Marta – Nemám zlato, ani šperky, ale komunite dám, všetko čo mám…
V máji tohto roku 2010 uplynul rok, čo náš syn Michal po piatich rokoch odmietania komunity do komunity vstúpil. Je to pre mňa deň, na ktorý nikdy nezabudnem.
Za tento deň ďakujem Pánu Bohu. Bez viery a bez komunity Cenacolo by som nezvládla všetky prekážky, ktoré nám stáli v ceste.
Zadosťučinením pre manžela a pre mňa bola cesta s komunitou do Medjugoria – je to miesto pokoja, veľkých modlitieb a silnej viery v Matku Božiu. Celý čas nášho pobytu som Matke Božej ďakovala, ďakovala, ďakovala… za dar života pre nášho syna a pre celú našu rodinu.
Tento rok sme sa rozhodli, že ideme ďalej a navštívime Saluzzo a možno sa tam stretneme aj s našim synom Michalom. Od starších komunitných rodičov som počula, že Saluzzo je niečo úžasné, ale každý si to musí zažiť sám.
To bol dostatočný argument na to, aby sme v domácom rozpočte našli peniaze a prihlásili sa do Saluzza – na Festu de la vita – oslavu života. Okolnosti nás doviedli k tomu, že som cestovala s mojou dcérou Martinkou, ktorá nám počas piatich rokov pri akýchkoľvek pochybnostiach veľmi pomáhala. Keď sa na to pozerám s odstupom času, musím konštatovať, že niekedy mala silnejšiu vieru ako my rodičia, že to čo robíme pre nášho syna aby sme ho vytrhli zo sveta závislosti, je správne a dobré. My sme spolu deň za dňom kráčali s komunitou aj keď náš syn žil sám a opustený.
Naša cesta začala v utorok 13.7.2010, keď sme nabalené a pripravené nastúpili do vlaku. Našu radosť a pokoj na duši nenarušilo ani to, že sme nastúpili v Spišskej Novej Vsi do vlaku, ktorý mal meškanie a v ktorom nefungovala klíma. My sme v Piešťanoch po piatich hodinách cesty vystúpili upotené a unavené. To bol začiatok. Ale povedali sme si: „Pokora, pokora, musíme niečo obetovať.“
Precestovali sme viac ako tisíc kilometrov autobusom, ale s našim Michalom sme sa nestretli, do Saluzza nepricestoval. Malý smútok trval len pár sekúnd, pretože po príchode na „kopec“ /tak sa nazýva miesto, kde bol otvorený Matkou Elvírou prvý dom pre závislé deti a kde sa koná každý rok Festa de la vita/, sme boli obklopené deťmi – chlapcami a dievčatami z komunity zo všetkých kútov sveta. Z toľkých objatí hneď v prvý deň na kopci v Saluzze sme boli také dojaté a šťastné, že sme spôsobili meškanie návratu nášho autobusu na hotel.
Nasledujúce ráno sme stále boli také šťastné, že sme zaspali a len tak, tak sme stihli odchod autobusu na kopec.
Na kopci sme zistili, že v rýchlosti sme zobrali kameru, aby sme si všetko natočili a potom ukázali všetkým doma. Baterka do kamery zostala v nabíjačke v hotelovej izbe. Z natáčania v hlavný deň programu teda nebolo nič. Najprv ma to aj trocha štvalo, že predsa sme mohli byť dôslednejšie. Moja dcéra to vycítila, že ma to trocha trápi a povedala: „Mamka, pokora… , podstatné je, že sme tu my.“ Dala som jej za pravdu a od tejto chvíle sme sa naplno venovali našim deťom a priateľom a nechali sa unášať atmosférou festy.
Poslednou bodkou za tým všetkým bolo – na ďalší deň sme zistili, že sme nestihli ani spoločné fotenie celej našej cenacolskej skupiny zo Slovenska. Všetci držali v ruke spoločnú fotku a my sme zase nemali nič. Zase ma to trápilo, kde sme boli, čo ukážeme doma. Moja dcéra mi na to znova odpovedala: „Mamka, veď je to len fotka, podstatné je to, že sme tu my a naše komunitné deti.“ Ja som si s pokorou znova musela uvedomiť, že moja dcéra je na tom lepšie, pretože ja ako matka som stále myslela na manžela, na svojho syna, na našich blízkych , ako im to všetko ukážeme, čo sme videli my dve. A ja som si s pokorou povedala: „Zastav sa, toto Saluzzo nie je len o stretnutí s deťmi a o hovorení zážitkov svojim blížnym, ale toto Saluzzo je o tebe!“ Aby som ja sama vnímala to, čo mi Pán dáva, áno aj komunitné deti, ich objatia, ich rozhovory, šťastné úsmevy, stretnutia s priateľmi komunity, objatie Matky Elvíry, ale predovšetkým aby som ja vnímala to, čo dáva Pán mne.
A ja som zistila, že som sa z Medjugoria od Matky Božej posunula ďalej do Saluzza – posunula som sa k Ježišovi. Áno Saluzzo je o oslave života a o Ježišovi.
Ďakujem Bohu za to, že cez komunitu sa posúvam ďalej, teším sa zo života mojich detí a teším sa sama zo seba, teším sa z toho, že aj mňa má Ježiš rád takú aká som a zamyslela sa nad tým, kto je môj blížny a pre koho som blížnym ja.
Ďakujem Ti Bože za to, že som súčasťou komunity, že mám priateľov, ktorí ma posúvajú ďalej, že som mohla byť v Saluzze. Našla som tam odpustenie pre seba od mojich rodičov, deti, mojich blížnych.
Posledný deň festy kázeň otca kardinála bola o Marte a Márii – Mária si vybrala ten lepší podiel, ale aj Marta je služobnica Božia. Nič konkrétnejšie mi už Pán pri mojom duchovnom myslení ani nemohol dať. Na malý papierik som si napísala tieto slová otca kardinála Christophera Schőnborna, arcibiskupa viedenského:
– Dostala si dar komunity
– Pán Ťa miluje takú aká si
– Keď sa modlíš, nemaj strach o svoju budúcnosť
– „Keby si Ty vedela, koľko Ťa milujem, plakala by si od radosti…“
– Všetko čo sme dlžní svojim blízkym je láska, láska, láska….
– Nemám zlato, ani šperky, ale komunite dám všetko, čo mám.
Toto sú slová, ktoré som si napísala, aby som sa k nim mohla kedykoľvek vrátiť, pretože my ľudia rýchlo zabúdame.
Domov som cestovala spokojná a šťastná. Nestretla som sa so svojim synom, ale dostala som to, čo som potrebovala, aby som mohla s pokorou a silnou vierou ďalej rásť. Bez komunity by som nerástla.
Po návrate domov som otvorila svoju mailovú schránku a našla som tam tento citát :
„Zámer Pána je neuveriteľne dokonalý. Chce Ti len ukázať veci, ktoré pochopíš len vtedy, keď sa zmieriš s miestom, kde sa práve nachádzaš a so situáciou, ktorá ti práve prislúcha… „
S pokorou a vierou, Marta
V Spišskom Hrhove, 22. 7. 2010