Anka Kováčová – Saluzzo 2008
Milí známi i neznámi priatelia!
Sľúbila som Ivanovi napísať svoje dojmy z tohtoročného Saluzza. Tu sú.
Práve dnes som skutočne v hĺbke svojho srdca pocítila niečo, čo sa ťažko opisuje slovami. Neskutočné šťastie, že mám takého priateľa ako si Ty Ivan.
®e my rodičia, ktorí sme svoju úlohu skutočných rodičov našim deťom veľmi nezvládli, máme takého priateľa ako si Ty. Ďakujem Ti, Ivan, za všetky tie bezsenné noci, ktoré venuješ našim deťom i nám, kedy nás svojím pokojom, láskou, vierou dvíhaš spolu s našimi deťmi z tých priepastí našich životov, do ktorých sme popadali, keď sme si chceli životy riadiť sami a zabudli sme, že sme sem prišli preto, že nie naši rodičia to chceli, ale preto, že to chcel sám Boh. Každého jedného z nás miloval tak, že dal za nás svojho jediného syna, aby sme my mohli žiť..
Koľkí z nás sú ochotní dať viac ako treba, iba tak bez zištných dôvodov . Aj dnes mnohí z nás, ktorí máme alebo sme mali deti v komunite málokedy uvažujeme čo dáme svojim blížnym, chlapcom z komunity, neznámym ľuďom iba tak, z lásky, aby nás okolie nemalo za bláznov. Veď dnes sa nenosí dávať, keď nedostaneš a nehovorím o peniazoch. Ide o viac, o naše srdce.
A tak vám chcem napísať, čo sa stalo s mojím srdcom v Saluzze.
Niekto sa do Saluzza dostane za 16 hodín, mne táto cesta trvala 7 rokov, alebo celý život? Už dlho chodím na stretnutia rodičov závislých detí do Piešťan, kde som prvýkrát o Saluzze počula. A keď som tam po prvýkrát vkročila vraj kvôli tomu, že s Matejom niečo nie je v poriadku, ani som sama netušila, že so mnou ako ženou –dcérou, manželkou, matkou, sestrou niečo nie je v poriadku, že s naším manželstvom to nie je v poriadku a že drogy nášho syna sú iba vrchol toho, čo sme ukladali celé tie roky, ktoré sme boli spolu v manželstve, na seba, až kým sa v podobe závislosti nášho syna nedostalo všetko to, čo nám ubližovalo, von. Cez nikdy nekončiace rozhovory, niekedy aj urazené mlčania, opätovné udobrovania až sme sa dostali k 8. júlu tohto roka, kedy sme poobede sadli do autobusu smer Saluzzo na oslavu 25. výročia komunity. Sedem rokov som sa snažila dostať sa na stretnutie do Saluzza a nikdy predtým som nedostala dovolenku. Až tento rok práve na oslavu 25. výročia založenia komunity Cenacolo. A pre mňa osobne to bol veľký dar, pretože keď som si uvedomila, že ide so mnou aj môj manžel, ktorý pred siedmimi rokmi nechcel ani počuť o nejakej komunite a dnes dokonca pripravil všetko potrebné na cestu, je to zázrak. Už v Bratislave na parkovisku začala naša cesta požehnaním všetkých nás i našej cesty otcom biskupom Rábekom. Už vtedy som ďakovala Bohu za Teba, Ivan, ktorý naozaj myslíš na nás a na všetko.
Cestou v autobuse sa vždy modlíme a najmä začíname hovoriť trochu aj o sebe a o svojich očakávaniach, s ktorými do Saluzza ideme,. Väčšina z nás má deti v komunite, tak sa teší i na stretnutie so svojimi deťmi, ktoré sú po nejakom tom mesiaci či roku pobytu v komunite úplne iní. My s manželom nejdeme za synom, my ideme na stretnutie s komunitou, poďakovať Bohu za všetky dary, ktoré sme cez tie veľké ťažkosti, ktoré závislosť v rodine prináša, dostali všetci v rodine.
Ani sama som vtedy netušila, čo všetko mne osobne stretnutie v Saluzze prinesie.
Po príchode sme ubytovaní dokonca v hoteli s bazénom, máme čas aj si oddýchnuť, aj sa okúpať, prejsť sa po meste a najmä na svätú omšu. Hneď prvý večer začíname bilancovaním, ako je dobrým zvykom na našich spoločných stretnutiach. Končíme v noci asi okolo jednej unavení a plní očakávania stretnutia v Saluzze.
V Saluzze som bola iba raz, keď sme tam asi pred tromi rokmi nechávali syna Mateja v komunite.
Už vtedy som tam cítila neuveriteľný pokoj všade okolo a tak to bolo aj v to ráno, keď sme prichádzali do Saluzza na stretnutie. Chlapci a dievčatá už pripravovali program, ale aj tak
tam každý, čo len trochu vnímavý človek, cíti tú nádheru otvorených sŕdc mladých ľudí, ktorí prišli nájsť naplnenie svojich sŕdc priamo do srdca komunity.
Program stretnutia je neskutočne bohatý, nádherný, perfektne zorganizovaný, od hudby, tancov, cez katechézy, sväté omše, adorácie i predstavenia, ktoré vyvrcholilo posledný večer tým najkrajším predstavením, aké som kedy videla. Pretože to nebolo predstavenie ako v divadle, to bola oslava naživo s Ježišom, oslava vzkrieseného života, vzkriesených mladých ľudí i našich rodín. Keby som nevedela, že všetko toto robia sami chlapci a dievčatá, ktorí ešte nedávno behali po ulici, aby zohnali svoju obvyklú dávku, tak asi ťažko budem veriť, že je to vôbec možné.
Každý večer sme mali možnosť sa podeliť o dojmy z celého dňa v bilancii. Sama som v prvý večer mala námietky, že som strašne uťahaná a už nebudem hovoriť nič na bilancii až do momentu, kedy som nedostala slovo. Iba som sa snažila opísať, čo som v ten deň zažila. A vtedy to prišlo. Na tomto stretnutí boli aj deti z misíí z Brazílie a jedna naša mamina mi dala prečítať list od jej dcérky, ktorá je tiež na misiách,. Na konci listu bol pozdrav otcovi a keď som to chcela povedať všetkým, ako veľmi ten list na mňa zapôsobil, zrazu sa niečo vo mne zlomilo, v mojom srdci a to, čo som zažila, doprajem každej dcére, každej žene, matke i manželke. Chcela som sa iba podeliť o to, ako mi je veľmi ľúto, že ja svojmu otcovi už tieto slová: „Ąúbim «a otec, odpusti mi, že som Ti nedokázala byť vždy dobrou a poslušnou dcérou“, že ja mu ich už nemôžem povedať, pretože mi nerozumie, je veľmi chorý. Ani sama som nevedela, čo sa to so mnou deje, keď som vyslovila tieto slová a skoro sa utopila v slzách.
Ivan veľmi dobre vie, čo robí, keď aj napriek šomraniu nás „prinúti“ povedať svoje dojmy z celého dňa aj neskoro v noci.
Dnes s istotou viem, že v mojom srdci sa zahojila veľká rana, o ktorej môj otec možno ani netušil, že mi ju nechtiac spôsobil, tak veľmi mi chýbal ako dievčatku, tak veľmi mi chýbalo jeho objatie po celý môj život.
Nikdy som mu to nebola schopná povedať priamo, prosím «a, môžeš ma objať, tak veľmi som túžila, aby aj mňa vzal na ruky, ako mojich mladších súrodencov, ale ja som už ako malá bola vlastne veľká, samostatná, zodpovedná, keďže mám postihnutého staršieho brata a tak usúdil, že ja asi toho veľa nepotrebujem. Až dnes viem, ako veľmi ma Boh mal rád, keď som dospievala, aby som na tej ceste v živote a v túžbe po láske a objatí, veľmi nezablúdila.
Všetci podvedome túžime po niekom, kto nás bude milovať a zaplní to naše možno ešte z detstva nenaplnené srdce tak, aby to miesto v srdci tak veľmi nebolelo. A veľmi si neuvedomujeme, že žiaden človek nemôže dať to, čo skutočne naplní ľudské srdce a naplní dušu tým skutočným šťastím. Túto moc má jedine Boh, z ktorého lásky sme prišli na tento svet. Stačí iba tak málo – uveriť, že On je Pánom našich životov.
Mnohí z nás rodičov si neuvedomujú, že naše deti majú možnosť, ak samozrejme otvoria svoje srdcia, zažiť takéto uzdravenie v komunite a potom sa len dívajú na tie karikatúry našich životov, ktoré my považujeme za normálne, pretože tak žijeme celé roky a najmä takto žije celý svet okolo. Sú tak slobodní, že oni nám svoj zmenený pohľad na život nevnucujú, naopak, milujú nás takých, akí sme. Kiežby sme im my vedeli dať toľko lásky bez podmienok.
Keď som prvýkrát stretla Elvíru, prekvapila ma napriek veku, jej hravosť a láska, ktorou miluje naše deti. a pomáha im nájsť samých seba alebo ešte lepšie – ponúka im možnosť stratiť seba pre Ježiša, aby sa našli skutočne takí, akých ich sem na svet poslal Boh a spolu s nimi, aby sme dokázali nájsť sami seba aj my, rodičia.
„Aj do nášho života vstupuje záhadné volanie Boha.
Božie volanie nemôže byť nikdy vyjadrené úplne jasne; zostáva vždy z väčšej časti skryté
vo vnútri človeka. Volanie Boha je ako volanie mora, nikto ho nepočuje, iba ten, čo má v sebe prirodzenosť mora. Nemôže byť definitívne vyjadrené, o čo Bohu ide, pretože On nás povoláva k priateľstvu s ním, pri ktorom mu ide o jeho ciele, a skúška spočíva vo viere, že vie, za čím ide.“
(To najlepšie pre jeho slávu)
S vďakou a úctou
Anka