa ma obmäkčil. Po troch mesiacoch v Starej Turej, to vzdal a bolo jasné, že droguje ďalej.
Vtedy sa manželka rozhodla kontaktovať komunitu v Piešťanoch. Vymenila si pár mailov s Ivanom a jedného dňa sme sa vybrali na klub. Ale ja som to nezvládol. Hoci som pokrstený, katolík, nikdy som do kostola nechodil a neveril som. Veril som len v seba a vo vlastné sily. Nedokázal som počúvať ľudí, ktorí verili v Boha, modlili sa za svoje závislé deti. Prešlo leto. V rodine bolo napätie, ustavičné boje medzi mnou a manželkou. Z bytu začali miznúť veci. Maťo začal kradnúť všetko, čo sa dalo. A my sme začali, čo sa dalo, zamykať. Bola to hrôza. Po jednej hádke, keď som nevedel syna vyhodiť na ulicu, sa manželka zbalila a odišla z domu. Ale nezvládla to a vrátila sa späť. Mala ma príliš rada, aby ma nechala samého. Maťo začal byť hrozne agresívny, začal sa nám vyhrážať zabitím, trieskal v byte vecami, kričal. Raz v noci bol už taký agresívny, že sme zavolali policajtov. Zamkol sa v izbe, tak museli vyraziť dvere. Maťo vyskočil z okna na strechu a vyhrážal sa samovraždou. Bolo to ako zo zlého sna. Hasiči, sanitky, policajti so psami, psychológovia. Zrazu sa vo mne niečo zlomilo. Spomenul som si na detsku modlitbu, ktorú ma kedysi učila moja babička. „ Anjeličku, môj strážničku, opatruj moju dušičku, opatruj ju vo dne v noci, buď mi vždycky na pomoci“ Opakoval som si ju v duchu a hovoril som si, že keď niečo existuje tam hore, tak nedovolí, aby Maťo skočil. Trvalo to nekonečne dlho, ale zrazu si Maťo dal povedať a zliezol zo strechy na terasu. Odviezli ho na psychiatriu a my sme s manželkou povedali dosť. Musíme ho donútiť ísť sa liečiť. Neboli sme za ním ani raz, nevolali sme mu, len sme mu napísali list, v ktorom sme mu dali prvý krát jasné pravidlá, na ktorých sme sa s manželkou konečne dohodli (ja som po rokoch súhlasil s ulicou). Buď pôjde do resocu na Slovensku alebo do komunity Cenacolo o ktorej videl nedávno filmový dokument v televízii, alebo si môže ísť svojou cestou ale bez nás a bez domova. Vybral si Cenacolo. Po dvoch týždňoch na psychiatrii, sme ho previezli do liečebne vo Veľkom Záluží. Manželka bola medzitým na stretnutí v Sankt Margareten, a na dvoch kluboch. Ja som tam nevedel prísť. Stale som bol veľmi hrdý a pyšný. Chýbala mi pokora, aby som si konečne priznal „ Sám si to nezvládol, musíš svojho syna odovzdať niekomu alebo niečomu, čo možno existuje, ale ty v to neveríš!“ Ale vedel som, že iná šanca pre Maťa neexistuje. Začali sme chodiť na kolokvie. «ažko sa to priznáva, ale pomaly, veľmi pomaličky sa niečo vo mne začalo diať. Počúval som rodičov, Ivana, Sláva. Prvé kolokvie boli hrozné. Ledva som vysúkal zo seba nejakú tu vetu. Väčšinou hovorila manželka. Pre Maťa to bolo tiež ťažké. Bojoval so sebou. Hneď na prvých kolokviach to chcel vzdať. Odišiel. My sme však vydržali – ostali sme do konca a ON sa vrátil. Po troch kolokviách to vzdal. V liečebni sa dal zavrieť na akútne, aby nedostal vychádzku. Vydržali sme. Nakoniec povolil. Začali naše pravidelné „ výlety“ na kolokvia. A začal som cítiť silu. Silu, ktorá mi dodávala odvahu vydržať a bojovať s manželkou po jednom boku s jedným cieľom – dostať Maťa do komunity a urobiť všetko pre to, aby sa to zrealizovalo. Maťo s nami stále bojoval. Nebol rozhodnutý pre komunitu. Stále to skúšal na mňa, že to zvládneme aj sami. No ja som bol už našťastie dosť silný, aby som mu odolal. A viac a viac som začal žiť s ľuďmi z komunity, ktorý mali také isté problémy ako my. Veľmi mi pomáhali rady ľudí, ktorí už mali synov v komunite. Prišli Vianoce a s Maťom sme strávili 5 dní na Orave. Do Bratislavy sme ho nevzali. Maťo bojoval. Bol zlý, hádal sa s babičkou, urážal, ignoroval. Vedeli sme, že ak odíde zo Zálužia a ešte nepôjde do komunity, bude ho veľmi ťažké zvládnuť. Veľmi nám pomohol Ivan. Našiel náhradnú rodinu – Ąudmilu a Paľka z Topoľčian, u ktorých mal Maťo dva týždne do odchodu bývať. A nastala ťažká skúška. V noci nad ránom jedného dňa zvonil zvonec na dome. Maťo utiekol. Čo teraz. Bolo to veľmi ťažké, ale nepustili sme ho. Ak chcel, mal nás čakať pri aute, keď pôjdeme na kolokvia. Nechali sme ho na ulici. Veľmi som sa bál a nekonečne veľakrát som si v duchu opakoval moju detskú modlitbu. Len som si ju prispôsobil „ … opatruj Maťovu dušičku…“ . A Maťo nás čakal pri aute. Ale zasa to nezvládol. Z kolokvií odišiel „ skočiť pod vlak“ A zasa som sa modlil. Prišli sme večer domov a Maťo sa ozval. Chcel ísť späť do náhradnej rodiny. Vydržal týždeň. Z ďalších kolokvií zasa odišiel. Chcel ísť svojou cestou a nechápal to, že to nemôže sám zvládnuť. Boli to najhoršie noci v mojom živote, keď som nevedel, kde je, čo je s ním, či žije. „ Anjelíčku strážničku, ak niečo tam hore je, tak pomôž! Nedopusť, aby sa nášmu synovi niečo stalo“ V noci, cez deň pri práci, pri šoférovaní, stále mi z mysle neschádzala moja detská motlitba. Ja, ktorý som neveril, začal som sa modliť a veriť v niečo, čo je tam hore a čo riadi naše životy. Viem, ešte ma čaká veľmi dlhá cesta, aby som našiel to, čo hľadám. Maťo sa tretí deň ozval. Chcel volať s Ivanom. A Ivan zasa pomohol. „ Keď môžeš, Maťo môže ísť pátrovi Quirinovi do Horní Planej. Nemal som ani potuchy, kde to je. Zbalil som do igelitky nejaké veci a o 15 minút, keď Maťo prišiel, sme švihali 5 hodín na faru Qurinovi. Bolo to ako z nejakého sna. Qurin mi vlial neskutočnú duševnú silu a o 3tej ráno som bol späť v Bratislave. Na Šumave boli milióny hviezd. Zastal som s autom a dlhú chvíľku som pozeral na oblohu posypanú hviezdami a modlil sa. Modlil sa tak „ amatérsky“ čo mi prišlo na um. O týždeň priviezol Quirin Maťa do Piešťan na Klub. Už sme vedeli, že v nedeľu by sme mali odísť do Vrbovca. Boli sme komplet zbalený. Objednali sme penzión v Piešťanoch aby sme Maťa nemuseli viesť na posledné noci do Bratislavy. Na klube to bolo zasa ťažké. Maťo to nevydržal a po hodine odišiel. Keď Quirin odchádzal, tak sa vonku stretli a Maťovi rozhovor z Quirinom opäť pomohol. Už vydržal. A ja som sa nepoznával. Počúval som osudy rodičov a závislých detí, a aj keď už manželka nevládala, ja som nedokázal vstať a odísť. Posledné kolokvia prešli bez menších komplikácií, akurát sa Ivanovi pokazilo auto a Maťo ľutoval, že sa s ním nerozlúčil. Po štyroch mesiacoch sme to konečne dokázali. 3.2.2008 som z Piešťan s Maťom vyrazil na cestu do Vrbovca. Už som veril že to dotiahneme do úspešného konca ( či skôr začiatku). V pondelok ráno o 9tej som Maťa zaviezol do domu. Už nás chlapci čakali. Hneď dostal anjela strážneho Juraja. Sadol som do auta a odišiel. „ čo sa to so mnou robí?“ Miesto toho aby som sa radoval, celú cestu mi tiekli slzy, akoby som Maťa stratil a pochoval. Uvedomil som si, že Maťa najmenej 3 roky neuvidím. A v ten deň sa začali diať neskutočné veci. Začali mi chodiť smsky od manželky, ľudí z komunity, Jožka a Martuchy z Trenčianskej Teplej, Jožka z Tvrdošína, od priateľov z Bratislavy. Dostal som neskutočných 20 smsiek, v ktorých mi všetci držali palce a vlievali silu. Akoby všetci cítili, ako mi je ťažko. Som im nesmierne vďačný. Veľmi mi pomohli. Cez obed som to už nemohol vydržať, vybral som sa pešo k domu aby som si ho z cesty odfotil. Zrazu od stajní vybehol Maťo a bežal ku mne. Mne až srdce zamrelo, že chce utiecť. No zastal, zakýval mi, usmial sa na mňa a vrátil sa späť. O 17tej som prišiel po neho a na moje prekvapenie, mi Braňo z komunity povedal, že zajtra ráno mám doniesť všetky Maťove veci a môžem sa vrátiť na Slovensko. Maťo bol plný dojmov. No najsilnejší dojem na neho urobila príhoda, ktorá sa mu stala hneď po príchode do komunity. Anjel strážny Juraj, ho zobral do stajní a v tom momente ako tam prišli, sa narodila malá čiernobiela kravička. A niekto tam povedal: „ Práve pri Tvojom príchode sa zrodil nový život. Je to pre Teba znamenie, že aj ty začínaš žiť nový život.“ Tieto dva večery boli Maťovi najväčšou oporou dlhé telefonáty Ivana a Quirina, ktoré mu vlievali silu a nádej. Ráno som Maťa odviezol do domu. Čakali nás. Ukázali mi hospodárstvo, dom, kde chlapci bývajú. Videl som známe tváre z kolokvií a žasol som, ako sa tie agresívne, vzdorovité, nadrogované tváre zmenili v kľudných uvoľnených a normálnych chalanov. Rozlúčil som sa s Maťom. Už mi nebolo ťažko ako deň pred tým. Bol som vyrovnaný a spokojný že sme dosiahli cieľ, ktorý je však iba začiatok dlhej cesty nielen pre Maťa, ale aj pre nás s Dorotkou.
Dušan