Svedectvo jednej neveriacej rodiny
Milý Ivan,
Ďakujem Ti za telefonát, za nekonečnú trpezlivosť s naším synom a s nami- rodičmi, pochopenie, vieru, racionálne rozhodnutia a v neposlednej rade za Tvoj skvelý humor ☺.
Pred 6 mesiacmi, keď som si prvýkrát otvorila stránku www.cenacolo.sk a medzi inými prečítala aj rôzne svedectvá, by mi ani len vo sne nenapadlo, že nás s manželom oslovíš, aby sme spísali náš príbeh.
2.2.2008
Pred pár hodinami môj manžel sadol do auta, aby odviezol nášho 25 ročného syna do komunity vo Vrbovci. Je to pre nás veľký deň a zavŕšenie 4 mesačného úsilia. Ráno nám bolo s manželom do plaču, najmä po telefonáte našej babičky, ktorá nariekala, že sa už vnuka nedožije. So stiahnutým hrdlom a slzami v kútikoch som sa rozlúčila so synom. Slzy sa potokom valili, až keď sa auto definitívne stratilo z dohľadu. Ostala som na parkovisku pred Tescom s dcérou a naším malým psom. Naozaj zvláštne miesto na rozlúčku. Keď som sa utíšila, začala som našej 29 ročnej dcére vykladať a seba presviedčať, že miesto plaču sa musíme vlastne všetci tešiť, lebo pre nášho syna je to veľký dar a obrovská šanca na nový život. Veď my máme dnes akési VIANOCE!
Január 1999
Sme obyčajná rodina s 2 deťmi. Syn je v 2. ročníku na strednej škole, dcéra študuje na VŠ, Manžel podniká a ja pracujem s grantami pre mimovládne organizácie. Jedného dňa sa život v našej rodine obrátil naruby. Syn odpadol v kuchyni a lekár z privolanej rýchlej zdravotnej pomoci skonštatoval, že to boli len sekundy, vďaka ktorým sa ho podarilo zachrániť.
„Váš syn je narkoman“, znela diagnóza. Nechápali sme, to sa nám predsa nemohlo stať, veď syn chodí od desiatich rokov každý deň na tréning, zhoršil sa mu síce prospech, viacej
odvráva ale ináč je všetko normálne, veď je v puberte. My nemáme v rodine problémy, prečo by bral drogy? Veď je športovec!
®iaľ, nevšimli sme si zmeny, ktoré signalizovali, že niečo nie je s kostolným poriadkom, lebo mnohé príznaky pri braní drog sa naozaj prelínajú s príznakmi, ktoré sú charakteristické pre pubertu.
Celá rodina sme sa zomkli a rozdelili sme si úlohy. 3x týždenne sa chodilo do Centra pre liečbu drogových závislosti. Manžel každý deň vozil syna do školy a strážil ho pred školou. Poobede som ho strážila ja s dcérou. Syn horko ťažko dokončil školu a dokonca aj zmaturoval. Celý čas to bolo o nejakých tabletkách a sedeniach u psychiatra/psychológa.
Po skončení strednej školy syn odišiel na rok do Sydney. Študoval angličtinu a popritom 20 hodín týždenne si privyrábal na stavbe. Konečne sme si vydýchli a verili sme, že toto je tá správna cesta a máme vyhrané.
Po roku sa syn vrátil a tri mesiace pomáhal manželovi vo firme. ®iaľ, nešlo im to spolu a preto, keď syn dostal povolávací rozkaz, nastúpil na základnú vojenskú službu. Mali sme obavy, prehovárali sme ho, aby požiadal o civilnú službu, ale nedal si to vyhovoriť. Po 3 dňoch utiekol a po 2 mesačnom pobyte vo vojenskej nemocnici bol prepustený z armády. Syn mal 21 rokov, opakovane sa pokúšal zamestnať, ale nikde nevydržal.
Asi v tomto čase mi jedna kamarátka sprostredkovala stretnutie so svojou známou, ktorej brat bol v komunite Cenacolo v Medžugori. Porozprávala mi o komunite a o jej fungovaní.. Dostala som tel. kontakt na Ivana, ale keďže nie sme veriaci, mysleli sme si, že tadiaľto cesta nevedie.
Ďalšie roky sme tápali a hľadali pomoc u psychológa, rôznych terapeutov a nakoniec v nemocničných zariadeniach. Frustrácia v rodine narastala do obludných rozmerov. Celý náš život sa točil okolo závislosti nášho syna. Dcéra sa snažila od nás odstrihnúť a nakoniec sa odsťahovala. Stali sa z nás osamelí čudáci. Manžel sa snažil zbaviť bôľu a stresu pri aktívnom športovaní. Ja som sa uzavrela, prestala som komunikovať s blízkymi kamarátkami a môj najväčší relax boli prechádzky s naším psíkom.
S manželom sme sa často hádali a obviňovali. Stále sme rozoberali minulosť a snažili sa nájsť dôvod synovej závislosti. Nevedeli sme sa dohodnúť na spoločnom riešení, keďže manžel bol presvedčený že pravidelný režim, aktívne športovanie a dobré zázemie synovi pomôžu, aby sa zo závislosti dostal sám.
Ja som hľadala rôzne možnosti na liečenie a resocializáciu. Chytala som sa každej informácie, článku v novinách, ale číslo na Ivana nedotknute odpočívalo v mojom diári.
V tomto obdobi bol syn 3 x na detoxe, následne odišiel do resocu na Tomkoch, odkiaľ zdupkal po prvom dni. Na základe inštrukcíí z Tomkov sme ho nemali pustiť domov. Vtedy som 1x presvedčila manžela, že dvere domov ostanú zamknuté, až kým sa syn nezačne dlhodobo liečiť. Pod tlakom nastúpil syn na 3 mesačnú odvykaciu liečbu na CPLDZ, odkiaľ po mesiaci odišiel. Zobrali sme ho domov, našiel si prácu, no po mesiaci a pol ho vyhodili. Ja som už v tom čase občas išla na stretnutia rodičov, ktorých deti absolvovali alebo práve boli na resoce v Tomkoch. Tam som prvýkrát stretla iné matky (otcovia tam nechodili) a počula ich skúsenosti. Ąutovala som, že sme na takéto stretnutia nechodili okamžite, ako sme sa dozvedeli o synovej závislosti.
Syn nás manipuloval a vyhrážal sa nám, že si zoberie život. Keď stál druhý krát na parapete nášho balkóna na 4. poschodí, odišli sme s manželom z izby a zavreli sme dvere. Vtedy asi pochopil, že už nebudeme okolo neho skákať ako predtým. Poprosil ešte o jednu šancu -odísť z rodného mesta niekde mimo a začať v novom prostredí. Náhoda chcela, že cez internet mu manžel našiel miesto pomocného kuchára v malom rodinnom podniku. Znovu nám svitla nádej, lebo lepšiu chránenú dielňu ako maličký rodinný motorest sme si ani nevedeli predstaviť. Po 2 týždňoch práce syn odišiel a našiel si nové zamestnanie – tento raz ako pekár, v ktorom vydržal takmer 3 mesiace a potom sa vrátil domov. Drogy si ho našli, resp. naopak on ich.
Prosila som manžela, aby sme ho znovu nepustili domov, ale on povedal, že nedovolí, aby bol syn na ulici. Pokúšali sme sa nájsť mu nejaký privát, alebo bývanie mimo nás, ale v priebehu 3 mesiacov sa nám to nepodarilo. Syn predal všetko svoje oblečenie, postupne začali miznúť aj knihy a potraviny a keď zmizlo z mrazáku mäso spomenula som si na známu, ktorej brat bol v Cenacole. (Pred 5 rokmi, keď mi dala číslo na Ivana, mi rozprávala, že jej brat kradne už mame hrnce a mäso z mrazáku, a ja som reagovala, že my nie sme na tom tak zle, že náš syn si len občas dá marihuanu). Už sme nevedeli, čo máme zamknúť, lebo už začalo miznúť aj naše oblečenie, jednoducho všetko, čo mu prišlo od ruky, išiel ako kombajn.
Bola som taká zúfala, že som manžela postavila pred voľbu – buď odíde syn alebo odídem ja. Vysvetľoval mi, že syna nedokáže vyhodiť, lebo by mu puklo srdce. Tak som vytiahla kufor, zbalila som si nejaké veci a odišla som z domu ja. Po 3hodinách blúdenia a rozmýšľania som sa vrátila, lebo som pochopila, že my dvaja musíme byť spolu, lebo aj keď máme iné názory, ide nám o spoločnú vec – pomôcť nášmu synovi.
V tom čase videl syn v televízii film o nejakej zahraničnej komunite pre narkomanov a vyslovil prianie, že by tam rád išiel. Znovu som si spomenula na Cenacolo a napísala som Ivanovi mail s prosbou o pomoc. Bolo to 16. júla 07. Ivan nás pozval na piatkový klub. Plní nádeje a očakávania sme sa vybrali do Piešťan. Bol teplý letný večer, plná miestnosť ľudí (nielen matiek, ale aj otcov), a mladých ľudí.
Boli sme sklamaní, že tam nebol Ivan. Keďže nie sme veriaci, modlitba a kolečko chvály bolo pre nás dosť ťažké, lebo sme nechápali, prečo mnohí z prítomných ďakovali , resp. chválili Pána Boha za svoje trápenie so závislými deťmi. Cez prestávku sme odišli. Manžel mi povedal, že on tam veru chodiť nebude, že ak chcem mám tam chodiť, že ma tam rád odvezie, ale že on bude čakať v aute.
Keď sme synovi porozprávali kde sme boli, povedal nám zaujímavú vetu :
„To je váš problém, nezaťahujte ma do svojich problémov.“ Napriek tomu, že situácia bola vážna, pobavil ma jeho zmysel pre humor.
Vytlačila som si všetky svedectva a ďalšie informácie o komunite Cenacolo a prosila som syna a manžela, aby si to prečítali. Syn si to pozrel a povedal, že to nie je preňho a že či chceme, aby sa modlil, veď v našej rodine sa to nikdy nerobilo.
Ešte som si s Ivanom vymenila 2 maily, v ktorých som ho prosila o radu, a kde som mu vysvetlila, že komunita asi nie je pre nás riešenie, lebo sme neveriaci a že sme vlastne ani nevydržali klub – odišli sme cez prestávku – tak ako by to mohol absolvovať náš syn.
Ivan mi obratom odpísal, že sme slobodní ľudia a máme sa sami rozhodnúť, len nás prosí, aby sme synovi pomohli, lebo on je chorý a potrebuje pomoc, lebo ide o záchranu jeho života.
V septembri mal syn zase krízu a bol násilne hospitalizovaný. Tento krát sme ho ani raz v nemocnici nenavštívili. Boli sme takí zúfali, že sme chceli dať naňho trestné oznámenie, lebo manžela napadol a vyhrážal sa mu smrťou.
V tom čase mi zavolala tá istá kamarátka, ktorá mi pred 5 rokmi sprostredkovala kontakt na Cenacolo, a zavolala ma na stretnutie v St. Margarethen. Syn bol práve v tom čase hospitalizovaný. Keď som videla a počula svedectvá mladých ľudí, ktorí sa v komunite Cenacolo zbavili svojej závislosti, opäť vo mne ožila nádej, že synovi sa dá pomôcť a že toto je jediná správna cesta. Prišla som domov neskoro v noci a rozprávala som manželovi o tom zázraku a ukazovala som mu fotografie, ktoré som urobila. Dokonca som odfotila sestru Elvíru, ktorá prichádzala v sprievode kardinála Königa. Ani som poriadne nevedela kto to je, ale stála som neďaleko a veľa som fotografovala, lebo ma fascinovala atmosféra a ľudia, ktorí tam prišli.
Synovi sme do nemocnice napísali list, že buď sa rozhodne žiť bez drogy a bude sa dlhodobo liečiť a následne pôjde do resocializačného zariadenia, či už na Slovensku alebo v komunite Cenacolo v zahraničí, alebo nech si žije s drogou, ale bez nás a nie pod našou strechou.
Syn si vybral Cenacolo.
Po 2 týždennom detoxe nastúpil na 10 týždňový pobyt v liečebni. Primárka súhlasila, že v sobotu bude chodiť na kolokvie do Piešťan a pripravovať sa na vstup do komunity Cenacolo.
Keďže manžel nechcel chodiť na klub, rozhodla som sa chodiť sama. Po absolvovaní 3 klubov, sme s manželom a synom 1x prišli na kolokvie. Chlapci majú svoje stretnutie s Ivanom a Slavom a rodičia sú zvlášť. Po pol hodine prišiel syn na rodičovské stretnutie, vyvolal manžela a nadával mu, že viac nepríde. Také boli naše prvé kolokvie, plné strachu a neistoty.
Aj keď sme sa nemodlili, nikomu to neprekážalo. Ostatní rodičia sa k nám správali s porozumením a nikto nás nijako neodsudzoval alebo ináč hodnotil.
Počúvali sme príbehy podobné naším a vštepovali sme si zásady Cenacola.
Bola som šťastná, že manžel začal sám rozprávať o svojich pocitoch a skúsenostiach. Obaja sme cítili, že nám tieto sobotňajšie stretnutia dávajú veľa síl a povzbudzujú nás vytrvať.
S obdivom som pozerala na chlapcov a rodičov, ktorým Ivan a Slavo na záver kolokvii po spojení chlapčenskej a rodičovskej skupiny oznámili, že sú pripravení na odchod do komunity. Neodvážili sme sa o tom ani snívať. Bolo nám jasné, že syn chodí s nami na kolokvie len preto, aby na jeden deň vypadol z liečebne.
Začali sme sa na kolokvie tešiť a naša dcéra sa čudovala a nechápala o čom to hovoríme. Raz prišla s nami, pochopila a tešila sa, že sme sa konečne zjednotili a znormalizovali. Už sme neboli takí ustráchaní a neistí. Naučili sme sa veľa od rodičov, ktorí viedli kolokvie, ako aj od tých, ktorí tam chodili so svojimi synmi a otvorene rozprávali o svojich skúsenostiach a učili nás ako žiť so závislými.
Od Ivana a Slava sme sa naučili sami si odpovedať na otázky alebo nepoložiť tie zbytočné, či nepodstatné. Často som chcela volať Ivanovi a zvažovala som, či je to „chobotina“, alebo či to nevyriešime sami. Toto nás naozaj veľa naučilo. VĎAKA!
Absolvovali sme 14 kolokvii – ani raz sme sa neodvážili spýtať, kedy nastane deň D a syn bude pripravený na vstup do komunity.
Syna prepustili z liečebne. Po konzultácii s Ivanom išiel do náhradnej rodiny, odkiaľ 2x odišiel a rozhodol sa pre ulicu. Pripadalo nám to ako skúška – tak teraz milí rodičia ukážte v praxi ako ste zvládli teóriu, ktorú ste absolvovali na kolokviach.
Dostali sme veľkú podporu nielen od Ivana, ale aj od ostatných rodičov, s ktorými sme chodili na kolokvie. Rodičia, ktorí viedli kolokvie, nám poslali mailom modlitbu, ktorá podľa nich vždy pomôže. A tak hneď, ako som ju v pondelok ráno dostala, som sa ju paradoxne prvý krát pomodlila v práci priamo z obrazovky. Prosila som pána Boha a pannu Máriu o pomoc. Asi po 30 rokoch som sa znovu pomodlila.
Manžel, ktorý sa nikdy nemodlil, bol vďačný svojej babičke za detskú modlitbičku, ktorú ho v detstve naučila a tiež sa začal za nášho syna prosiť.
Ivan poprosil môjho manžela, aby povedal na konci kolokvii svedectvo o našej rodine. Tiež zázrak, že to manžel, ktorý nerád rozpráva pred viacerými ľuďmi, urobil. VĎAKA!
Po 4 dňoch na ulici syn poprosil Ivana o možnosť odísť k pátrovi do južných Čiech. Páter ho priviezol späť po 9 dňoch, ako bolo dohodnuté. Zázrak, že syn neodišiel a pootvoril svoje srdce.
Včera, na našich posledných kolokviach, bolo veľa nových rodičov a tak som jedným povedala, že im gratulujem, že prišli tak skoro – po roku a pól závislosti.
Nám to trvalo dlhých 9 rokov tápania a blúdenia, lebo sme nemali dosť pokory skloniť hlavu a požiadať pána Boha o pomoc.
Predvčerom sme boli na klube. Manžel na svojom 2. klube. Z prvého sme odišli cez prestávku a z tohto /zatiaľ 2. / o 2.30 nechcel odísť.
Je to veľký deň, že dnes otec so synom prišli do Vrbovca.
Ďakujem Ti Bože.
02.02.2008 Dorota