Marta – svedectvo o rodine
Som šťastná, môj syn je v komunite
Teraz keď začínam písať tieto riadky som šťastná, môj syn je v komunite a ja som prežila jedno z najkrajších období v mojom živote. Dostala som od mojej rodiny veľmi veľa lásky a porozumenia.
Môj , alebo lepšie povedané – náš príbeh však začal omnoho skôr tak ako vo väčšine rodín so závislými deťmi.
Začalo sa to v roku 2004, v tomto období sme stratili troch z našich rodičov a zmenili sa nám pomery v zamestnaní k horšiemu, to všetko sme brali tak, že je to život a treba ísť ďalej. Skutočnosť bola iná. Náš syn Michal sa začal divne správať, zatváral sa do svojej izby- vraj si čistil reťaze na nohaviciach. Nosil výstredné oblečenie. Chodieval neskoro domov a my ako vzorní rodičia sme ho čakali o polnoci pri autobuse a viezli domov. Na veľkonočné sviatky prišiel Michal domov s novým účesom – úplne vyholenou hlavou a v strede s veľkým stojatým čírom. Tušili sme, že sa niečo deje, ale s podporou našich priateľov sme sa to všetko snažili dohováraním napraviť. Potom prišlo oznámenie zo strednej školy – Michal prepadá v treťom ročníku /na prijímacích skúškach bol prvý/. Nevedeli sme sa s tým zmieriť. Doma začali hádky, kto z nás rodičov je za to všetko zodpovedný, chceli sme pre svoje deti len to najlepšie.
Závislosť sa prejavila naplno : Michal fetoval ešte viac. Veľakrát sme ho v noci hľadali. Pamätám si, ako sme Michala hľadali, bola polnoc, všade už ticho. Keď sme prechádzali autom cez most, začuli sme divné zvuky. V tom nás oboch napadlo – to je asi náš syn – spod veľkého mosta sa ozývali divné zvuky ako keby zavíjalo zviera, zišli sme dole a začali sme volať „Michal, Michal“ a v tom sa v tme pri rieke pod mostom objavila postava s veľkým čírom – bol to náš nafetovaný syn. Snažili sme sa ho zastaviť, prebehol okolo nás a zmizol nám v tme v blízkom lesíku pri jeho škole. Horší pohľad snáď už matka ani nemôže vidieť. Keď to píšem aj teraz mám slzy v očiach a zimomriavky na chrbte, pretože som bola naozaj bezmocná a bola som schopná spraviť pre svojho syna čokoľvek –obetovať aj život. Keby bolo možné, istotne by som to urobila, moje ubolené srdce mi však dalo jasnú odpoveď, že takto by som svojmu synovi nepomohla. Náš syn žiadnu pomoc nechcel – závislosť bola silnejšia a on sa nám vzďaľoval stále viac a viac.
Sedeli sme s manželom v našom malom domčeku a plakali. Vtedy sme si povedali : „Dosť!“ Prestali sme s obviňovaním jeden druhého a ja hlavne so seba ľútosťou a začali sme hľadať pomoc. Prvé informácie sme našli na internete – zistenie bolo – náš syn je závislý a fetuje a podľa príznakov nám bolo jasné, jeho život visí na vlásku.
Medzi tým nás opúšťali priatelia a tiež aj rodina. Boli sme pre nich veľkou hrozbou, aby Michal nenakazil závislosťou ešte ja niekoho iného. Zostali sme zronení a opustení.
Jeden septembrový večer Michal nafetovaný volal domov, nevedeli sme kde je. Kľakli sme si všetci traja dcéra, manžel a ja a začali sme sa modliť. V tejto chvíli sme začali boj so závislosťou nášho syna. S problémom sme sa zdôverili primárovi detského oddelenia a ten nás odporučil k lekárke, ktorá sa zaoberala závislosťou mladých ľudí. Mali sme šťastie – odporučila nás do ďalších rúk – do rúk Ivana z Piešťan. Na piatkovom stretnutí komunity a rodičov som prvýkrát naživo počula rodičov, ako s úctou a pokorou rozprávajú a svojom boji so závislosťou svojich detí. Prvýkrát som aj ja mohla otvorene hovoriť o všetkom, čo sme zažili my, bola to moja spoveď „naživo“. To nám dodalo silu a nádej, vybrali sme pre nášho syna cestu do komunity, ktorej sme verili že je tá najlepšia.
Stanovili sme si pravidlá a začali sme s veľkou láskou bojovať so závislosťou nášho syna. Podmienky boli veľmi tvrdé a Michal vzdoroval / aj keď chcel, závislosť bola silnejšia/. Tým, že porušoval podmienky, sám si vybral ulicu, kde bol viac ako doma, bez jedla, bez peňazí a navyše bol november a zima nastúpila u nás na Spiši v plnej sile. S Božou pomocou a silnou vierou, že robíme pre nášho syna všetko pre to, aby sme ho zachránili, v jednu sobou, keď sme sa vracali z Piešťan z kolokvií, kde Michal porušil pravidlá, bola polnoc, vonku -15 st. C pod nulou a ja spolu s manželom sme otvorili dvere na našom aute a Michal musel vystúpiť von – na ulicu. Mali sme tak silnú vieru, že je to správna cesta, pretože ináč by som to spolu s manželom nikdy nedokázala. Vtedy som pochopila, čo musí rodič a hlavne matka urobiť, aby vytrhla svoje dieťa zo sveta závislosti. „Ďakujem Ti Pane Bože za to, že si nám tú silu dal“.
Po 6 týždňoch prípravy začiatkom decembra 2004 manžel odviezol Michala do komunity. Boli sme šťastní, že je tam a každý večer sme sa modlili, aby vydržal.
Tri dni pred Štedrým dňom sme dostali správu –Michal z komunity odišiel. Domov sa nevrátil, pretože vedel, že dvere pre neho zostali zatvorené. Boli to pre nás najsmutnejšie Vianoce v našom živote – štedrovečerný stôl v našom novom domčeku bol pripravený, ale Michal pri ňom chýbal /bol na ulici/ a chýbali nám aj naši traja rodičia, ktorí v priebehu roka odišli na večnosť.
Nový rok začal tak, že Michal bol stále na ulici, pomáhali mu bývalé spolužiačky a ich rodičia, z času na čas ho prespali, dali mu aj najesť a ostatné si vyžobral. Telefonovali mi , že Michal potrebuje pomoc, aby sme ho zobrali domov. Volala mi aj rehoľná sestra z Charity. Ja som im s uboleným srdcom, s pevnou vierou, so slzami v očiach a veľkou pokorou vždy vysvetlila, že existuje len jedna cesta v boji so závislosťou, ktorej my veríme a to je cesta do komunity. Viem, že v ich očiach som vyzerala ako najhoršia matka na svete, ktorá sa takto nečinne prizerá ako sa jej syn rúti do priepasti. Nevedeli to pochopiť. Pomohli Michalovi aby sa šiel liečiť na Prednú Horu. Bol tam dvakrát a zakaždým odišiel v 10 až 11 deň, bol to deň, kedy sa s plnou silo vždy ozvala závislosť. Tretí pokus zvolili pobyt v ®akovciach. Aj tam sa ohlásil 11 deň a Michal odišiel.
Prosili sme každý deň Pána Boha a Matku Božiu o pomoc, aby nám dala silu bojovať s láskou so závislosťou nášho syna a tiež čeliť okoliu, aby sme nezišli z cesty na ktorú sme sa dali a ktorej sme verili.
Michal stále našu pomoc na cestu do komunity odmietal, domov sa však vrátiť nemohol. Musel sa s tou svojou ubolenou a nafetovanou mysľou starať o seba sám. Zadovážil si stan a spal dlhých 6 mesiacov / od mája do konca októbra 2005/ pod stanom pri rieke, mimo mesta, vedľa bolo pšeničné pole. Bol vystavený zime, dažďu, búrkam, horúčavám, vetru… Náš syn spal sám opustený v modrom stane. Vždy keď sme prechádzali okolo pozerali sme , či modrý stan je tam. Vtedy som ho už naplno zverila so rúk Božích, nič viac sme už nemohli urobiť, len veriť a čakať. Prežívali sme veľmi smutné a boľavé chvíle, mali sme prácu, peniaze, nový dom… ale nemali sme syna –náš syn žobral a spal pod stanom na holej lúke. Keď píšem tieto riadky, mám slzy v očiach a po chrbte mi stále behajú zimomriavky. Zvládli sme to len s Božou pomocou a pomocou Matky Božej a silnej viery, ináč by to milujúca matka nedokázala urobiť. Veľmi mi pomohlo porovnanie, ktoré mi v telefóne povedal Ivan – „Čo myslíš, ako sa cítila Matka Božia, keď jej syna vešali na kríž?“ Bolo to pre mňa veľmi silné a celý čas som sa toho držala.
Pomáhala nám aj naša babka /moja mamka, vtedy mala 75 rokov/. Zobrali sme ju na predvianočné stretnutie komunity. Počúvajúc svedectvá rodičov všetko pochopila a od tejto chvíle nám verila, že to čo robíme je správne a dobré. Nedovolila Michalovi aby u nej prespával a nedávala mu žiadne peniaze. Som jej za to veľmi vďačná. Dnes, keď píšem toto svedectvo, babka už nie je medzi nami, Michalovho odchodu do komunity sa nedožila. Bola to naša „babka hrdinka“, tak ju nazval Ivan.
Aby sme to všetko zvládli, veď sme mali ešte aj dcéru, ktorá nás tiež potrebovala, museli sme sa začať starať sami o seba. Všetok žiaľ sme každý deň „vychodili“ – každý deň či v zime, či v lete sme chodievali na 1-2 hodinové prechádzky s našim malým psíkom.
Zimu Michal prežil tak, že si zarobil peniaze a našiel si bývanie. Ďalšie Vianoce a Štedrý deň sme trávili tiež bez Michala. Potom si našiel prácu, zarobil si peniaze a začal znova študovať.
V priebehu rokov sme boli často skúšaní, či komunita je naozaj to najlepšie, či to všetko má význam. Všetky naše pochybnosti sa vždy rýchlo rozplynuli, Pán Boh nám vždy poslal nejaký dôkaz viery. Bol to čas, keď som naplno otvorila svoje srdce Bohu, zmierila sa s tým , že môj syn je závislý a zverila ho do rúk Božích. Vždy, keď mi bolo ťažko a smutno, dostali sa mi do rúk knihy, ktoré ma stále viac a viac utvrdzovali vo viere. Našla som v nich citáty z biblie, robila som si výpisky a čítam si ich aj dnes.
Veľkou skúškou pre nás bola príprava jedného chlapca do komunity. Bolo to tiež pred Vianocami. Som šťastná, Andrej je v komunite viac ako 2 roky.
Čas plynul, my sme sa stále viac a viac utiekali k Bohu, ale ešte to nebolo „ono“. Asi najviac som na sebe musela pracovať ja, hlavne na porozumení, pokore a viere. Stratili sme obidvaja s manželom prácu, prišla finančná kríza a prišiel aj 1.marec 2009. Náš syn navštevoval už druhú strednú školu, z času na čas nám telefonoval, niekedy rozprával pomalšie . Moje srdce mi však napovedalo, že niečo nie je v poriadku.
1. marca tohto roku na stanici v Spišskej Novej Vsi zastal vlak a vystúpil náš syn, na hlave mal kapucňu, chytil ma za ruku a povedal: „Poďme rýchlo preč, poďme so auta, poďme domov!“ Nechápavo som naňho pozrela, Michal dodal: „Idem do komunity, musíte mi pomôcť!“ Tieto slová som nečakala a prekvapili ma viac než som mohla tušiť. Michal ešte dodal:„Ono sa to všetko vrátilo, musíte mi pomôcť, nechcem už takto ďalej žiť.“ Manželovi a mne už viac nebolo potrebné hovoriť. Ihneď sme pochopili, že prišiel náš čas. Nasadli sme do auta a Michal začal rozprávať o ceste vlakom a o tom čo sa vlastne udialo. Michal nevedel ako prežil posledný týždeň – fetoval a dostal sa na hranicu svojich možností, v tejto chvíli ešte raz ďakujem Bohu, že dostal milosť a z tohto stavu sa ešte prebral, nevedel totiž ako prežil tri dni, vedel len, že fetoval a potom ležal na svojej posteli, sám v byte, asi dva alebo tri dni. Neviem, či si niekto z Vás vie predstaviť, čo prežíva rodič , ak mu jeho dieťa povie že bol na pokraji smrti a vy si triezvym rozumom uvedomíte, že je to naozaj bol so životom a smrťou. Ja som v tej chvíli ďakovala Bohu za to, že sme ešte dostali šancu pomôcť nášmu synovi dostať sa zo sveta závislosti.
Teraz sme už o závislosti vedeli viac a neboli sme žiadni nováčikovia. Dcéra to ihneď pochopila tiež a od tejto chvíle sme všetci traja s Božou pomocou robili všetko, čo bolo v našich silách. Keď sme večer prišli domov, Michal začal rozprávať, rozprával v kuse tri dni a rozprával o všetkom, čo ho ťažilo na srdci, kde to všetko začalo a čo všetko musel prežiť a ako bojoval sám so sebou. Tri dni som nejedla a ani nepila, pozerali sme si z očí do očí a plakali. Pamätám si, ako spomínal ako sa tešil, keď sa nám narodila dcéra a on s ockom prišli pre nás do pôrodnice. Rozprával o všetkom ako sme žili, čo bolo v jeho detstve pekné, ale hovoril aj o tom , čo ho vždy trápilo a zarmucovalo, o tom čo nemal rád, čo očakával odo mňa ako mamy. Tieto všetky slová pravdy, ktoré nám náš syn zo svojou ubolenou dušou za tieto tri dni povedal zneli pre nás veľmi kruto ale pravdivo. Ešte nikto mi tak „neotočil zrkadlo“, aby som sa pozrela sama na seba, ako to urobil môj syn. Hovoril aj o sebe, kedy sa cítil sám a opustený. Ja som sa sama seba pýtala: „Kde si bola, keď ťa tvoj syn potreboval, ako to že si to nevidela a nepočula?“ Moja hlava pukala nielen od nedostatku tekutín a jedla, ale hlavne od tvrdej pravdy, ktorú mi povedal môj syn. Bola to vzájomná spoveď z očí do očí. Od tejto chvíle ma môj syn už nechcel viac vidieť utrápenú a nešťastnú a povedal : „Teš sa z toho všetkého.“
Pochopila som, že ešte musím viac na sebe pracovať a tých 5 rokov nie je len o Michalovi, ale o celej našej rodine a hlavne o mne ako mame.
Michal si už sám stanovil pravidlá a prosil nás aby sme ho ani na sekundu nenechali samého. Prerušil štúdium, vysťahoval sa z bytu, odstavil telefón a internet. Bolo to úžasné, veď na to sme čakali.
Na vstup do komunity sa Michal pripravoval takmer tri mesiace, boli sme stále spolu, každý deň sme chodili s našim malým psíkom na prechádzky a rozprávali sme a rozprávali… Bude to znieť divne, ale manžel a ja sme boli naozaj radi, že sme bez práce a môžeme dať svojmu synovi toľko času, koľko len potrebuje. Neľutujem ani jedinú sekundu. Náš syn nám dal toľko lásky a viery, že to teraz nedokážem vyvážiť žiadnou váhou. Po 5 rokoch sme videli naše deti Michala a Martinku ako sa spolu smejú, sem tam sa aj od radosti štuchnú, dcéra si sem tam Michala s chuťou vystískala a on sa „ akože bránil“.
Každú sobotu sme chodievali na stretnutia do Piešťan a potom aj na pracovné dni v piatok. V piatok sme sa vždy ubytovali v malom penzióne. Teraz už Michal nespal sám a nebol opustený – spali sme všetci traja – Michal, manžel a ja v malej trojposteľovej izbičke a boli sme šťastní.
Náš čas nastal – Michal môže vstúpiť do komunity v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska – od šťastia som sa rozplakala. Nikdy ma ani len vo sne nenapadlo, že angličtinu, ktorú som sa ťažko učila s mojou ubolenou hlavou a dušou aby som sa udržala v zamestnaní, budem potrebovať na to, aby som svojho syna odviezla do komunity.
Dňa 22.5. 2009 sme spolu môj syn a ja nasadli do lietadla. Leteli sme spolu do nového sveta s vierou, že komunita je teraz to najlepšie miesto . V priestore medzi nebom a zemou sme boli ďaleko od všetkých trápení ale bližšie k Pánu Bohu a ja som vnímala len môjho syna – Michal sedel vedľa mňa spokojný a plný očakávania niečoho nového a lepšieho.
V tento deň Michal vstúpil do komunity.
Vidieť chlapcov v komunite je úžasné a vidieť tam aj svojho syna je ešte úžasnejšie.
„Ďakujem Ti Pane Bože za túto chvíľu.“
„Matka Božia, Tebe ďakujem za to, že si vyslyšala všetky naše prosby.“
„Ježišu, dôveruje v Teba.“
Som šťastná.
Naplnili sa aj slová z biblie :
Lebo, pred čím som sa strachom chvel, to ma zastihlo.
Istotne, to v čo som veril , stalo sa mi.
A ešte niečo pre Vás mamy a otcovia,
ktorí tiež s láskou bojujete so závislosťou svojich detí /je to napísané na prvej strane malej knižočky – Modlitby matiek, mám ju 5 rokov na svojom nočnom stolíku/:
„Prestaňte plakať a utrite si slzy,
všetko čo ste urobili pre svoje deti,
nezostane bez odmeny.
Vrátia sa z nepriateľovej krajiny.
Je tu nádej pre budúcnosť.
Vaše deti sa vrátia domov.
Ja Pán som tak povedal.“
…týmto slovám som verila celý čas a verím aj dnes….
S úctou, pokorou a silnou vierou
Marta
2.7.2009