Aktuálne
!!! Kluby rodičov- prestávka !!!
2% - aktualizácia 29.6.20 ............. >viac
Oznam o programe našich stretnutí po prerušení jún 2020
Klub rodičov - výzva ku milosrdenstvu
Oznam o podávaní sv. prijímania a dišpenze
Sviatok života - Saluzzo 2020
###################################
Modlime sa so Sv. Otcom
Homílie o. Františka ku súčasnej situácii
###################################
Podpora - prosba dobrým ľuďom, priaznivcom, cenakolským rodičom............. >viac
Prosba priaznivcom a rodičom Cenacola o 2% z daní .......... >viac
###################################
Cenacolo GDPR ........................ >viac
!!!! Sv. omše - živé vysielanie !!!!
###################################
Festa della vita Saluzzo 2020 ......... >viac
Rodičovskí misionári .................. >viac
!!! Putovanie do Guadalupe 2021 ..... >viac
Pomoc Peru ............................. >viac
Rodičovský klub v Košiciach ........... > viac
Konanie Rodičovských klubov ......... >viac
Ponuka pomoci rodičom ................ >viac
Vysielanie z Medjugoria po slovensky. >viac
Zámer putovaní slov. Cenacola ....... > viac
Regionálne stretnutia ................. >viac
Adorácie ................................ >viac
MODLITBOVÝ ÚMYSEL, NEBESKÝ PATRÓN
Úvod
 
Akcie
 
Sestra Elvíra
 
Myšlienky na týždeň
Svedectvá
Ruženec za závislých
Pamätník skúseností
 
Referencie
Foto galéria
Odkazy
Partneri
 
 
 

 

Homílie sv. Otca

Každý z nás je misionárom
Eucharisria uzdravuje
Z homílie sv. otca Františka

Duch Tešiteľ nás učí rásť ako stromy prinášajúce ovocie

Tajomstvo stvorenia

Sme božími žobrákmi

Vzájomný vzťah viniča a ratolestí: Ježiš potrebuje naše svedectvo
Modlime sa so svätým otcom
Nepresadaj z konňa uprostred rieky
Vírus

 

Chystá sa:
Viera je buď misionárska, alebo to nie je viera
Len ten, kto zostáva v Ježišovi je kresťanom
Odvaľme kamene všetkého, čo páchne smrťou.
Náš Pán je Bohom blízkosti, buďme si takí navzájom
Don Stefano - k súčastnej situácii vo svete

 

 


 
 
Nový cyklus katechéz na tému modlitby:
 
 
Každý z nás je misionárom
V Evanjeliu (porov. Mt 10,26-33) zaznieva výzva, ktorú Ježiš adresuje svojim učeníkom, aby sa nebáli, boli silní a mali dôveru, keď budú musieť čeliť výzvam života, čím im vopred oznamuje, že ich čakajú protivenstvá. Dnešný úryvok tvorí súčasť reči o misionárskom poslaní, ktorou Ježiš pripravuje apoštolov na prvú skúsenosť s ohlasovaním Božieho kráľovstva. Ježiš ich vytrvalo vyzýva, aby sa nebáli - strach je totiž jedným z najhorších nepriateľov nášho kresťanského života - a Ježiš ich  povzbudzuje: „nebojte sa“. „Nebojte sa“, vraví Ježiš a opisuje tri konkrétne situácie, ktorým budú učeníci musieť čeliť.
V prvom rade je to nevraživosť tých, ktorí by chceli Božie slovo umlčať: jeho prisládzaním, rozrieďovaním či umlčiavaním toho, kto ho ohlasuje. V tomto prípade Ježiš apoštolov povzbudzuje, aby šírili posolstvo spásy, ktoré im on zveril. Nateraz ho on sám odovzdával s opatrnosťou, takmer v skrytosti, uprostred malej skupinky učeníkov. Ale oni majú o jeho Evanjeliu hovoriť „na svetle“, t. j. otvorene, a ohlasovať ho „zo striech“ – tak hovorí Ježiš –, čiže verejne.
Druhou ťažkosťou, s ktorou sa Kristovi misionári stretnú, sú fyzické hrozby proti nim,  čiže prenasledovanie namierené proti nim osobne, až po zabitie. Toto Ježišovo proroctvo sa napĺňa v každom čase: je to bolestivá skutočnosť, no dosvedčuje vernosť svedectva. Koľkí kresťania sú prenasledovaní aj dnes po celom svete! Trpia pre Evanjelium s láskou, sú mučeníkmi našich čias. A môžeme s istotou povedať, že ich je viac než mučeníkov prvotných dôb: toľko mučeníkov, len preto, že sú kresťanmi...
Týmto učeníkom včerajška i dneška, ktorí znášajú prenasledovanie, Ježiš radí: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ (v. 28). Netreba sa nechať zastrašiť tými, ktorí sa snažia uhasiť silu evanjelizácie aroganciou a násilím. Títo totiž nezmôžu nič proti duši, čiže proti spoločenstvu s Bohom: nikto oň nemôže učeníkov obrať, lebo je to Boží dar. Jediné, čoho sa má učeník báť, je stratiť tento Boží dar, blízkosť, priateľstvo s Bohom, keby prestal žiť podľa Evanjelia a spôsobil si tak morálnu smrť, čo je dôsledok hriechu.
Ako na tretí druh skúšky, ktorej budú apoštoli vystavení, Ježiš upozorňuje na ten pocit, ktorý niektorí budú môcť zakúšať, akoby ich sám Boh opustil, zostávajúc vzdialený a mlčiaci. Aj tu však vyzýva nebáť sa, lebo život učeníkov – hoci prechádzajú týmito a inými nástrahami – je pevne v rukách Boha, ktorí nás miluje a opatruje.
Sú to ako tri pokušenia: prisládzať Evanjelium, rozrieďovať ho; druhým je prenasledovanie a tretím pocit, že Boh nás nechal samých. I Ježiš znášal túto skúšku, v Olivovej záhrade a na kríži: „Otče, prečo si ma opustil?“, hovorí Ježiš. Niekedy pocítime takúto duchovnú vyprahnutosť. Nemáme sa toho báť. Otec sa o nás stará, lebo v jeho očiach máme veľkú cenu. Na čom záleží je úprimnosť, odvaha vydávania svedectva, svedectva viery: „vyznať Ježiša pred ľuďmi“ a napredovať v konaní dobra.
Presvätá Panna Mária, vzor dôvery a odovzdanosti Bohu v čase nepriazne a nebezpečenstva, nech nám pomáha nikdy neprepadnúť skormútenosti, ale vždy sa zveriť jemu a jeho milosti, lebo Božia milosť je vždy mocnejšia než zlo.
 
 
 
Eucharistia uzdravuje našu zranenú pamäť

«A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil» (Dt 8,2). Rozpamätúvaj sa: týmto Mojžišovým pozvaním sa dnes otvorilo Božie slovo. Krátko potom Mojžiš zdôrazňoval: „Nezabudni na Pána, tvojho Boha“ (porov. v. 14). Sväté písmo nám bolo dané preto, aby sme zvíťazili nad zábudlivosťou na Boha. Ako je len dôležité pamätať na to, keď sa modlíme! Ako to učí žalm, ktorý hovorí: «Pamätám, Pane, na tvoje skutky, pamätám na dávne zázraky» (77,12). Aj na tie zázraky a dobrodenia, ktoré Pán vykonal v našom vlastnom živote.

Je nevyhnutné pamätať na prijaté dobro: ak si ho nedržíme v pamäti, stávame sa cudzími sebe samým, „okoloidúcimi“ života; bez pamäte sa vykoreňujeme zo zeme, ktorá nás vyživuje a nechávame sa unášať preč ako lístie vetrom. Uchovávať pamäť naopak znamená znovu sa naviazať na tie najsilnejšie putá, je to cítiť sa súčasťou istého príbehu, je to dýchať s ľudom.

Pamäť nie je čosi súkromné, je to cesta, ktorá nás spája s Bohom a s druhými. Preto sa má v Biblii pamätanie na Pána odovzdávať z generácie na generáciu, má ho rozprávať otec synovi, ako hovorí jedna pekná pasáž: «A keď sa tvoj syn v budúcnosti opýta a povie: „Akéže sú to zákony [...], ktoré vám prikázal Pán, náš Boh?“, ty mu odpovieš: „Boli sme otrokmi [...] – celá tá história otroctva – a Pán robil pred našimi očami znamenia a zázraky“» (Dt 6,20-22). Ty odovzdáš tú pamäť tvojmu synovi.

Je tu však jeden problém: čo ak sa reťaz odovzdávania spomienok preruší? A potom, ako sa dá zapamätať si to, čo sme len počuli, bez toho, aby sme to zakúsili? Boh vie, aké je to ťažké, vie, aká krehká je naša pamäť, a vykonal pre nás jednu neslýchanú vec: zanechal nám pamiatku. Nezanechal nám len slová, pretože je ľahké zabudnúť na to, čo počúvame. Nezanechal nám len Sväté písmo, lebo je ľahké zabudnúť na to, čo čítame. Nezanechal nám len znamenia, lebo je ľahké zabudnúť na to, čo vidíme. Dal nám Pokrm, a je ťažké zabudnúť na chuť.

Zanechal nám Chlieb, v ktorom je on, živý a skutočný, so všetkou chuťou jeho lásky. Prijímajúc ho môžeme povedať: „Je to Pán, pamätá si ma!“ Preto nás Ježiš požiadal: «toto robte na moju pamiatku» (1 Kor 11,24). Robte: Eucharistia nie je jednoduchou spomienkou, je to čin: je to Pánova Pascha, ktorá nanovo ožíva pre nás. Pri svätej omši sú pred nami Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Toto robte na moju pamiatku: schádzajte sa a ako komunita, ako ľud, ako rodina, slávte Eucharistiu, aby ste na mňa pamätali. Nemôžeme sa zaobísť bez nej, je to pamiatka Boha. A uzdravuje našu zranenú pamäť.

Uzdravuje predovšetkým našu osirelú pamäť. Prežívame epochu toľkej osirelosti. Uzdravuje osirelú pamäť. Mnohí majú pamäť poznačenú nedostatkom lásky a trýznivými sklamaniami, ktorých sa nám dostalo od toho, kto by nám mal dať lásku, no naopak urobil naše srdce osirelým. Chceli by sme sa vrátiť späť a zmeniť minulosť, no nemôžeme. Avšak Boh môže uzdraviť tieto rany, vkladajúc do našej pamäte väčšiu lásku: tú jeho. Eucharistia nám prináša vernú lásku Otca, ktorý uzdravuje našu osirotenosť. Dáva nám lásku Ježiša, ktorý premenil hrob z bodu dojazdu na bod východzí a môže rovnakým spôsobom obrátiť naše životy. Vlieva do nás lásku Ducha Svätého, ktorý utešuje, pretože nás nikdy neponecháva osamelých, a lieči rany.

Eucharistiou Pán lieči aj našu negatívnu pamäť, tú negatívnosť, ktorá sa toľkokrát objavuje v našom srdci. Pán uzdravuje túto negatívnu pamäť, ktorá vyplavuje na hladinu veci, ktoré nie sú v poriadku a v hlave nám zanecháva smutnú myšlienku, že nie sme dobrí na nič, že robíme len chyby, že sme „zmýlení“. Ježiš nám prichádza povedať, že to tak nie je. Jeho teší byť nám dôverne blízkym a zakaždým, keď ho prijímame, pripomína nám, že sme vzácni: sme pozvanými, s ktorými ráta na jeho hostine, spolustolovníkmi, po ktorých túži. A to nielen preto, že on je veľkodušný, ale preto, že je do nás skutočne zamilovaný: vidí a miluje to krásne a to dobré, čím sme.

Pán vie, že zlo a hriechy nie sú našou totožnosťou; sú to choroby, infekcie. A prichádza ich liečiť Eucharistiou, ktorá obsahuje protilátky pre našu pamäť chorú na negativizmus. S Ježišom môžeme získať imunitu voči smútku. Vždy budeme mať pred očami naše pády, námahy, problémy doma i v práci, neuskutočnené sny. Avšak ich ťarcha nás nerozgniavi, pretože viac v hĺbke je tu Ježiš, ktorý nás povzbudzuje svojou láskou. Hľa, toto je sila Eucharistie, ktorá nás premieňa na nositeľov Boha: nositeľov radosti, a nie negativizmu. Môžeme si položiť otázku: my, ktorí chodíme na svätú omšu, čo prinášame svetu? Naše smútky, naše trpkosti, alebo radosť Pána? Ideme na sväté prijímanie a potom pokračujeme v lamentovaní, v kritizovaní a horekovaní? Veď toto nič nezlepší, zatiaľ čo Pánova radosť mení život.

A nakoniec, Eucharistia uzdravuje našu uzavretú pamäť. Rany, ktoré si nosíme vo vnútri nespôsobujú problémy len nám, ale aj druhým. Robia nás ustrašenými a podozrievavými: na začiatku uzavretými, po dlhšom čase cynickými a ľahostajnými. Vedú nás reagovať na druhých s odstupom a aroganciou, držiac nás v ilúzii, že takto môžeme mať situácie pod kontrolou. Je to však lož: jedine láska uzdravuje strach od koreňa a oslobodzuje od uzavretostí, ktoré nás väznia.

Tak to robí Ježiš, prichádzajúc k nám v ústrety s láskavou jemnosťou, v odzbrojujúcej krehkosti hostie; tak to robí Ježiš, chlieb, ktorý sa láme, aby prelomil škrupiny našich egoizmov; tak to robí Ježiš, ktorý sa darúva, aby nám povedal, že jedine keď sa otvárame, oslobodzujeme sa od vnútorných blokov, od paralýz srdca. Pán, ponúkajúc sa nám jednoduchý ako chlieb, nás zároveň pozýva, aby sme nepremrhali život naháňajúc sa za tisíckami zbytočných vecí, ktoré vytvárajú závislosti a zanechávajú vnútri prázdnotu.

Eucharistia v nás uháša hlad po veciach a zapaľuje túžbu po službe. Pozdvihuje nás z nášho pohodlného sedavého štýlu života, pripomína nám, že nie sme len ústami, ktoré treba nakŕmiť, ale že sme aj jeho rukami na nasýtenie blížneho. Teraz je urgentné ujať sa toho, kto má hlad po jedle a po dôstojnosti, kto nepracuje a má ťažkosti ísť vpred. A urobiť to konkrétnym spôsobom, ako je konkrétnym chlieb, ktorý nám dáva Ježiš. Je treba reálnu blízkosť, je treba skutočné reťaze solidarity. Ježiš v Eucharistii sa nám robí blízkym: nenechajme osamote toho, kto je blízko nás!

Drahí bratia a sestry, pokračujme v slávení tej Pamiatky, ktorá uzdravuje našu pamäť – majme to na mysli: uzdraviť pamäť, je to pamäť srdca –; táto pamiatka je svätá omša. Je to poklad, ktorý treba klásť na prvé miesto v Cirkvi i v živote. A zároveň znovuobjavme adoráciu, ktorá v nás pokračuje v účinkovaní svätej omše. Prospieva nám, vnútorne nás uzdravuje. Predovšetkým teraz, naozaj ju potrebujeme.

 
 
Z homílie sv. otca Františka
Eucharistia nám nesmie zovšednieť; nesmieme pristupovať k svätému prijímaniu zvykovo: nie! Zakaždým, keď pristúpime k oltáru, aby sme prijali Eucharistiu, máme si skutočne obnovovať naše „amen“ voči Kristovmu Telu. Keď nám kňaz povie: „Telo Kristovo“, odpovedáme: „Amen“. Ale nech je to také „amen“, ktoré vychádza zo srdca, z presvedčenia. Je to Ježiš; Ježiš, ktorý ma zachránil; Ježiš, ktorý mi prichádza dať silu žiť. Je to Ježiš, živý Ježiš. Nesmie nám to zovšednieť: zakaždým nech je to akoby naše prvé sväté prijímanie.“
«Živý chlieb, ktorý zostúpil z neba» (Jn 6,51) je sviatosťou pamäti, ktorá nám pripomína reálnym a hmatateľným spôsobom príbeh Božej lásky k nám. „Pamätaj“, hovorí dnes Božie slovo každému z nás. Vďaka spomienke na Pánove činy nabral ľud silu kráčať púšťou. Na spomienke všetkého toho, čo Pán pre nás vykonal, sa zakladá náš osobný príbeh spásy. Spomínanie je zásadne dôležité pre vieru, tak ako voda pre strom: ako nemôže žiť a prinášať ovocie strom bez vody, tak ani viera, ak sa nebude sýtiť spomienkou na to, čo Pán pre nás vykonal.
„Pamätaj.“ - Pamäť je dôležitá, pretože nám umožňuje zostávať v láske, pamätať si, to znamená niesť v srdci, nezabudnúť, kto nás miluje a kto nás pozýva k láske. A predsa sa táto jedinečná príležitosť, ktorú nám Pán dal, v súčasnosti skôr oslabuje. Vo chvate, do ktorého sme ponorení sa mnohé osoby a mnohé skutočnosti akoby len mihnú povedľa nás. Rýchlo obraciame list, bažiac vždy po niečom novom, ale sme chudobní na spomienky. Takto zahadzujúc spomienky a žijúc okamžikom riskujeme, že zostaneme na povrchu, v prúde udalostí ktoré sa dejú, bez toho, aby sme išli do hĺbky, bez tej hĺbky, ktorá nám pripomína, kto sme a kam ideme. Vonkajší život sa takto stáva rozkúskovaným a vnútorný život ustrnutým.
Ale dnešná slávnosť nám pripomína, že v rozkúskovanosti života nám Pán prichádza v ústrety s láskyplnou krehkosťou, ktorou je Eucharistia. V Chlebe života nás Pán prichádza navštíviť stávajúc sa skromným pokrmom, ktorý láskou uzdravuje našu pamäť, chorú na uponáhľanosť. Pretože Eucharistia je pamiatka Božej lásky. Tam sa «koná pamiatka jeho umučenia», lásky Boha k nám, ktorá je našou silou, oporou v našom putovaní. Hľa, prečo nám robí tak veľmi dobre eucharistická pamiatka: nie je to pamiatka abstraktná, chladná a informatívna, ale živá a utešujúca pamiatka Božej lásky. V Eucharistii je plná chuť Ježišových slov a činov, chuť  jeho Paschy, vôňa jeho Ducha. Jej prijímaním sa vtláča do nášho srdca istota, že sme milovaní Bohom. (...)
Takto v nás Eucharistia formuje vďačnú pamäť, pretože vnímame, že sme Otcove milované deti, ktoré on nasycuje. [Formuje v nás] slobodnú pamäť, pretože Ježišova láska, jeho odpustenie, uzdravuje rany minulosti a upokojuje spomienky na podstúpené a utŕžené krivdy. [Formuje v nás] trpezlivú pamäť, pretože v protivenstvách vieme, že Ježišov Duch zostáva v nás. Eucharistia nás povzbudzuje: ani na najneschodnejšej ceste nie sme sami, Pán na nás nezabúda a vždy, keď prídeme za ním, nás s láskou posilňuje.
Eucharistia nám pripomína, že nie sme jednotlivci, ale „jedno telo“. Ako ľud na púšti zbieral mannu padajúcu z neba a delil sa s ňou v rodine (porov. Ex 16), tak Ježiš, Nebeský chlieb, nás zhromažďuje, aby sme ho spoločne prijímali a podelili sa s ním medzi sebou. Eucharistia nie je sviatosťou ‚pre mňa‘, ale sviatosťou mnohých, ktorí tvoria jedno telo. Pripomenul nám to sv. Pavol: «Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe» (1 Kor 10,17).“
Duch Tešiteľ nás učí rásť ako stromy prinášajúce ovocie
«Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal» (v. 25-26). Je to prísľub Ducha Svätého; Ducha Svätého, ktorý prebýva s nami a ktorého posielajú Otec a Syn. „Otec ho pošle v mojom mene“, hovorí Ježiš, aby nás sprevádzal životom. A nazývajú ho aj Paraklétom.
Toto je rola Ducha Svätého. V gréčtine je paraklét (παράκλητος) ten, kto podporuje, sprevádzaním chráni pred pádom, ten, kto ťa udržiava pevným, kto ti je nablízku, aby ťa podoprel. A Pán nám sľúbil túto podporu, ktorou je Boh, tak ako on: je to Duch Svätý. Čo v nás robí Duch Svätý? Pán hovorí: «naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal» (v. 26).
Učiť a pripomínať. Toto je úloha Ducha Svätého. Učí nás: učí nás tajomstvu viery, učí nás vstupovať do tajomstva, chápať to tajomstvo trochu viac. Učí nás Ježišovej náuke a učí nás ako rozvíjať našu vieru bez omylov, pretože náuka rastie, avšak vždy v tom istom smere: vzrastá v chápaní. A Duch nám pomáha rásť v chápaní viery, viac jej porozumieť, rozumieť tomu, čo hovorí viera.
Viera nie je niečo statické; náuka nie je statická vec: rastie. Rastie tak, ako rastú stromy – vždy sú tie isté, no čoraz väčšie, s ovocím – avšak vždy rovnako, v tom istom smere. A Duch Svätý zabraňuje tomu, aby sa náuka mýlila, zabraňuje, aby zostala statická, bez toho, aby v nás rástla. Naučí nás veci, ktoré nás učil Ježiš, rozvinie v nás chápanie toho, čo nás Ježiš učil, dá v nás vzrastať, až po zrelosť, Pánovej náuke.
A ďalšie, čo hovorí Ježiš o činnosti Ducha Svätého je pripamätanie: «pripomenie vám všetko, čo som vám povedal» (v. 26). Duch Svätý je ako pamäť, prebúdza nás: „Nuž spomeň si na toto, pamätaj na tamto“; udržiava nás bdelých, vždy bdelých v Pánových veciach a pripomína nám aj náš život: „Pomysli na ten moment, pomysli na to, ako si stretol Pána, pomysli na to, ako si Pána opustil“.
Raz som sa dopočul, že istý človek sa pred Pánom modlil takto: „Pane, ja som ten istý, čo som ako dieťa, ako chlapec, mal tieto sny. Potom som sa vydal pomýlenými cestami. Teraz si ma zavolal“. Ja som ten istý: toto je pamäť Ducha Svätého v našom živote. Vedie ťa to k pamätaniu si spásy, k pamätaniu si toho, čo nás naučil Ježiš, ale aj k pamätaniu si vlastného života.
A slová toho človeka mi dali uvedomiť si ten pekný spôsob ako sa modliť, hľadieť na Pána: „Som ten istý. Veľa som prešiel, veľmi som sa zmýlil, no som ten istý a ty ma miluješ“. Pamäť životnej cesty. A v tejto pamäti nás vedie Duch Svätý; vedie nás k rozlišovaniu čo mám teraz robiť, ktorá cesta je tá správna a ktorá je pomýlená, aj pri drobných rozhodnutiach.
Ak prosíme o svetlo Ducha Svätého, on nám pomôže rozlišovať, aby sme spravili tie pravé rozhodnutia, tie malé každodenné i tie najväčšie. On je ten, ktorý nás sprevádza, podopiera pri rozlišovaní. Teda Duch, ktorý učí, naučí nás všetkému, čiže dáva rásť viere, uvádza nás do tajomstva, Duch, ktorý nám pripomína.
Pripomína nám vieru, pripomína nám náš život, a je to Duch, ktorý nás v tejto náuke, v tejto pamäti, učí rozlíšiť, aké rozhodnutia máme urobiť.
A evanjeliá tu dávajú Duchu Svätému meno: áno, Paraklét, pretože ťa podopiera; no aj ďalšie ešte krajšie meno: Dar Boží. Duch je Božím darom. Práve Duch je tým Darom. Nenechám vás samých, pošlem vám Utešiteľa, ktorý vás bude podopierať a pomôže vám ísť vpred, pamätať, rozlišovať a rásť. Božím darom je Duch Svätý.
Nech nám, Pán pomôže chrániť si tento Dar, ktorý nám on dal pri krste a ktorý my všetci máme vo svojom vnútri.
 
 
Katechéza o modlitbe (3): Tajomstvo stvorenia
    Keď bol zostavený veľký biblický príbeh o stvorení, izraelský ľud neprechádzal tými najšťastnejšími dňami. Nepriateľská mocnosť okupovala zem; mnohí boli deportovaní a teraz sa ocitli ako otroci v Mezopotámii. Neexistovala viac vlasť, ani chrám, ani spoločenský a náboženský život, nič.
    A predsa, práve vychádzajúc z veľkého rozprávania o stvorení, niekto začína znovu objavovať dôvody k vďakyvzdaniu, k chvále Boha za život. Modlitba je prvou silou nádeje. Modlíš sa, a nádej rastie, ide vpred. Povedal by som, že modlitba otvára dvere nádeji.
    Nádej tu je, ale svojou modlitbou otváram dvere.
    Pretože ľudia modlitby uchovávajú základné pravdy; sú tými, čo opakujú, predovšetkým sebe samým a potom aj všetkým ostatným, že tento život, napriek všetkým jeho námahám a jeho skúškam, napriek jeho ťažkým dňom, je plný milosti, nad ktorou možno žasnúť. A ako taký ho treba vždy brániť a ochraňovať.
    Ľudia, ktorí sa modlia vedia, že nádej je silnejšia než malomyseľnosť. Veria, že láska je mocnejšia než smrť a že istotne jedného dňa zvíťazí, aj keď v čase a v spôsoboch, ktoré nepoznáme. Muži a ženy modlitby nesú na tvári odrazy zábleskov svetla: pretože aj v tých najtemnejších dňoch ich slnko neprestáva osvecovať. Modlitba ťa osvecuje: osvecuje ti dušu, osvecuje ti srdce, osvecuje ti tvár. Aj v najtemnejších chvíľach, aj v časoch najväčšej bolesti.
    Všetci sme nositeľmi radosti. Premýšľali ste nad tým? Že ty si nositeľom radosti? Alebo radšej prinášaš zlé správy, to, čo zarmucuje? Všetci sme schopní prinášať radosť. Tento život je dar, ktorý nám dal Boh: a je príliš krátky na to, aby sme ho strávili v smútku, v zatrpknutí. Chváľme Boha, tešiac sa jednoducho z toho, že existujeme. Hľaďme na vesmír, hľaďme na tie krásy a hľaďme aj na naše kríže a povedzme: „Ty jestvuješ, ty si nás takto stvoril, pre teba“.
    Je potrebné cítiť ten nepokoj srdca, ktorý vedie k vďačnosti a chvále Boha. Sme deťmi veľkého Kráľa, Stvoriteľa, schopnými čítať jeho podpis v celom stvorení; v tom stvorení, ktoré my dnes nechránime, ale v tom stvorení je podpis Boha, ktorý ho stvoril z lásky. Nech nám Pán dáva vždy hlbšie chápať túto vec a vedie nás povedať „ďakujem“: a to „ďakujem“ je jedna krásna modlitba.    
 
 
Sme Božími žobrákmi
Zamyslime na nad príbehom Bartimeja, postavy z Evanjelia (porov. Mk 10,46-52), a priznám sa vám, že pre mňa najsympatickejšej zo všetkých. Bol slepý, sedával a žobral na kraji cesty, na periférii svojho mesta Jericha. Nie je anonymnou postavou, má tvár, meno: Bartimej, čiže „Timejov syn“. Jedného dňa sa dopočul, že Ježiš by mal tade prechádzať. Jericho bolo vskutku križovatkou ľudí, neustále prechádzajúcich pútnikov a obchodníkov. Takže Bartimej si počíhal: urobil čo len mohol, aby sa s Ježišom stretol. Mnoho ľudí konalo rovnako: spomeňme si na Zacheja, ktorý vyliezol na strom. Mnohí chceli vidieť Ježiša: aj on.
Takto tento muž vstupuje do Evanjelií ako hlas, ktorý volá z plného hrdla. On ho nevidí; nevie, či je Ježiš blízko alebo ďaleko, ale cíti to, pochopil to z toho davu, ktorý sa v istom momente rozrastá a približuje sa... Ale on je úplne sám, a nikto sa o neho nestará. A Bartimej, čo urobí? Kričí. A volá, a neprestáva kričať. Používa jedinú zbraň v jeho moci: hlas. Začal kričať: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47). A takto neprestáva, kričí.

Jeho opakujúce sa volania obťažujú, pôsobia nevychovane, a mnohí mu dohovárali, hovorili mu, aby mlčal: „Veď sa správaj vychovane, prestaň s tým!“ Ale Bartimej nemlčí, naopak kričí ešte silnejšie: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47) - táto taká krásna tvrdohlavosť tých, ktorí hľadajú určitú milosť a klopú a klopú na dvere Božieho srdca... On kričí, klope. Toto vyjadrenie „Syn Dávidov“ je veľmi dôležité; znamená to povedať „Mesiáš“ – vyznáva Mesiáša – je to vyznanie viery, ktoré vychádza z úst toho všetkými opovrhovaného muža.

A Ježiš počuje jeho krik. Bartimejova modlitba sa dotýka jeho srdca, srdca Boha, a otvárajú sa pre neho dvere spásy. A Ježiš ho dá zavolať. On vyskočí na nohy a tí, ktorí mu predtým hovorili, aby mlčal, teraz ho vedú k Učiteľovi. Ježiš s ním hovorí, žiada ho vyjadriť svoju túžbu – toto je dôležité – a tak sa ten výkrik stáva žiadosťou: «Pane, aby som videl!» (porov. v. 51).
Ježiš mu hovorí: «Choď, tvoja viera ťa uzdravila» (v. 52). Rozpoznáva v tom úbohom človeku, bezbrannom, opovrhovanom, celú silu jeho viery, ktorá priťahuje milosrdenstvo a moc Božiu. Viera je mať zdvihnuté obe ruky a hlas, čo kričí, aby si vyprosil dar spásy. Katechizmus potvrdzuje, že «poníženosť je základom modlitby» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2559). Modlitba sa rodí zo zeme, z toho humus, odkiaľ je odvodené humilis, humilitas - „ponížený“, „poníženosť“; vychádza z nášho stavu stiesnenosti, z nášho neustáleho smädu po Bohu (porov. KKC 2560-2561).

Viera, ako sme to videli u Bartimeja, je volanie; neviera je udúšanie tohto volania. Ten postoj, aký mali tí ľudia, keď ho umlčiavali: neboli to ľudia viery, on naopak áno. Udúšať to volanie je istým druhom „nedobrej lojálnosti“. Viera je protest proti neblahému stavu, ktorého dôvod nechápeme; neviera je obmedziť sa na znášanie nejakej situácie, ktorej sme sa prispôsobili. Viera je nádej byť zachránení; neviera je navyknúť si na zlo, ktoré nás sužuje a zostať tak aj ďalej.

Drahí bratia a sestry, začíname tento cyklus katechéz výkrikom Bartimeja, pretože azda v postave ako on je už vpísané všetko. Bartimej je človek vytrvalý. Okolo neho sú ľudia, ktorí vysvetľovali, že prosenie je neužitočné, že je kričaním bez odpovede, že je hlukom, ktorý ruší a že už toho stačilo a nech láskavo stíchne: ale on nezmĺkol. A nakoniec získal to, o čo mu išlo.
Silnejšie než akákoľvek protichodná argumentácia je v srdci človeka prítomný hlas, ktorý vzýva. Všetci máme tento hlas vo vnútri. Hlas, ktorý vychádza spontánne, bez toho, aby mu niekto prikazoval, hlas, ktorý sa dopytuje po zmysle nášho pozemského putovania, predovšetkým keď sa nachádzame v tme: „Ježiš, zmiluj sa nado mnou! „Ježiš, zmiluj sa nado mnou!“ To je nádherná modlitba.
Ale nie sú azda tieto slová vryté v celom stvorenstve? Všetko vzýva a úpenlivo prosí, aby tajomstvo milosrdenstva našlo svoje definitívne naplnenie. Nemodlia sa čisto len kresťania: oni zdieľajú výkrik modlitby so všetkými mužmi a ženami. Ale horizont môže byť ešte širší: Pavol potvrdzuje, že celé stvorenie «vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach» (Rim 8,22). Umelci sú často interpretmi tohto tichého kriku stvorenstva, ktorý dolieha vo vnútri každého stvorenia a vynára sa predovšetkým v srdci človeka, pretože človek je „žobrákom k Bohu“ (porov. KKC 2559). Je to krásna definícia človeka: „Boží žobrák“.


       
           
                             
 
 
 
Vzájomný vzťah viniča a ratolestí: Ježiš potrebuje naše svedectvo
„Pán sa vracia k slovám „zostať v ňom“ a hovorí nám: „Kresťanský život znamená zotrvávať vo mne“. Zostávať. A používa tu obraz viniča, ako ratolesti ostávajú na viniči (porov. Jn 15,1-8). A toto ostávanie neznamená niečo pasívne, zadriemať v Pánovi: to by bolo možno akýmsi „blaženým driemaním“; no neznamená to toto.
Toto ostávanie je aktívne, a aj vzájomné. Prečo? Pretože Pán hovorí: «Ostaňte vo mne a ja vo vás» (v. 4). Aj on ostáva v nás, nielen my v ňom. Je to vzájomné ostávanie. Na inom mieste hovorí: Ja a Otec «prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok» (Jn 14,23). Toto je tajomstvo, avšak tajomstvo života, prekrásne tajomstvo - toto vzájomné ostávanie. Aj s príkladom ratolestí: je to pravda, ratolesti bez viniča nemôžu urobiť nič, pretože k nim neprichádza miazga, potrebujú miazgu, aby rástli a prinášali ovocie.
Avšak aj stromček, vinič, potrebuje ratolesti, pretože ovocie nevyrastá priamo na kmeni. Je to vzájomná potreba, je to vzájomné ostávanie s cieľom priniesť ovocie.
A kladiem si jednu otázku: aký je vzťah medzi Ježišom, ktorý ostáva vo mne a mnou, ktorý ostávam v ňom? Je to dôverný vzťah, tajomný vzťah, vzťah bez slov. „Ale Otče, veď toto nech robia mystici!“ Nie: toto je pre nás všetkých. Prostredníctvom drobných myšlienok: „Pane, ja viem, že ty si tu [vo mne]: daj mi silu a ja urobím to, čo mi povieš“. Ten dôverný dialóg s Pánom.
Pán je prítomný, Pán je v nás prítomný, Otec je v nás prítomný, Duch je v nás prítomný; ostávajú v nás. Ja však musím ostať v nich...
Nech nám Pán pomôže chápať, cítiť túto mystiku zotrvávania, na ktorom Ježiš tak veľmi naliehavo trvá. Mnohokrát, keď hovoríme o viniči a ratolestiach, zastavíme sa pri postave, pri remesle vinohradníka: Otca, ktorý [ratolesť] prinášajúcu ovocie strihaním čistí, a tú, ktorá neprináša ovocie odrezáva preč (porov. Jn 15,1-2). Je to pravda, robí to, no toto nie je všetko. Je toho viac. Toto je pomoc: skúšky, ťažkosti života, aj napomenutia, ktoré nám dáva Pán. Nezostaňme však stáť pri tomto. Medzi viničom a ratolesťami existuje toto dôverné zotrvávanie. My ratolesti potrebujeme miazgu a vinič potrebuje ovocie, svedectvo.
 
 
 
Nepresadaj z koňa uprostred rieky

        Ako reagovať vo chvíli krízy? „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili“ (v. 66). Ježiš sa rozhodne položiť apoštolom otázku. „Ježiš povedal Dvanástim: «Aj vy chcete odísť?» (v. 67). Rozhodnite sa. A Peter robí svoje druhé vyznanie.
„Odpovedal mu Šimon Peter: «Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.»“ (v. 68-69). Peter vyznáva v mene Dvanástich, že Ježiš je Boží Svätý, Boží Syn. Prvé vyznanie – „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ – a hneď potom, keď Ježiš začal vysvetľovať umučenie, ktoré malo prísť, zastavuje ho: „Nie, nie, Pane, toto nie!“ – a Ježiš ho napomína (porov. Mt 16, 16-23). Ale Peter trochu dozrel, a tu mu to nevyčíta. Nerozumie tomu, čo Ježiš hovorí,  tomu „jesť telo, piť krv“ (porov. Jn 6,54-56), nechápe, ale dôveruje Učiteľovi. Dôveruje. A robí toto druhé vyznanie: „A ku komu by sme išli? Veď ty máš slová večného života“ (porov. v. 68).
        Toto nám pomôže, nám všetkým, prežívať momenty krízy. V mojej vlasti je jedno príslovie, ktoré hovorí: „Keď ideš na koni a musíš prejsť cez rieku, len nemeň koňa uprostred rieky“. Vo chvíľach krízy buďme veľmi pevní v presvedčení viery. Títo, čo sa pobrali preč, zmenili koňa, hľadali iného učiteľa, ktorý by nebol tak „tvrdý“, ako hovorili o ňom.
        V čase krízy treba vytrvalosť, mlčanie: zostať kde sme, pevní. Nie je to čas na konanie zmien. Je to čas vernosti, vernosti Bohu, vernosti tomu, čoho sme sa ujali predtým; je to tiež čas obrátenia, lebo táto dôvera nás bude zaiste bude inšpirovať k nejakej zmene v prospech dobra, nie k oddialeniu sa od dobra.
Chvíle pokoja a chvíle krízy. My kresťania sa musíme naučiť zvládať oboje. Obidve.
        Istý duchovný otec hovorí, že moment krízy je ako prechod ohňom, aby sme sa stali silnými.
Nech nám Pán pošle Ducha Svätého, aby sme vedeli vzdorovať pokušeniam vo chvíľach krízy, aby sme vedeli byť verní prvým slovám, s nádejou, že neskôr budeme zažívať chvíle pokoja.
        Myslime na naše krízy: rodinné krízy, krízy v susedstve, krízy v práci, sociálne krízy sveta, danej krajiny... Mnohé, mnohoraké krízy. Nech nám Pán dá silu vo chvíľach krízy nezapredať vieru.
 
 
 
Vírus
Pozor na ešte horší vírus: ľahostajný egoizmus
        Teraz, zatiaľ čo myslíme na jedno pomalé a namáhavé zotavovanie sa z pandémie, vkráda sa práve toto nebezpečenstvo: zabudnúť na toho, kto zostal pozadu. Rizikom je, že nás postihne ešte horší vírus - vírus ľahostajného egoizmu.
        Prenáša sa počínajúc ideou, že „život sa zlepšuje, ak je lepšie mne, že bude dobre, ak bude dobre mne. Začína sa to tu a dôjde to k selektovaniu osôb, k vyraďovaniu chudobných, k obetovaniu toho, kto je pozadu, na oltári pokroku."
        Táto pandémia nám však pripomína, že „nie sú rozdiely a hranice medzi tými, čo trpia. Všetci sme krehkí, všetci sme rovnakí, všetci sme vzácni. To, čo sa deje, lomcuje naším vnútrom: je čas odstrániť nerovnosti, uzdraviť nespravodlivosť, ktorá podkopáva korene zdravia celého ľudstva!“
        Učme sa od prvotnej kresťanskej komunity, opísanej v knihe Skutkov apoštolov. Prijala milosrdenstvo a žila s milosrdenstvom: "Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval". To nie je ideológia, je to kresťanstvo.
        V tej komunite, po zmŕtvychvstaní Ježiša, len jeden zostal pozadu a tí druhí naňho čakali. Dnes,“zdá sa je to opačne: jedna maličká časť ľudstva išla vpred, zatiaľ čo väčšina zostala pozadu."
        Nemyslime len na naše záujmy, na záujmy jednej časti. „Berme túto skúšku ako príležitosť pripraviť zajtrajšok všetkých. Bez vyraďovania kohokoľvek“. Pretože bez vízie celku nebude budúcnosti pre nikoho.
        Odpoveď kresťanov na búrky života a dejín nemôže byť iná než milosrdenstvo: súcitná láska medzi nami a smerom ku všetkým, obzvlášť k tomu, čo trpí, viac sa namáha, je viac opustený... Nie pietizmus, ani asistencializmus, ale spolucítenie, ktoré vychádza zo srdca.
        A Božie milosrdenstvo vychádza zo Srdca vzkrieseného Krista. Pramení zo stále otvorenej rany na jeho hrudi, otvorenej pre nás, ktorí stále potrebujeme odpustenie a útechu. Nech kresťanské milosrdenstvo inšpiruje i k spravodlivému podeleniu sa medzi národmi a ich inštitúciami, aby sa čelilo aktuálnej kríze solidárnym spôsobom.
 
Len ten, kto zostáva v Ježišovi je kresťanom


Petrov nástupca v homílii komentoval úryvok z Evanjelia podľa Jána (8,31-42), kde Ježiš hovorí: «Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí». Byť učeníkom znamená nechať sa viesť Duchom Svätým. 
Ale keď hovoríme o identite, Ježiš takto hovorí Židom, ktorí uverili, radí im: «Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi». Opäť je tu to slovo, ktoré je Pánovi tak drahé, že ho zopakuje mnohokrát, i potom pri [Poslednej] večeri: zostať. „Zostaňte vo mne“. Zostať v Pánovi. Nehovorí: „Dobre študujte, dobre sa naučte argumentovať“: toto považuje za samozrejmosť. Ide však k tomu najdôležitejšiemu, k tomu, čo je najnebezpečnejšie pre život, ak to nerobíme: zostať. «Zostaňte v mojom slove».
A tí, čo zostávajú v Ježišovom slove, majú skutočnú kresťanskú totožnosť. A čo je ňou? «Ste naozaj mojimi učeníkmi». Identita kresťana nie je akýsi papier, ktorý hovorí „ja som kresťan“, nie je to preukaz totožnosti, to nie. Je to učeníctvo. Ak zostaneš v Pánovi, v Pánovom slove, v Pánovom živote, budeš učeníkom. Ak v ňom nezostávaš, budeš niekým, kto sympatizuje s náukou, kto nasleduje Ježiša ako človek, ktorý robí mnoho dobročinnosti, je veľmi dobrý, má správne hodnoty, avšak práve učeníctvo je tou opravdivou identitou kresťana.
A bude to učeníctvo, ktoré nám dá slobodu: učeník je slobodným človekom, pretože zostáva v Pánovi. A čo znamená to, že „zostáva v Pánovi“? Znamená to nechať sa viesť Duchom Svätým. Učeník sa necháva viesť Duchom, preto je učeník vždy človekom tradície i novosti, je slobodným človekom. Je slobodný. Nikdy nie je podrobený ideológiám, doktrínam v rámci života kresťanstva, doktrínam, o ktorých je možné diskutovať... zostáva v Pánovi, je to Duch, ktorý ho inšpiruje. Keď spevom vzývame Ducha Svätého, hovoríme mu, že je hosťom duše, ktorý v nás prebýva. Avšak je tomu tak len vtedy, keď zostávame v Pánovi.
Prosím Pána, aby nám dal spoznať túto múdrosť zotrvávania v ňom a aby nám dal spoznať tú dôvernosť s Duchom: Duch Svätý nám dáva slobodu. A toto je pomazanie. Ten, kto zostáva v Pánovi je učeníkom, a učeník je pomazaný, je to človek pomazaný Duchom, ten, kto prijal pomazanie Ducha a ďalej si ho nesie. Toto je tá cesta, ktorú nám Ježiš ukazuje, k slobode a aj k životu. A učeníctvo je pomazanie, ktoré prijímajú tí, ktorí zostávajú v Pánovi.
Nech nám Pán dá tomuto porozumieť, čo nie je ľahké, pretože učitelia Zákona to nepochopili. Nedá sa tomu porozumieť čisto len hlavou. Treba na to hlavu i srdce, aby sme chápali túto múdrosť pomazania Ducha Svätého, ktorý nás robí učeníkmi.“
 

 

Modlime sa so Svätým Otcom

Pápež František v mesiaci apríl v rámci Apoštolátu modlitby obracia pozornosť na závislosti, ktoré v súčasnosti postihujú ľudí a vyzýva k modlitbe za ich oslobodenie.

             Vo svete trpia rozličnými závislosťami milióny ľudí. V dobe plnej obáv kvôli rozširujúcej sa pandémii pápež nezabúda ani na problémy ďalších ľudí a prosí o modlitbu za nich, vysvetľuje Svetová modlitbová sieť pápeža. Jeho úmyslom je, „aby ľudia trpiaci rozličnými závislosťami dostali účinnú pomoc a neostali osamotení“.

Svätý Otec hovorí:

„Istotne ste počuli o dráme závislostí. A pomysleli ste aj na závislosť na hrách, pornografii, internete... a na nebezpečenstvo virtuálneho priestoru? Opierajúc sa o „Evanjelium milosrdenstva“ môžeme zmierniť, liečiť a uzdraviť mnohé utrpenia späté s novými závislosťami. Modlime sa, aby sa všetkým, čo sú pod vplyvom závislostí dostala účinná pomoc a sprevádzanie.“


Pozývame všetkých priaznivcov (chlapcov z domu  sv. Cyrila a Metoda, rodičov závislých, priateľov a priaznivcov v Kráľovej, všetkých exovcov)  nášho  spoločenstva sa úplne samozrejme pripojiť   ku modlitbe o. Františka. Budeme sa modliť vo všetky štyri utorky mesiaca apríl o 20.00 hod. doma. Utorky sú 07.04., 14.04., 21.04. a 28.04.2020. Sv. ruženec sa bude modliť v poradí 07.04. Bolestný, 14.04. Radostný, 21.04. Slávnostný, 28.04. Svetla

Koordinátorom tejto akcie je Gabika Hrkeľová +421 902 121 381

Prosím všetkých zainteresovaných o napísanie svedectva o svojej skúsenosti so závislosťou, i o skúsenosti s úspešným i neúspešným odvykaním, prípadne skúsenosť s Komunitou Cenacolo. Pošlite mi ich prosím na adresu This email address is being protected from spam bots, you need Javascript enabled to view it

 

 

 


 
 
Viera je buď misionárska, alebo to nie je viera.
 
A v závere Markovho evanjelia, ktorý sme teraz čítali, je vyslanie Pánom. Pán sa zjavil ako Spasiteľ, ako jednorodený Boží Syn; zjavil sa celému Izraelu a ľudu, osobitne viac dopodrobna apoštolom, učeníkom. Toto je Pánova rozlúčka: Pán odchádza, «vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha» (Mk 16,19).
Avšak ešte pred odchodom, keď sa zjavil Jedenástim, povedal im: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu» (Mk 16,15). Je tu misijnosť viery. Viera je buď misionárska, alebo to nie je viera. Viera nie je niečím, čo je čisto len pre mňa, aby som ja rástol s vierou: toto je „gnostický blud“. Viera ťa vždy vedie k tomu, aby si vyšiel zo seba. Vyšiel von. Odovzdávanie viery: vieru treba odovzdávať, ponúkať, predovšetkým prostredníctvom svedectva. „Choďte, nech ľudia vidia ako žijete“ (porov. v. 15).
Viera ťa nevyhnutne vedie von, vedie ťa darovať ju, pretože vieru v zásade treba odovzdávať. Nie je nehybná. „Otče, chcete povedať, že všetci musíme byť misionármi a ísť do vzdialených krajín?“ Nie, toto je jedna časť misijnosti. Znamená to, že ak máš vieru, nevyhnutne musíš zo seba vyjsť, musíš vyjsť zo seba von a verejne ukázať vieru.
Viera je sociálna, je pre všetkých: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu» (v. 15). A toto neznamená robiť prozelytizmus, akoby som bol nejakým futbalovým mužstvom, ktoré si láka fanúšikov, či nejakou dobročinnou spoločnosťou. Nie, viera znamená: „žiaden prozelytizmus“. Znamená dať vidieť [Božie] zjavenie, aby Duch Svätý mohol konať v ľuďoch skrze svedectvo, ako svedok, službou. Služba je spôsob žitia: ak sa nazývam kresťanom a žijem ako pohan, to nejde! Toto nikoho nepresvedčí. Ak sa nazývam kresťanom a žijem ako kresťan, toto priťahuje. Je to svedectvo.
Vieru treba odovzdávať - nie nútením, ale ponúkaním pokladu: „Tam je, vidíte?“ A toto je aj pokora, o ktorej hovoril sv. Peter v prvom čítaní: «Milovaní, všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť»
 
Odvaľme kamene všetkého, čo páchne smrťou.

Aj dnes nám Ježiš opakuje: „Odvaľte kameň“. Boh nás nestvoril pre hrob, stvoril nás pre život: krásny, dobrý, radostný. To „závisťou diabla prišla na svet smrť“ (Múd 2,24), hovorí Kniha múdrosti, ale Ježiš Kristus prišiel, aby nás oslobodil z jej pút.
Sme teda povolaní, aby sme odvalili kamene všetkého, čo páchne smrťou: napríklad pretvárka v žití viery je smrť; deštruktívna kritika voči druhým je smrť; urážka a ohováranie je smrť; odsúvanie chudobných na okraj je smrť.
Pán od nás žiada, aby sme odvalili tieto kamene zo svojho srdca, a život tak opäť okolo nás zakvitne. Kristus žije a ten, kto ho prijíma a pevne sa ho drží, vstupuje do kontaktu so životom. Bez Krista alebo mimo Krista nielen že nie je prítomný život, ale sa upadá do smrti.
Vzkriesenie Lazára je tiež znakom znovuzrodenia, ktoré sa vo veriacom uskutočňuje skrze krst, plným ponorením sa do Kristovho veľkonočného (paschálneho) tajomstva. Účinkovaním a silou Ducha Svätého je kresťan osobou, ktorá kráča životom ako nové stvorenie: stvorenie určené pre život a smerujúce k životu.
Nech nám Panna Mária pomáha, aby sme boli plní súcitu ako jej Syn Ježiš, ktorý si osvojil našu bolesť. Nech sa každý z nás stane blížnym pre tých, ktorí zažívajú skúšku, aby sme sa pre nich stali odrazom Božej lásky a nehy, ktorá vyslobodzuje zo smrti a dáva zvíťaziť životu.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Náš Pán je Bohom blízkosti, buďme si takí navzájom
Úryvok z homílie sv. Otca pápeža Františka
 
„Blízky Boh“ si volí byť slabým, a čím bližším sa stáva, tým sa zdá slabším. Keď prichádza k nám, aby prebýval s nami, stáva sa človekom, jedným z nás: urobí sa slabým a nesie tú slabosť až na smrť, a to tú najkrutejšiu smrť, smrť vrahov, smrť najväčších hriešnikov. Blízkosť Boha pokoruje. On sa pokoruje, aby bol s nami, aby s nami kráčal, aby nám pomáhal.
„Blízky Boh“ nám hovorí o pokore. Tam nie je nejakým „Bohom-velikánom“, nie. Je blízkym. Je domácim. A toto vidíme v Ježišovi, Bohu, ktorý sa stal človekom, blízkym až na smrť, aký je voči svojim učeníkom: sprevádza ich, učí ich, napomína ich s láskou... Pomyslime napríklad na Ježišovu blízkosť skľúčeným učeníkom z Emuaz: prežívali úzkosť, boli zdrvení, a on sa k nim pozvoľna približuje, aby im dal porozumieť posolstvu života, zmŕtvychvstania.
Náš Boh je blízky a žiada od nás, aby sme boli jeden druhému nablízku, neodďaľovali sa navzájom. A v tejto krízovej chvíli kvôli pandémii, ktorú prežívame, sa žiada túto blízkosť preukazovať ešte viac, dať ju najavo ešte viac. Možno sa nemôžeme priblížiť fyzicky kvôli strachu z nakazenia, ale určite v sebe prebuďme postoj vzájomnej blízkosti: modlitbou, pomocou, množstvom spôsobov blízkosti.
A prečo máme byť blízki jeden druhému? Pretože náš Boh je blízkym, prial si nás sprevádzať životom. Je Bohom blízkosti. Preto my nie sme osamotenými ľuďmi: sme blížnymi, pretože dedičstvo, ktoré sme dostali od Pána je blízkosť, teda gesto blízkosti.
Prosme Pána o milosť byť si vzájomne blízkymi, neukrývať sa jeden pred druhým, neumývať si ruky nad problémom druhých, ako to urobil Kain. Nie. Buďme blízkymi. Blížnymi. Blízkosť. „Veď ktorý národ je taký veľký a má bohov tak blízko, ako je nám blízko Pán, náš Boh, kedykoľvek ho vzývame?“
 
List skupinám rodičov pre pôstne obdobie 2020

Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!  (2 Kor 6,2)

Drahí a milovaní rodičia, rodiny a priatelia rodičovských skupín, v tomto pôstnom období sa k vám prihovárame týmto listom, ktorý sa stal „špeciálnym“ kôli správam a zmätku ohľadom šírenia korona vírusu, čo nám v tomto okamihu bráni vidieť a stretávať sa.
V prvom rade vám chceme povedať, že sme Vám všetkým nablízku, chýbajú nám naše stretnutia a Vaše tváre a to hovorí všetko o tom ako Vás máme radi! Je to pôst, ktorý sa nás pýta na „vzdanie sa a odriekanie“ ktoré sme si nevybrali mi, ale kôli obmedzeniam zapríčineným korona vírusom sa v našom spoločenskom živote musíme vzdať: potriasania rúk, objatí, držať si odstup od  ľudí s ktorými sa stretneme  v minimálnej vzdialenosť jedného metra ... Potom máme pozastavené rodičovské skupinky, kolokvie...a  teraz sa tiež musíme „vzdať“ omší. Je to čas obetí a obmedzení, ale prosíme Pána, aby to dokázal premeniť v  „čas milosti“, v ktorom sa môžeme otvoriť modlitbe s väčšou vierou, aby sme znovu objavili hodnotu a krásu týchto jednoduchých gest a stretnutí, ktoré sme každodenne a týždenne žili v našich životoch. Modlíme sa, aby nám tento „pôst“ pomohol obnoviť zmysel všetkého toho čo sme žili ako normálnosť alebo zvyk, neuvedomujúc si dôležitosť takýchto gest a stretnutí ... Ako vždy, aby sme znovu objavili hodnotu vecí, bez ktorých musíme nachvíľku byť.
Pozývame vás, aby ste vymysleli ďalšie spôsoby pozdravu a stretnutia medzi vami ... ak si nemôžete potriasť rukami môžete sa usmievať, ak nemôžeme ísť rodičovské stretnutia, môžeme sa počuť cez telefón a potom v sobotu (alebo v deň, keď sa stretávate ako skupina rodičov) sa môžeme stretnúť v modlitbe ruženca ktorý budeme recitovať  vo svojich domovoch.
Pokiaľ ide o vaše deti, ubezpečujeme vás, že všetci sú v súčasnosti v poriadku, nie je žiaden prípad korona vírusu v našich komunitách. Minulý týždeň sme sa stretli kôli informáciám týkajúcich sa korona vírusu, ktorá sa týkala predošetkým všetkých talianskych domov: niektorí  priatelia lekári nám dobre vysvetlili, čo je tento vírus, príznaky a predovšetkým pravidlá hygieny ktoré umožňujú prevenciu pred nakazením. Vaše deti sú preto dobre informované, sami kládli veľa otázok.
Náš jednoduchý komunitný život trochu „ďaleko“ od sveta je určite už dobrou ochranou, máme „šťastie“, ale k tomu sme pridali rôzne hygienické normy a ochrany potrebné v tejto dobe (napríklad obmedzenie vychádzania z domu len na nevyhnutné, pozastavenie svedectiev, žiaľ aj prerušenie kolokvií a vstupy chlapcov / dievčat ...).
Žiadame vás, aby ste si boli nablízku priateľstvom, modlitbou a dobrom  najmä tým rodinám, ktorých deti teraz vstúpili do komunity alebo tým ktorý sa pripravujú na kolokviách aby sa v tomto období necítili sami alebo opustený.
Takisto aj Vaše deti myslia na Vás ako vy na nich, a preto vás prosíme aby ste prostredníctvom zodpovedných osôb dali vedieť ako sa máte (zvlášť ak ste boli infikovaný korona vírusom), aby sme mohli informovať s úprimnosťou a zodpovednosťou vaše deti ktoré sa nás na vás pýtaju a môžete sa zjednotiť v modlitbe.
Vážení priatelia, na komunitnej ceste sme sa dozvedeli, aké je dôležité a ešte viac vo chvíľach neistoty, ťažkostí a ľudského strachu sa zveriť  Bohu a Panne Márii. Takže keďže sme povolaní, dôsledne a zodpovedne dodržiavať všetky pravidlá ktoré sú určené na ochranu zdravia nášho a aj ostatných, Vás pozývame obnoviť s pokojom a pevnosťou naše zverenie sa  Panne Márii a žiť v Božej milosti.
„Pod tvoju ochranu sa utiekame Svätá Božia Rodička ...“: dajte sa pod plášť Panny Márie s dôverou v ochranu z Neba a poďme ďalej s vierou a vyrovnanosťou.

Je pekné že existujete! Máme Vás radi......a moc!
Peknú pôstnu cestu.

Za Komunitu Cenacolo
Otec Stefano a ostatní

 

 

 

 
 
   
     

 
Advertisement
© 2020 :: Pomoc ohrozenému dieťaťu ::
Joomla! is Free Software released under the GNU/GPL License.