Svedectvo z Medžugoria 2022 – Jana

Moje prvé putovanie do Medžugoria  s komunitou Cenacolo

Ahojte všetci, volám sa Jana a pochádzam z východného Slovenska. Komunitu Cenacolo som spoznala v roku 2021 vďaka svojmu manželovi, ktorý je závislý a momentálne žije v komunite na Slovensku v Kráľovej pri Senci.

Púť do Medžugoria s touto komunitou bola naplánovaná v septembri 2022 a ja som sa jej veľmi túžila zúčastniť, no moja finančná situácia mi to nedovoľovala. Nadišiel čas registrácie a napriek mojim finančným ťažkostiam som sa prihlásila nevediac či pôjdem, alebo nepôjdem. Odovzdala som to do Pánových rúk v nádeji, že ak On chce, tak do Medžugoria pôjdem. Deň po mojej registrácii som sa stretla s mojím bratom a jeho rodinou (musím poznamenať, že môj brat je povolaním kňaz a momentálne pôsobí vo farnosti, ktorá je od môjho bydliska dosť vzdialená, preto naše osobné stretnutia nie sú také pravidelné). Počas rozhovoru som im však nespomínala moje prihlásenie do Medžugoria. Avšak prišiel moment, v ktorom mi  povedali:„ Jana pošli nám číslo účtu. My to Medžugorie zaplatíme.“ Povedali to len tak. Medzi rečou a ja som ostala ako obarená, ale neskutočne vďačná. Ďakujem ti Erik a Sára, že vďaka Vám som mohla putovať ku matke Božej a veľká vďaka tebe Pane, že sa o mňa nestále staráš a robíš v mojom živote zázraky.

Termín odchodu sa blížil a ja som sa už nevedela dočkať, veľmi som sa tešila na to čo zažijem, že si oddýchnem po náročnom roku, spoznám nových ľudí… išla som s komunitou prvýkrát a nevedela som vôbec čo mám čakať. Prvé prekvapenie bolo, keď mi Evka Hoblíková povedala na celočeskoslovenskom rodičovskom stretnutí v Piešťanoch, že mám brať gitaru do Medžugoria, že tam budem spievať a hrať. Tak ako sa v komunite nehovorí nie, tak som len prikývla, že dobre zoberiem. No hlavou mi išlo všeličo, ako ja tam budem hrať, keď ja si hrajem a spievam, len tak doma pre seba, vôbec nemám hudobnú školu, som len samouk. Hrať cez omšu, kde ja omšu veľmi nepoznám, keďže som gréckokatolíčka…no hneď som si pomyslela, bude to trapas, ale nakoniec som to prijala.

Nastal deň odchodu, kde z východu sme prišli do Piešťan, kde nás čakal autobus. Všetci sme si posadali na miesta a vyrazili sme. Už od prvého momentu som sa cítila, veľmi dobre ako v rodine medzi svojimi, aj keď som po väčšine ľudí videla po prvýkrát. Nastali aj smiešne situácie, keď sa ma rodičia pýtali  s kým som tu. Čia som dcérka. Už mi to tak nejak ,,prischlo“ v komunite, že stále k niekomu patrím, no ja sa len zasmejem a poviem:,, ničia, som tu sama, mám manžela v komunite.“

Ďalším prekvapením bolo, keď som sa bližšie spoznala so svojou spolusediacou. Zistila som, o nej, že je hudobníčka, učí klavír, ma vyštudovaný spev…no hneď som si pomyslela, tak to bude riadny trapas a ja s mojou gitarou a spevom, môžem ísť domov. Vôbec som nechápala, prečo mňa Evka oslovila, keď v autobuse sedí profík hudobník a ja s ňou dokonca, ešte sedím ako spolusediaca. Pán Boh ma humor, keď nás dal spolu sedieť. No bolo to pre moju pokoru a prekonanie seba samej. Neskôr som bola vďačná, že mi pomáhala so spevom počas omše aj s výberom piesni. Ďakujem Dália.

Cesta bola dlhá a trvala celú noc, ale vďaka bilanciám, o. Štefanovi, jeho katechézam a vtipom mi zbehla rýchlejšie. Ráno sme prišli do Medžugoria a ja som bola šťastná. Šťastná, že po šiestich rokoch som opäť na mieste plnom zázrakov, aj keď za iných okolností. Prvýkrát som bola v Medžugorí s manželom na svadobnej ceste a teraz som prišla s komunitou, prosiť za manžela, aby sa vyliečil so závislosti. Aký paradox! Nikdy by mi to ani vo sne nenapadlo, keď som videla svedčiť chlapcov  z komunity Cenacolo prvýkrát, že tam o šesť rokov neskôr budeme patriť aj my.

V Medžugorí  nás s otvorenou náručou privítali Oľga Merkovič s manželom. Po ubytovaní a oddychu sme si vypočuli Oľgino  svedectvo. Večery sa niesli v duchu bilancii. Bilancie predstavovali vzájomne zdieľanie a zhodnotenie dňa. Musím  priznať, že táto časť vo mne vyvolávala strach. Som skôr introvertný typ a zdieľanie v spoločnosti cudzích ľudí bolo pre mňa nepredstaviteľné. No počúvajúc ľudí okolo seba som vnímala pocit slobody. Sloboda, ktorá sa prejavovala v tom, že som dokázala otvorene hovoriť o veciach, ktoré trápili moje srdce a boli pre mňa bolestivé. Táto skúsenosť mi pomohla uvedomiť si, že ľudia, s ktorými som tam bola nie sú cudzí. Sú tí, ktorí si prešli alebo prechádzajú rovnakou ťažkosťou. Sú mi oporou, na ktorú sa môžem kedykoľvek obrátiť. Stoja pri mne a vedia ma vypočuť, ale aj usmerniť, keď to potrebujem.

Každý jeden deň sme mali veľmi pestrý a intenzívny, zo začiatku som si myslela, že naplno budem oddychovať, využijem dovolenku ako sa patrí, no po krátkom čase som zistila, že ak idete s komunitou je to úplne iné. Plné energie, dobrodružstva a náhlenia sa, aby sme stihli program, ktorý bol fakt nahustený, ale za to pripravený precízne, aby sme o nič neprišli.

Večerné sväté omše a adorácie sme slávili v dedine, v ktorej sme sa pripojili k ľudom z celého sveta a  slávili eucharistiu spoločne. Súčasťou programu bol výstup na známe kopce Podbrdo a Križevac modliac sa krížovú cestu a ruženec. Zažila som si aj nočné Podbrdo, kde to malo svoje čaro a nezabudnuteľnú atmosféru.  Okrem toho sme vstúpili aj do chlapčenských a dievčenských komunitných domov, súčasťou ktorých boli svedectvá mladých. V neposlednom rade sme navštívili a oboznámili sa z históriou mesta  Mostár. V dedinke Tihaljina sme slávili sv. omšu a modlili sa pred sochou Panny Márie. Výnimočnosť tejto sochy tkvie v jej očiach, pri ktorých máte pocit rozhovoru so samotnou, živou Máriou. V závere putovania sme si vypočuli svedectvo Diany a Janyho, ktoré bolo o ich životoch, naplnené láskou i každodennými bojmi.

Všetko čo som počula, videla, kam kráčala, bolo spojené s Božím dotykom. Počas celého putovania som sa utvrdzovala v tom, že Medžugorie je miesto zázrakov a pokoja. Miesto, kde sa nebo dotýka zeme. Napriek tomu boli pre mňa prvé dva dni ťažké. Hoci som fyzicky bola v Medžugorí moje myšlienky a môj duch nie. Vo svojom vnútri som bojovala s vlastnou samotou. S faktom, že som v Medžugorí bez manžela. Modlila som sa a odovzdávala Pánovi svoje boje so slovami: „Dostala som pozvanie od Panny Márie, ktoré nemôžem len tak premrhať. Chcem zažiť všetko to, čo má pre mňa Matka Božia prichystané, chcem poznať odkaz tohto putovania pre môj život.

Najintenzívnejší Boží dotyk som vnímala v chlapčenských a dievčenských komunitných domoch. Keď sme sedeli v aule plnom ľudí, kde Šimon a Frederik hovorili o tom ako im Pán zmenil ich životy, vtedy som si uvedomila, že som šťastná, že práve mňa si vybral Pán kráčať tou neľahkou cestou, cestou komunity. Bola som hrdá, na chlapcov, že práve ja ich môžem poznať, že nie sú to svedectva ,,nejakých“ chlapcov, ale našich chlapcov z komunity Cenacolo, kde patrím aj ja. Veľmi silné pre mňa bolo, keď sme mohli prísť ku chlapcom do komunitného domu a slúžiť spolu v ich kaplnke svätú omšu.

Môjho srdca sa však najviac zo všetkého dotklo svedectvo manželky a matky Ivany a sestry Doris. Túto skúsenosť viem len ťažko opísať slovami. Ako som si sadla na lavičku a začali rozprávať najprv Ivana a tak sestra Doris, začala som plakať a nemohla som to zastaviť, len som plakala a celé svedectvá preplakala. Veľmi sa ma dotýkalo, čo rozprávali. Ivana to, ako žila a čo žije teraz a sestra Doris to, aký má nádherný vzťah s Pannou Máriou a svetlo, ktoré z nich vyžarovalo, mi pomaly odkrývali dôvod môjho putovania. Dôvod Máriinho pozvania. Pozvanie, ktoré malo priniesť zmenu v mojom živote.  Zmenu môjho vzťahu  k Božej mamke. Zmenu vzťahu k mojej mamke. Odrazu som mala pred sebou zrkadlo svojich vzťahov s mojimi najbližšími a pravdu, ktorá ukazovala ako veľmi potrebujem na nich pracovať.

Záver môjho putovania s komunitou sa niesol v duchu radosti, úsmevu, slnka, mora, modlitby a oddychu. Na dva dni sa našim domovom stala chorvátska dedina Marušića, do ktorej nás prijala komunitná mama Diana. Čerešničkou na torte bola Svätá omša pod holým nebom a šumom mora v pozadí. Takýto zážitok okúsite, len ak pôjdete na púť s komunitou. Ja som to zažila a ďakujem.

Ďakujem Ti Pane, za veľký dar, ktorý som dostala, za dar komunity CENACOLO.

Ďakujem Ti mama Elvíra, že si na Pánove volanie povedala áno, a tak si zachránila množstvo životov.

Ďakujem, komunite Cenacolo, že usporiadali aj tento rok púť do Medžugoria.

Ďakujem Ti Panna Mária, že si ma pozvala, a že som mohla ísť na púť.

Ďakujem za každého jedného z Vás, za Vaše rozhovory, úsmevy, povzbudenia, prijatie, pochopenie.

Ďakujem Vám za všetko, že som Vás mohla bližšie spoznať, že som sa cítila s Vami ako v rodine.

Ďakujem Ti Pane za krásne počasie, ktoré sme po celý čas mali.

A v neposlednom rade ďakujem Tebe, Martin, za kríž, ktorý si spolu  nesieme. Prostredníctvom tvojej závislosti som spoznala úžasné spoločenstvo a je  pre mňa veľkým darom byť jeho súčasťou.