Skúsenosť Jana
Milí priatelia,
ďakujem Bohu za mamu Elvíru, za komunitu, za milosť, že naša rodina zažila vzkriesenie spolu s našim synom a za dar, že som mohla pobudnúť v jej srdci, v prvom dievčenskom komunitnom dome Savigliane v Taliansku . Bol to pre mňa požehnaný čas plný lásky, priateľstva modlitby a rozhovorov pri práci.
V sobotu večer ma tam doviezli syn a manžel, bolo po večeri, kde všetci sedeli v priateľskom rozhovore. Prišla k nám Mirka, veľmi milé a dobré dievča, ktorá bola mojim anjelom. Potom ma objala Zuzana, Adriána, dievčatá zo Slovenska. Bol to úžasný pocit tak ďaleko od domova stretnúť ľudí, ktorých mám rada. Naši sa pobrali do iného komunitného domu vyspať sa a nabrať síl na cestu domov a mňa Mirka odviedla na izbu, kde ma na posteli čakal darček a milé privítanie.
Hneď od nedeľňajšieho rána som začala robiť v krajčírskej dielni, kde sa šili rôzne veci na výstavy. Bola som tam v čase keď sa konali veľké výstavy v Miláne, Turíne … Ąudia finančne zabezpečení takto pomáhajú /evanjelizujú/ komunite Cenacolo, aby sa predali výrobky, ktoré sa robia v komunitných domoch /veci, ktoré si môžeme zakúpiť na feste/ a z prostriedkov získaných predajom sa podporujú misie vo svete. Mala som radosť, že som sa takouto formou podieľala na misiách. Zažila som stretnutia, ktoré sa nekonajú každý deň. Mama Elvíra a komunitní kňazi sa stretávajú s chlapcami v prvý piatok v mesiaci, s dievčatami v posledný piatok v mesiaci. Dvoch týchto stretnutí som sa zúčastnila aj ja. Mama Elvíra objala každé dievča a pozdravila osobne. Predstavili sme sa všetky domy, potom bola katechéza, svätá omša, spoločný obed, pochodový ruženec, adorácia a svedectvá. Mala som radosť, že som sa stretla s inými slovenskými mamami, ktoré boli tiež v tom čase v komunite na skúsenosti. Náš dom navštívil arcibiskup turínsky, kde sa stretol s mamou Elvírou, komunitným kňazmi a rehoľnými sestrami. Pomodlili sme sa v kaplnke a potom boli rozhovory. Pre mňa to boli nezabudnuteľné stretnutia. Ďalším takýmto stretnutím bolo výročie vzniku domu v ktorom som bola. Zúčastnila som sa decembrovej fatímskej soboty v Envie, je to veľká udalosť prichádzajú tam mladí ľudia z Milana, Turína…Bol to silný zážitok, vrátili sme sa o druhej v noci..Stala som pri Mirke keď jej don Stefano oznámil, ide do Mexika na misie. Bol to silný emocionálny zážitok nakoľko sa za tuto situáciu modlila dva roky. Na sviatok všetkých svätých sa v dome napíšu lístočky s menami svätcov a každý si vytiahne toho svojho svätca, ku ktorému sa utieka po celý rok.
Do komunity som nešla, aby som absolvovala horeuvedené stretnutia a akcie. Priatelia, ktorí žijete v manželstve iste ste prežili a prežívate to čo my, životné útrapy nás vyčerpali .Keď som videla nášho syna na verifike ako veľmi sa zmenil, zatúžila som zmeniť svoj život a život v našej rodine lebo som videla, že on je veľmi ďaleko, ďaleko pred nami. Na veľmi silnej adorácií, ktorú sme zažili spolu s manželom v Saluzze, na oslave života, som počula JEHO hlas, aby som išla do komunity. Od príchodu domov som sa modlila za situáciu, aby mi BOH dal čas a priestor, aby som mohla na sebe pracovať, na zmene svojho kamenného srdca.
Túžila som po srdci plnom lásky, pokory, pokoja, dobroty, milosrdenstva a poslušnosti voči manželovi. Zo začiatku pobytu mi pripadalo tam všetko krásne, úžasne, ale po čase pred eucharistickým Kristom v kaplnke prišla kríza, výčitky, ukázali sa mnohé životné situácie ktoré som mohla urobiť a neurobila som resp. kde som nedokázala plniť Božiu vôľu. Bolo to TAM na kolenách pred NÍM, kde som zažila azda najťažšiu situáciu odpustiť sebe samej. Toto bolo azda najťažšie a najkrajšie, prijať sa presne takú aká som.
Toto všetko som dostala plným priehrštím pobytom v komunite, aby som dokázala prijať svojich blížnych presne takých akí sú, aby som nikoho nemenila, ale menila svoje srdce a o toto som denne prosila na kolenách eucharistického Krista.
Mnohé situácie sa mi postupne otvárajú. Mnoho viet, ktoré som tam počula mi rezonuje v ušiach, napr. „keď nebudeš doslova spať v ruženci, nepohneš sa“ a myslím si, že to platí aj pre mňa, pre nás rodičov nielen našim deťom, alebo „aká je tvoja modlitba, taký je tvoj život“. Pobyt v komunite mi zasiahol do života, zmenila som hierarchiu hodnôt a pochopila, že najdôležitejší je život. To je najväčší dar čo som mohla dostať od svojich rodičov a dať svojím synom a prvoradé sú vzťahy v rodine a až potom sú priatelia a iné nepodstatné veci. Naučila som sa tešiť sa z maličkosti, lebo život sa neskladá z veľkých veci, ale z maličkosti. Ráno keď sa zobudím, poviem si tak ako ma v komunite učili „dobré ráno Duchu Svätý, dobré ráno život môj, dobré ráno Mirko môj“. Snažím sa v každej situácii vidieť dobro, rozdávať úsmev, objatie, pohladenie, lásku a nádej iným. Ďakovať, prosiť, požehnávať a v každej situácii vidieť dobro. Nebyť negatívna a vidím, že sa mi to darí, iba vtedy keď som napojená na BOHA /satelit/, lebo keď trocha vykročím mimo /signál sa stráca / a prichádza ten zlý, ktorý nikdy nespí. Hneď ráno, keď môžem, idem na svätú omšu, aby som deň prežila v JEHO prítomnosti. Dôležité je čítanie sv. písmo a osobná modlitba.
Chápem, že nie každý môže a má podmienky ísť na skúsenosť, ale kto má nech to využije a ide, lebo to, že je naše dieťa v komunite je iba prvý krok v uzdraveniu. Musíme neustále pracovať aj my rodičia na sebe keď sa raz vrátia naše deti domov, aby videli, že rodina z ktorej odišli pred rokmi sa zmenila. Komunita je jeden veľký dar, obeta a utrpenie v jednom. Prajem každému kto bude tieto riadky čítať zažiť túto skúsenosť.