Aktuálne
!!! ZMENY PROGRAMU - CORONAVIRUS !!!
Comunita Cenacolo- stanovisko Komunity ku situácii s coronarovirom
###################################
Májová modlitba ruženca Cenacola
Modlime sa so Sv. Otcom
Homílie o. Františka ku súčasnej situácii
###################################
Podpora - prosba dobrým ľuďom, priaznivcom, cenakolským rodičom............. >viac
Prosba priaznivcom a rodičom Cenacola o 2% z daní .......... >viac
2% - aktualizácia ............. >viac
###################################
Cenacolo GDPR ........................ >viac
!!!! Sv. omše - živé vysielanie !!!!
###################################
Festa della vita Saluzzo 2020 ......... >viac
Púť Poľsko Litva 2020 .............. >viac
Rodičovskí misionári .................. >viac
!!! Putovanie do Guadalupe 2021 ..... >viac
Pomoc Peru ............................. >viac
Rodičovský klub v Košiciach ........... > viac
Konanie Rodičovských klubov ......... >viac
Ponuka pomoci rodičom ................ >viac
Vysielanie z Medjugoria po slovensky. >viac
Zámer putovaní slov. Cenacola ....... > viac
Regionálne stretnutia ................. >viac
Adorácie ................................ >viac
MODLITBOVÝ ÚMYSEL, NEBESKÝ PATRÓN
Úvod
 
Akcie
 
Sestra Elvíra
 
Myšlienky na týždeň
Svedectvá
Ruženec za závislých
Pamätník skúseností
 
Referencie
Foto galéria
Odkazy
Partneri
 
 
 

 

Homílie sv. Otca

Sme božími žobrákmi
Vzájomný vzťah viniča a ratolestí: Ježiš potrebuje naše svedectvo
Modlime sa so svätým otcom
Nepresadaj z konňa uprostred rieky
Vírus

 

Chystá sa:
Viera je buď misionárska, alebo to nie je viera
Len ten, kto zostáva v Ježišovi je kresťanom
Odvaľme kamene všetkého, čo páchne smrťou.
Náš Pán je Bohom blízkosti, buďme si takí navzájom
Don Stefano - k súčastnej situácii vo svete

 

 


 
 
Nový cyklus katechéz na tému modlitby:
Sme Božími žobrákmi
Zamyslime na nad príbehom Bartimeja, postavy z Evanjelia (porov. Mk 10,46-52), a priznám sa vám, že pre mňa najsympatickejšej zo všetkých. Bol slepý, sedával a žobral na kraji cesty, na periférii svojho mesta Jericha. Nie je anonymnou postavou, má tvár, meno: Bartimej, čiže „Timejov syn“. Jedného dňa sa dopočul, že Ježiš by mal tade prechádzať. Jericho bolo vskutku križovatkou ľudí, neustále prechádzajúcich pútnikov a obchodníkov. Takže Bartimej si počíhal: urobil čo len mohol, aby sa s Ježišom stretol. Mnoho ľudí konalo rovnako: spomeňme si na Zacheja, ktorý vyliezol na strom. Mnohí chceli vidieť Ježiša: aj on.
Takto tento muž vstupuje do Evanjelií ako hlas, ktorý volá z plného hrdla. On ho nevidí; nevie, či je Ježiš blízko alebo ďaleko, ale cíti to, pochopil to z toho davu, ktorý sa v istom momente rozrastá a približuje sa... Ale on je úplne sám, a nikto sa o neho nestará. A Bartimej, čo urobí? Kričí. A volá, a neprestáva kričať. Používa jedinú zbraň v jeho moci: hlas. Začal kričať: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47). A takto neprestáva, kričí.

Jeho opakujúce sa volania obťažujú, pôsobia nevychovane, a mnohí mu dohovárali, hovorili mu, aby mlčal: „Veď sa správaj vychovane, prestaň s tým!“ Ale Bartimej nemlčí, naopak kričí ešte silnejšie: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47) - táto taká krásna tvrdohlavosť tých, ktorí hľadajú určitú milosť a klopú a klopú na dvere Božieho srdca... On kričí, klope. Toto vyjadrenie „Syn Dávidov“ je veľmi dôležité; znamená to povedať „Mesiáš“ – vyznáva Mesiáša – je to vyznanie viery, ktoré vychádza z úst toho všetkými opovrhovaného muža.

A Ježiš počuje jeho krik. Bartimejova modlitba sa dotýka jeho srdca, srdca Boha, a otvárajú sa pre neho dvere spásy. A Ježiš ho dá zavolať. On vyskočí na nohy a tí, ktorí mu predtým hovorili, aby mlčal, teraz ho vedú k Učiteľovi. Ježiš s ním hovorí, žiada ho vyjadriť svoju túžbu – toto je dôležité – a tak sa ten výkrik stáva žiadosťou: «Pane, aby som videl!» (porov. v. 51).
Ježiš mu hovorí: «Choď, tvoja viera ťa uzdravila» (v. 52). Rozpoznáva v tom úbohom človeku, bezbrannom, opovrhovanom, celú silu jeho viery, ktorá priťahuje milosrdenstvo a moc Božiu. Viera je mať zdvihnuté obe ruky a hlas, čo kričí, aby si vyprosil dar spásy. Katechizmus potvrdzuje, že «poníženosť je základom modlitby» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2559). Modlitba sa rodí zo zeme, z toho humus, odkiaľ je odvodené humilis, humilitas - „ponížený“, „poníženosť“; vychádza z nášho stavu stiesnenosti, z nášho neustáleho smädu po Bohu (porov. KKC 2560-2561).

Viera, ako sme to videli u Bartimeja, je volanie; neviera je udúšanie tohto volania. Ten postoj, aký mali tí ľudia, keď ho umlčiavali: neboli to ľudia viery, on naopak áno. Udúšať to volanie je istým druhom „nedobrej lojálnosti“. Viera je protest proti neblahému stavu, ktorého dôvod nechápeme; neviera je obmedziť sa na znášanie nejakej situácie, ktorej sme sa prispôsobili. Viera je nádej byť zachránení; neviera je navyknúť si na zlo, ktoré nás sužuje a zostať tak aj ďalej.

Drahí bratia a sestry, začíname tento cyklus katechéz výkrikom Bartimeja, pretože azda v postave ako on je už vpísané všetko. Bartimej je človek vytrvalý. Okolo neho sú ľudia, ktorí vysvetľovali, že prosenie je neužitočné, že je kričaním bez odpovede, že je hlukom, ktorý ruší a že už toho stačilo a nech láskavo stíchne: ale on nezmĺkol. A nakoniec získal to, o čo mu išlo.
Silnejšie než akákoľvek protichodná argumentácia je v srdci človeka prítomný hlas, ktorý vzýva. Všetci máme tento hlas vo vnútri. Hlas, ktorý vychádza spontánne, bez toho, aby mu niekto prikazoval, hlas, ktorý sa dopytuje po zmysle nášho pozemského putovania, predovšetkým keď sa nachádzame v tme: „Ježiš, zmiluj sa nado mnou! „Ježiš, zmiluj sa nado mnou!“ To je nádherná modlitba.
Ale nie sú azda tieto slová vryté v celom stvorenstve? Všetko vzýva a úpenlivo prosí, aby tajomstvo milosrdenstva našlo svoje definitívne naplnenie. Nemodlia sa čisto len kresťania: oni zdieľajú výkrik modlitby so všetkými mužmi a ženami. Ale horizont môže byť ešte širší: Pavol potvrdzuje, že celé stvorenie «vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach» (Rim 8,22). Umelci sú často interpretmi tohto tichého kriku stvorenstva, ktorý dolieha vo vnútri každého stvorenia a vynára sa predovšetkým v srdci človeka, pretože človek je „žobrákom k Bohu“ (porov. KKC 2559). Je to krásna definícia človeka: „Boží žobrák“.


       
           
                             
 
 
 
Vzájomný vzťah viniča a ratolestí: Ježiš potrebuje naše svedectvo
„Pán sa vracia k slovám „zostať v ňom“ a hovorí nám: „Kresťanský život znamená zotrvávať vo mne“. Zostávať. A používa tu obraz viniča, ako ratolesti ostávajú na viniči (porov. Jn 15,1-8). A toto ostávanie neznamená niečo pasívne, zadriemať v Pánovi: to by bolo možno akýmsi „blaženým driemaním“; no neznamená to toto.
Toto ostávanie je aktívne, a aj vzájomné. Prečo? Pretože Pán hovorí: «Ostaňte vo mne a ja vo vás» (v. 4). Aj on ostáva v nás, nielen my v ňom. Je to vzájomné ostávanie. Na inom mieste hovorí: Ja a Otec «prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok» (Jn 14,23). Toto je tajomstvo, avšak tajomstvo života, prekrásne tajomstvo - toto vzájomné ostávanie. Aj s príkladom ratolestí: je to pravda, ratolesti bez viniča nemôžu urobiť nič, pretože k nim neprichádza miazga, potrebujú miazgu, aby rástli a prinášali ovocie.
Avšak aj stromček, vinič, potrebuje ratolesti, pretože ovocie nevyrastá priamo na kmeni. Je to vzájomná potreba, je to vzájomné ostávanie s cieľom priniesť ovocie.
A kladiem si jednu otázku: aký je vzťah medzi Ježišom, ktorý ostáva vo mne a mnou, ktorý ostávam v ňom? Je to dôverný vzťah, tajomný vzťah, vzťah bez slov. „Ale Otče, veď toto nech robia mystici!“ Nie: toto je pre nás všetkých. Prostredníctvom drobných myšlienok: „Pane, ja viem, že ty si tu [vo mne]: daj mi silu a ja urobím to, čo mi povieš“. Ten dôverný dialóg s Pánom.
Pán je prítomný, Pán je v nás prítomný, Otec je v nás prítomný, Duch je v nás prítomný; ostávajú v nás. Ja však musím ostať v nich...
Nech nám Pán pomôže chápať, cítiť túto mystiku zotrvávania, na ktorom Ježiš tak veľmi naliehavo trvá. Mnohokrát, keď hovoríme o viniči a ratolestiach, zastavíme sa pri postave, pri remesle vinohradníka: Otca, ktorý [ratolesť] prinášajúcu ovocie strihaním čistí, a tú, ktorá neprináša ovocie odrezáva preč (porov. Jn 15,1-2). Je to pravda, robí to, no toto nie je všetko. Je toho viac. Toto je pomoc: skúšky, ťažkosti života, aj napomenutia, ktoré nám dáva Pán. Nezostaňme však stáť pri tomto. Medzi viničom a ratolesťami existuje toto dôverné zotrvávanie. My ratolesti potrebujeme miazgu a vinič potrebuje ovocie, svedectvo.
 
 
 
Nepresadaj z koňa uprostred rieky

        Ako reagovať vo chvíli krízy? „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili“ (v. 66). Ježiš sa rozhodne položiť apoštolom otázku. „Ježiš povedal Dvanástim: «Aj vy chcete odísť?» (v. 67). Rozhodnite sa. A Peter robí svoje druhé vyznanie.
„Odpovedal mu Šimon Peter: «Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.»“ (v. 68-69). Peter vyznáva v mene Dvanástich, že Ježiš je Boží Svätý, Boží Syn. Prvé vyznanie – „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ – a hneď potom, keď Ježiš začal vysvetľovať umučenie, ktoré malo prísť, zastavuje ho: „Nie, nie, Pane, toto nie!“ – a Ježiš ho napomína (porov. Mt 16, 16-23). Ale Peter trochu dozrel, a tu mu to nevyčíta. Nerozumie tomu, čo Ježiš hovorí,  tomu „jesť telo, piť krv“ (porov. Jn 6,54-56), nechápe, ale dôveruje Učiteľovi. Dôveruje. A robí toto druhé vyznanie: „A ku komu by sme išli? Veď ty máš slová večného života“ (porov. v. 68).
        Toto nám pomôže, nám všetkým, prežívať momenty krízy. V mojej vlasti je jedno príslovie, ktoré hovorí: „Keď ideš na koni a musíš prejsť cez rieku, len nemeň koňa uprostred rieky“. Vo chvíľach krízy buďme veľmi pevní v presvedčení viery. Títo, čo sa pobrali preč, zmenili koňa, hľadali iného učiteľa, ktorý by nebol tak „tvrdý“, ako hovorili o ňom.
        V čase krízy treba vytrvalosť, mlčanie: zostať kde sme, pevní. Nie je to čas na konanie zmien. Je to čas vernosti, vernosti Bohu, vernosti tomu, čoho sme sa ujali predtým; je to tiež čas obrátenia, lebo táto dôvera nás bude zaiste bude inšpirovať k nejakej zmene v prospech dobra, nie k oddialeniu sa od dobra.
Chvíle pokoja a chvíle krízy. My kresťania sa musíme naučiť zvládať oboje. Obidve.
        Istý duchovný otec hovorí, že moment krízy je ako prechod ohňom, aby sme sa stali silnými.
Nech nám Pán pošle Ducha Svätého, aby sme vedeli vzdorovať pokušeniam vo chvíľach krízy, aby sme vedeli byť verní prvým slovám, s nádejou, že neskôr budeme zažívať chvíle pokoja.
        Myslime na naše krízy: rodinné krízy, krízy v susedstve, krízy v práci, sociálne krízy sveta, danej krajiny... Mnohé, mnohoraké krízy. Nech nám Pán dá silu vo chvíľach krízy nezapredať vieru.
 
 
 
Vírus
Pozor na ešte horší vírus: ľahostajný egoizmus
        Teraz, zatiaľ čo myslíme na jedno pomalé a namáhavé zotavovanie sa z pandémie, vkráda sa práve toto nebezpečenstvo: zabudnúť na toho, kto zostal pozadu. Rizikom je, že nás postihne ešte horší vírus - vírus ľahostajného egoizmu.
        Prenáša sa počínajúc ideou, že „život sa zlepšuje, ak je lepšie mne, že bude dobre, ak bude dobre mne. Začína sa to tu a dôjde to k selektovaniu osôb, k vyraďovaniu chudobných, k obetovaniu toho, kto je pozadu, na oltári pokroku."
        Táto pandémia nám však pripomína, že „nie sú rozdiely a hranice medzi tými, čo trpia. Všetci sme krehkí, všetci sme rovnakí, všetci sme vzácni. To, čo sa deje, lomcuje naším vnútrom: je čas odstrániť nerovnosti, uzdraviť nespravodlivosť, ktorá podkopáva korene zdravia celého ľudstva!“
        Učme sa od prvotnej kresťanskej komunity, opísanej v knihe Skutkov apoštolov. Prijala milosrdenstvo a žila s milosrdenstvom: "Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval". To nie je ideológia, je to kresťanstvo.
        V tej komunite, po zmŕtvychvstaní Ježiša, len jeden zostal pozadu a tí druhí naňho čakali. Dnes,“zdá sa je to opačne: jedna maličká časť ľudstva išla vpred, zatiaľ čo väčšina zostala pozadu."
        Nemyslime len na naše záujmy, na záujmy jednej časti. „Berme túto skúšku ako príležitosť pripraviť zajtrajšok všetkých. Bez vyraďovania kohokoľvek“. Pretože bez vízie celku nebude budúcnosti pre nikoho.
        Odpoveď kresťanov na búrky života a dejín nemôže byť iná než milosrdenstvo: súcitná láska medzi nami a smerom ku všetkým, obzvlášť k tomu, čo trpí, viac sa namáha, je viac opustený... Nie pietizmus, ani asistencializmus, ale spolucítenie, ktoré vychádza zo srdca.
        A Božie milosrdenstvo vychádza zo Srdca vzkrieseného Krista. Pramení zo stále otvorenej rany na jeho hrudi, otvorenej pre nás, ktorí stále potrebujeme odpustenie a útechu. Nech kresťanské milosrdenstvo inšpiruje i k spravodlivému podeleniu sa medzi národmi a ich inštitúciami, aby sa čelilo aktuálnej kríze solidárnym spôsobom.
 
Len ten, kto zostáva v Ježišovi je kresťanom


Petrov nástupca v homílii komentoval úryvok z Evanjelia podľa Jána (8,31-42), kde Ježiš hovorí: «Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí». Byť učeníkom znamená nechať sa viesť Duchom Svätým. 
Ale keď hovoríme o identite, Ježiš takto hovorí Židom, ktorí uverili, radí im: «Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi». Opäť je tu to slovo, ktoré je Pánovi tak drahé, že ho zopakuje mnohokrát, i potom pri [Poslednej] večeri: zostať. „Zostaňte vo mne“. Zostať v Pánovi. Nehovorí: „Dobre študujte, dobre sa naučte argumentovať“: toto považuje za samozrejmosť. Ide však k tomu najdôležitejšiemu, k tomu, čo je najnebezpečnejšie pre život, ak to nerobíme: zostať. «Zostaňte v mojom slove».
A tí, čo zostávajú v Ježišovom slove, majú skutočnú kresťanskú totožnosť. A čo je ňou? «Ste naozaj mojimi učeníkmi». Identita kresťana nie je akýsi papier, ktorý hovorí „ja som kresťan“, nie je to preukaz totožnosti, to nie. Je to učeníctvo. Ak zostaneš v Pánovi, v Pánovom slove, v Pánovom živote, budeš učeníkom. Ak v ňom nezostávaš, budeš niekým, kto sympatizuje s náukou, kto nasleduje Ježiša ako človek, ktorý robí mnoho dobročinnosti, je veľmi dobrý, má správne hodnoty, avšak práve učeníctvo je tou opravdivou identitou kresťana.
A bude to učeníctvo, ktoré nám dá slobodu: učeník je slobodným človekom, pretože zostáva v Pánovi. A čo znamená to, že „zostáva v Pánovi“? Znamená to nechať sa viesť Duchom Svätým. Učeník sa necháva viesť Duchom, preto je učeník vždy človekom tradície i novosti, je slobodným človekom. Je slobodný. Nikdy nie je podrobený ideológiám, doktrínam v rámci života kresťanstva, doktrínam, o ktorých je možné diskutovať... zostáva v Pánovi, je to Duch, ktorý ho inšpiruje. Keď spevom vzývame Ducha Svätého, hovoríme mu, že je hosťom duše, ktorý v nás prebýva. Avšak je tomu tak len vtedy, keď zostávame v Pánovi.
Prosím Pána, aby nám dal spoznať túto múdrosť zotrvávania v ňom a aby nám dal spoznať tú dôvernosť s Duchom: Duch Svätý nám dáva slobodu. A toto je pomazanie. Ten, kto zostáva v Pánovi je učeníkom, a učeník je pomazaný, je to človek pomazaný Duchom, ten, kto prijal pomazanie Ducha a ďalej si ho nesie. Toto je tá cesta, ktorú nám Ježiš ukazuje, k slobode a aj k životu. A učeníctvo je pomazanie, ktoré prijímajú tí, ktorí zostávajú v Pánovi.
Nech nám Pán dá tomuto porozumieť, čo nie je ľahké, pretože učitelia Zákona to nepochopili. Nedá sa tomu porozumieť čisto len hlavou. Treba na to hlavu i srdce, aby sme chápali túto múdrosť pomazania Ducha Svätého, ktorý nás robí učeníkmi.“
 

 

Modlime sa so Svätým Otcom

Pápež František v mesiaci apríl v rámci Apoštolátu modlitby obracia pozornosť na závislosti, ktoré v súčasnosti postihujú ľudí a vyzýva k modlitbe za ich oslobodenie.

             Vo svete trpia rozličnými závislosťami milióny ľudí. V dobe plnej obáv kvôli rozširujúcej sa pandémii pápež nezabúda ani na problémy ďalších ľudí a prosí o modlitbu za nich, vysvetľuje Svetová modlitbová sieť pápeža. Jeho úmyslom je, „aby ľudia trpiaci rozličnými závislosťami dostali účinnú pomoc a neostali osamotení“.

Svätý Otec hovorí:

„Istotne ste počuli o dráme závislostí. A pomysleli ste aj na závislosť na hrách, pornografii, internete... a na nebezpečenstvo virtuálneho priestoru? Opierajúc sa o „Evanjelium milosrdenstva“ môžeme zmierniť, liečiť a uzdraviť mnohé utrpenia späté s novými závislosťami. Modlime sa, aby sa všetkým, čo sú pod vplyvom závislostí dostala účinná pomoc a sprevádzanie.“


Pozývame všetkých priaznivcov (chlapcov z domu  sv. Cyrila a Metoda, rodičov závislých, priateľov a priaznivcov v Kráľovej, všetkých exovcov)  nášho  spoločenstva sa úplne samozrejme pripojiť   ku modlitbe o. Františka. Budeme sa modliť vo všetky štyri utorky mesiaca apríl o 20.00 hod. doma. Utorky sú 07.04., 14.04., 21.04. a 28.04.2020. Sv. ruženec sa bude modliť v poradí 07.04. Bolestný, 14.04. Radostný, 21.04. Slávnostný, 28.04. Svetla

Koordinátorom tejto akcie je Gabika Hrkeľová +421 902 121 381

Prosím všetkých zainteresovaných o napísanie svedectva o svojej skúsenosti so závislosťou, i o skúsenosti s úspešným i neúspešným odvykaním, prípadne skúsenosť s Komunitou Cenacolo. Pošlite mi ich prosím na adresu This email address is being protected from spam bots, you need Javascript enabled to view it

 

 

 


 
 
Viera je buď misionárska, alebo to nie je viera.
 
A v závere Markovho evanjelia, ktorý sme teraz čítali, je vyslanie Pánom. Pán sa zjavil ako Spasiteľ, ako jednorodený Boží Syn; zjavil sa celému Izraelu a ľudu, osobitne viac dopodrobna apoštolom, učeníkom. Toto je Pánova rozlúčka: Pán odchádza, «vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha» (Mk 16,19).
Avšak ešte pred odchodom, keď sa zjavil Jedenástim, povedal im: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu» (Mk 16,15). Je tu misijnosť viery. Viera je buď misionárska, alebo to nie je viera. Viera nie je niečím, čo je čisto len pre mňa, aby som ja rástol s vierou: toto je „gnostický blud“. Viera ťa vždy vedie k tomu, aby si vyšiel zo seba. Vyšiel von. Odovzdávanie viery: vieru treba odovzdávať, ponúkať, predovšetkým prostredníctvom svedectva. „Choďte, nech ľudia vidia ako žijete“ (porov. v. 15).
Viera ťa nevyhnutne vedie von, vedie ťa darovať ju, pretože vieru v zásade treba odovzdávať. Nie je nehybná. „Otče, chcete povedať, že všetci musíme byť misionármi a ísť do vzdialených krajín?“ Nie, toto je jedna časť misijnosti. Znamená to, že ak máš vieru, nevyhnutne musíš zo seba vyjsť, musíš vyjsť zo seba von a verejne ukázať vieru.
Viera je sociálna, je pre všetkých: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu» (v. 15). A toto neznamená robiť prozelytizmus, akoby som bol nejakým futbalovým mužstvom, ktoré si láka fanúšikov, či nejakou dobročinnou spoločnosťou. Nie, viera znamená: „žiaden prozelytizmus“. Znamená dať vidieť [Božie] zjavenie, aby Duch Svätý mohol konať v ľuďoch skrze svedectvo, ako svedok, službou. Služba je spôsob žitia: ak sa nazývam kresťanom a žijem ako pohan, to nejde! Toto nikoho nepresvedčí. Ak sa nazývam kresťanom a žijem ako kresťan, toto priťahuje. Je to svedectvo.
Vieru treba odovzdávať - nie nútením, ale ponúkaním pokladu: „Tam je, vidíte?“ A toto je aj pokora, o ktorej hovoril sv. Peter v prvom čítaní: «Milovaní, všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť»
 
Odvaľme kamene všetkého, čo páchne smrťou.

Aj dnes nám Ježiš opakuje: „Odvaľte kameň“. Boh nás nestvoril pre hrob, stvoril nás pre život: krásny, dobrý, radostný. To „závisťou diabla prišla na svet smrť“ (Múd 2,24), hovorí Kniha múdrosti, ale Ježiš Kristus prišiel, aby nás oslobodil z jej pút.
Sme teda povolaní, aby sme odvalili kamene všetkého, čo páchne smrťou: napríklad pretvárka v žití viery je smrť; deštruktívna kritika voči druhým je smrť; urážka a ohováranie je smrť; odsúvanie chudobných na okraj je smrť.
Pán od nás žiada, aby sme odvalili tieto kamene zo svojho srdca, a život tak opäť okolo nás zakvitne. Kristus žije a ten, kto ho prijíma a pevne sa ho drží, vstupuje do kontaktu so životom. Bez Krista alebo mimo Krista nielen že nie je prítomný život, ale sa upadá do smrti.
Vzkriesenie Lazára je tiež znakom znovuzrodenia, ktoré sa vo veriacom uskutočňuje skrze krst, plným ponorením sa do Kristovho veľkonočného (paschálneho) tajomstva. Účinkovaním a silou Ducha Svätého je kresťan osobou, ktorá kráča životom ako nové stvorenie: stvorenie určené pre život a smerujúce k životu.
Nech nám Panna Mária pomáha, aby sme boli plní súcitu ako jej Syn Ježiš, ktorý si osvojil našu bolesť. Nech sa každý z nás stane blížnym pre tých, ktorí zažívajú skúšku, aby sme sa pre nich stali odrazom Božej lásky a nehy, ktorá vyslobodzuje zo smrti a dáva zvíťaziť životu.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Náš Pán je Bohom blízkosti, buďme si takí navzájom
Úryvok z homílie sv. Otca pápeža Františka
 
„Blízky Boh“ si volí byť slabým, a čím bližším sa stáva, tým sa zdá slabším. Keď prichádza k nám, aby prebýval s nami, stáva sa človekom, jedným z nás: urobí sa slabým a nesie tú slabosť až na smrť, a to tú najkrutejšiu smrť, smrť vrahov, smrť najväčších hriešnikov. Blízkosť Boha pokoruje. On sa pokoruje, aby bol s nami, aby s nami kráčal, aby nám pomáhal.
„Blízky Boh“ nám hovorí o pokore. Tam nie je nejakým „Bohom-velikánom“, nie. Je blízkym. Je domácim. A toto vidíme v Ježišovi, Bohu, ktorý sa stal človekom, blízkym až na smrť, aký je voči svojim učeníkom: sprevádza ich, učí ich, napomína ich s láskou... Pomyslime napríklad na Ježišovu blízkosť skľúčeným učeníkom z Emuaz: prežívali úzkosť, boli zdrvení, a on sa k nim pozvoľna približuje, aby im dal porozumieť posolstvu života, zmŕtvychvstania.
Náš Boh je blízky a žiada od nás, aby sme boli jeden druhému nablízku, neodďaľovali sa navzájom. A v tejto krízovej chvíli kvôli pandémii, ktorú prežívame, sa žiada túto blízkosť preukazovať ešte viac, dať ju najavo ešte viac. Možno sa nemôžeme priblížiť fyzicky kvôli strachu z nakazenia, ale určite v sebe prebuďme postoj vzájomnej blízkosti: modlitbou, pomocou, množstvom spôsobov blízkosti.
A prečo máme byť blízki jeden druhému? Pretože náš Boh je blízkym, prial si nás sprevádzať životom. Je Bohom blízkosti. Preto my nie sme osamotenými ľuďmi: sme blížnymi, pretože dedičstvo, ktoré sme dostali od Pána je blízkosť, teda gesto blízkosti.
Prosme Pána o milosť byť si vzájomne blízkymi, neukrývať sa jeden pred druhým, neumývať si ruky nad problémom druhých, ako to urobil Kain. Nie. Buďme blízkymi. Blížnymi. Blízkosť. „Veď ktorý národ je taký veľký a má bohov tak blízko, ako je nám blízko Pán, náš Boh, kedykoľvek ho vzývame?“
 
List skupinám rodičov pre pôstne obdobie 2020

Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!  (2 Kor 6,2)

Drahí a milovaní rodičia, rodiny a priatelia rodičovských skupín, v tomto pôstnom období sa k vám prihovárame týmto listom, ktorý sa stal „špeciálnym“ kôli správam a zmätku ohľadom šírenia korona vírusu, čo nám v tomto okamihu bráni vidieť a stretávať sa.
V prvom rade vám chceme povedať, že sme Vám všetkým nablízku, chýbajú nám naše stretnutia a Vaše tváre a to hovorí všetko o tom ako Vás máme radi! Je to pôst, ktorý sa nás pýta na „vzdanie sa a odriekanie“ ktoré sme si nevybrali mi, ale kôli obmedzeniam zapríčineným korona vírusom sa v našom spoločenskom živote musíme vzdať: potriasania rúk, objatí, držať si odstup od  ľudí s ktorými sa stretneme  v minimálnej vzdialenosť jedného metra ... Potom máme pozastavené rodičovské skupinky, kolokvie...a  teraz sa tiež musíme „vzdať“ omší. Je to čas obetí a obmedzení, ale prosíme Pána, aby to dokázal premeniť v  „čas milosti“, v ktorom sa môžeme otvoriť modlitbe s väčšou vierou, aby sme znovu objavili hodnotu a krásu týchto jednoduchých gest a stretnutí, ktoré sme každodenne a týždenne žili v našich životoch. Modlíme sa, aby nám tento „pôst“ pomohol obnoviť zmysel všetkého toho čo sme žili ako normálnosť alebo zvyk, neuvedomujúc si dôležitosť takýchto gest a stretnutí ... Ako vždy, aby sme znovu objavili hodnotu vecí, bez ktorých musíme nachvíľku byť.
Pozývame vás, aby ste vymysleli ďalšie spôsoby pozdravu a stretnutia medzi vami ... ak si nemôžete potriasť rukami môžete sa usmievať, ak nemôžeme ísť rodičovské stretnutia, môžeme sa počuť cez telefón a potom v sobotu (alebo v deň, keď sa stretávate ako skupina rodičov) sa môžeme stretnúť v modlitbe ruženca ktorý budeme recitovať  vo svojich domovoch.
Pokiaľ ide o vaše deti, ubezpečujeme vás, že všetci sú v súčasnosti v poriadku, nie je žiaden prípad korona vírusu v našich komunitách. Minulý týždeň sme sa stretli kôli informáciám týkajúcich sa korona vírusu, ktorá sa týkala predošetkým všetkých talianskych domov: niektorí  priatelia lekári nám dobre vysvetlili, čo je tento vírus, príznaky a predovšetkým pravidlá hygieny ktoré umožňujú prevenciu pred nakazením. Vaše deti sú preto dobre informované, sami kládli veľa otázok.
Náš jednoduchý komunitný život trochu „ďaleko“ od sveta je určite už dobrou ochranou, máme „šťastie“, ale k tomu sme pridali rôzne hygienické normy a ochrany potrebné v tejto dobe (napríklad obmedzenie vychádzania z domu len na nevyhnutné, pozastavenie svedectiev, žiaľ aj prerušenie kolokvií a vstupy chlapcov / dievčat ...).
Žiadame vás, aby ste si boli nablízku priateľstvom, modlitbou a dobrom  najmä tým rodinám, ktorých deti teraz vstúpili do komunity alebo tým ktorý sa pripravujú na kolokviách aby sa v tomto období necítili sami alebo opustený.
Takisto aj Vaše deti myslia na Vás ako vy na nich, a preto vás prosíme aby ste prostredníctvom zodpovedných osôb dali vedieť ako sa máte (zvlášť ak ste boli infikovaný korona vírusom), aby sme mohli informovať s úprimnosťou a zodpovednosťou vaše deti ktoré sa nás na vás pýtaju a môžete sa zjednotiť v modlitbe.
Vážení priatelia, na komunitnej ceste sme sa dozvedeli, aké je dôležité a ešte viac vo chvíľach neistoty, ťažkostí a ľudského strachu sa zveriť  Bohu a Panne Márii. Takže keďže sme povolaní, dôsledne a zodpovedne dodržiavať všetky pravidlá ktoré sú určené na ochranu zdravia nášho a aj ostatných, Vás pozývame obnoviť s pokojom a pevnosťou naše zverenie sa  Panne Márii a žiť v Božej milosti.
„Pod tvoju ochranu sa utiekame Svätá Božia Rodička ...“: dajte sa pod plášť Panny Márie s dôverou v ochranu z Neba a poďme ďalej s vierou a vyrovnanosťou.

Je pekné že existujete! Máme Vás radi......a moc!
Peknú pôstnu cestu.

Za Komunitu Cenacolo
Otec Stefano a ostatní

 

 

 

 
 
   
     

 
Advertisement
© 2020 :: Pomoc ohrozenému dieťaťu ::
Joomla! is Free Software released under the GNU/GPL License.