:: Pomoc ohrozenému dieťaťu ::

V tejto sekcii sú uverejnené osobné skúsenosti rodičov, mladých ľudí, ktorí boli alebo sú závislí, mladých ľudí, ktorí závislí niesu. Sekciu budeme neustále dopĺňať novými príspevkami. Reagovať alebo klásť otázky k nim môžete mailom, najčastejšie dotazy zverejníme v sekcii otázky a odpovede.

Komunita Cenacolo je kresťanské združenie, ktoré prijíma stratených mladých ľudí, nespokojných, búriacich sa, zúfalých, tých, ktorí chcú nájsť sami seba a zmysel života.

Bola založená v roku 1983, vďaka duchovnému pochopeniu rehoľnej sestry Elvíry Petrozziovej, ktorá zasvätila svoj život Bohu na osoh a na službu závislým a všetkým strateným mladým ľuďom. Stredisko komunity je v talianskom Saluzze a má 44 domov po celom svete (Taliansko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Brazília, Rakúsko, Poľsko, Rusko, Slovinsko, Francúzsko, Írsko, Dominikánska republika, USA, Mexiko).

Mladým sa v nej predkladá jednoduchý spôsob života rodinného štýlu s odkrývaním darov práce, priateľstva a viery. Komunita nie je liečebňa, ale škola života.

Pobyt v komunite je bezplatný a mladí ľudia žijú len z toho, čo vyprodukujú a z charity. Podmienkou prijatia nie je ani kresťanská viera. Prijíma všetkých a nikomu nepovie nie.

Nepoužívajú sa lieky, ani iné prostriedky zamieňajúce drogu. Náš liek sa nazýva „anjel strážny“ a to je chlapec, ktorý je už niekoľko mesiacov v komunite. Preberá starostlivosť o nového chlapca, pomáha mu spoznávať štýl života a preklenúť najťažšie obdobie, ktoré je na začiatku.

Cieľom komunity je obnoviť rodinu a keďže nadovšetko milujeme život, veríme celým svojim srdcom, že viac je hodný úsmev chlapca, ktorý znovu „ŽIJE“ než všetko zlato tohto sveta.

Problém závislosti je veľmi závažný a nikto z nás si nemôže byť istý tým, kedy sa to bude týkať práve jeho. Preto nepchajme hlavu do piesku, nezakrývajme si oči pred skutočnou realitou dnešných dní. Ide o naše deti, o našu budúcnosť!

Vďaka patrí všetkým tým, ktorí boli ochotní podeliť sa o svoje skúsenosti a prežívania, o svoje bolesti aj radosti, sklamania aj nádeje, ťarchy aj vieru v dobrý koniec cesty, ktorú nastúpili oni sami alebo ich príbuzní.

Milí priatelia, v piatok 19.júna sa začalo rodičovské stretnutie komunity Cenacolo v Demänovskej doline. Zúčastnila som sa ho po druhý krát. Tešila som sa na pokojnú prírodu, milých domácich, ale hlavne na duchovné zážitky a silu spoločenstva. A ešte niečo ma potešilo. Minulý rok som tu bola sama a tento rok s mojím manželom. Je to dar, keď spolu môžeme byť aj vo chvíľach, ktoré potešujú dušu, nielen pri práci a starostiach. 
Stretnutie sa začalo o 18.hodine pochodovým ružencom. K záveru dňa patrí bilancia, ani my sme sa jej nevyhli. Ivan nám pri nej dáva často otázku: Čo nám dala komunita? Odpoveď na ňu je asi nevyčerpateľná. Ja za seba môžem povedať, že komunita ma posilňuje vo viere, dala mi nádej. 
V sobotu niektorí z nás vyšli pozdraviť začiatok dňa s ružencom. 
Nácvik piesní ku sv. omši s o. Irenejom, ktorý nasledoval doobeda, bol radostný, je príjemné dať sa viesť odborníkom a človekom s bohatstvom vedomostí a porozumenia. Dopoludnia predniesol o.Irenej ďalšiu katechezu zo ,,seriálu" katachez teraz s názvom : Eucharistia. Prehľbil našu vieru v živého Ježiša Krista, ktorého prijímame v Eucharistii. Pred obedom bolo prvé vystúpenie našich slovenských .cenacolských rodičov Prekvapilo ma, koľkí z nás majú herecké nadanie. 
Príhovory kňazov z komunity- dona Ivana a dona Andreu nám priblížili život v komunite a pocity závislých. Ich svedectvo som tak prežívala, že neviem konkrétne zopakovať ich myšlienky a teším sa už na DVD z tohto stretnutia. Tlmočenie komunitných chalanov-exovca P. Hanšuta a T. Mrvu, ako dávali do neho celú svoju dušu, bolo tiež zážitkom. 
Sv. omša vo farskom kostole v Liptovskom Mikuláši, ktorú celebroval o. biskup Mons. František Rábek a za ňou cenacolská adorácia Najsv.Spasiteľovi vedená kňazmi  z komunity boli najkrajším poďakovaním za končiaci deň. Ale to ešte nebolo všetko. Čakala nás aj kultúra, scénky: Ruky milosrdenstva v podaní chalanov z nášho domu a Masky- tanec chlapcov z Vrbovca. Dávali nám to najlepšie zo seba: veľa radosti, citu, umenia. Prajem im, nech sa im bohato vráti to, čo rozdávali. 
Posledný deň nášho stretnutia začínal rannou nedeľnou sv. omšou v malom kostolíku v Bodiciach, celebroval ju opäť o. biskup ,mala som pocit, že nám každým rokom lepšie  rozumie a prežíva hlbšie spoločenstvo s nami a my s ním. Po sv. omši sme sa zase dali do "kôpky" a hovorili sme o tom, ako žijeme s komunitou a aké akcie sa pripravujú. Príhovory kňazov k nám rodičom sa nedajú zopakovať, treba tam byť. Som vďačná, že som tam mohla byť. 
Mama Anka

Cesta do Demänovské doliny, je pro mne cestou za svými, za všemi těmi, kteří sdílejí stejný   osud, za těmi kdož skrz víru podávají svoji ruku Bohu a doufají, že budou vyslyšeni.
Nebylo tomu jinak ani tentokrát a proto máme s Dankou vždycky ty jízdy rádi, těšíme se, že si těch několik hodin cestování změníme na svoji duševní přípravu a pastvu pro oči, které necháváme na zajímavých místech kudy projíždíme, a které v nás zanechávají odkaz do budoucna.
    Já sám se během cesty zastavuji ve svých myšlenkách a vracím se k minulému střetnutí a připravuji se na duševní očistu, kterou cítím ať už po návratu z rodičovského setkání v Piešťanech nebo poutního místa Mariánky. Jen tato cesta je něčím zvláštní, jiná. Vybavuji si opět své pocity z listopadu 2008. Ano, nemohu se mýlit, je to mnohem silnější. Kladu si otázku. Proč?
    Odpověď mi dává už samotné místo, když vystupuji a cítím smrky, když se nadechuji z plných plic a vstřebávám úplně jiný vzduch, když se okolo mne rozprostírá les, jehož jediným zvukem jsou hlasy ptactva a sametový zvuk jehličnanů jejichž větve se dotýkají a protkávají a v klidných pohybech vydávají neopakovatelný zvuk lesního šumu. Na tu chvíli, netrvající více než pár sekund se soustředím, tu chci cítit, když v pražských ulicích nastupuji do metra, tramvaje, prodírajíc se mezi stále spěchající masou lidí, jdoucí odnikud nikam.
    Rozhlížím se a očima těkám po svém okolí a hledám první ruce, první pohledy očí, první náznaky toho proč tu jsme.
    Najednou tu vší přírodní krásu přestanu vnímat. Začnu vnímat tu sílu lidských srdcí, jednoho po druhém, někoho v přátelském objetí, někoho pevným stiskem ruky, někoho jasným a vše říkajícím pohledem do očí. To mne naplňuje pocitem sounáležitosti, ano patřím sem a všichni jsme jedno. Jsme KOMUNITA. To slovo přestává být slovem, to se zde naplňuje a se svým přívlastkem Cenacolská, jako by jí chyběl přívlastek už jen jeden – BOŽÍ. Ten si domýšlím sám a nejsem sám. Stojím uprostřed těch rukou, pohledů a hlasů, které se množí s každým dojezdem a já už nevnímám ty ruce, oči, vnímám ta srdce, se kterým na dlani každý z nás vstupuje do NAŠÍ KOMUNITY a dává se Bohu. Ano ten tu je mezi námi. Už nemusím být nevěřící Tomáš, je zde a důkaz leží každému na dosah ruky i očí. Ano, mohu se ho dotknout a dotýkám se jej. Zprvu ostýchavě. Ale jak plyne ten „Demänovský“ čas, tak stále směleji a přitom vždy s pokorou. Jsem součástí a posiluje mne to, dávám se jako se dávají všichni Ti, kteří přes objetí, stisk ruky i pohled tiše říkají – jsem tu a jsem tady pro Tebe.
    Ta doba od pátku do neděle mne naplňuje silným pocitem a nemohu ten čas popsat jako sled událostí. To neumím, jako neumím, ve své nedokonalosti, mnoho jiných věcí.
    Ten duch, který je tu mezi námi, sílí každou hodinou, společným růžencem, při kterém mne cestou lesem mrazí v zádech, slyšíc to hlasité volání k Bohu o pomoc o naději o lásku. Plně si uvědomuji proč tu jsem, nehledám, netápu, vím, že i já jsem si přišel vyprosit pokorně svou naději pro syna jehož jsem nechal padnout, abych poznal, že jsem padl ještě hlouběji než-li on. A tato MOJE touha a naděje nabírá směr, ve chvíli, kdy slyším hlasy těch jež si už do své smrti nepřestanu vážit. Slyším tu naléhavost hlasů i jejich klid během mše, kdy zdi svatostánku dodávají našemu společnému vyznání Bohu odezvu, která do mne zase vstupuje zpět jako ozvěna a vrací se jako posílení. Dotýká se mne společný sbor knězů, jejichž jazyky se různí, ale kteří ke mně promlouvají jasným poselstvím a nabízejí mi cestu. Stačí se mi podívat jim do očí. Jsou plné lásky, pochopení, snahy rozdat ze sebe všechnu tu neutuchající energii a přitom být stále tady, nabízet svoji pomocnou ruku a přitom být příkladem v POKOŘE.
    To byl ten nejsilnější zážitek, to bylo umocnění celého setkání a naplnění všech představ, měl-li jsem neskromně nějaké. Bylo to duchovní povýšení našich střetnutí na tu nejvyšší úroveň.
    Je to dar, pro který jsem cestoval a který jsem si i odvezl. Být tomu všemu přítomen, cítit to, uvědomit si ty oběti a sklopit hlavu, znamená věřit v Boha a současně závazek být lepším. Chci ty chvíle zažívat, chci být při tom. Chci se učit pokoře, děkovat Bohu, dávat se mu a VĚČNĚ ho prosit o osvobození.
    To je moje svědectví.
        Zdeněk

Marta: Som šťastná, môj syn je v komunite

    Teraz keď začínam písať tieto riadky som šťastná, môj syn je v komunite a ja som prežila jedno z najkrajších období v mojom živote. Dostala som od mojej rodiny veľmi veľa lásky a porozumenia.
    Môj, alebo lepšie povedané – náš príbeh však začal omnoho skôr tak ako vo väčšine rodín so závislými deťmi.
    Začalo sa to v roku 2004, v tomto období sme stratili troch z našich rodičov a zmenili sa nám pomery v zamestnaní k horšiemu, to všetko sme brali tak, že je to život a treba ísť ďalej. Skutočnosť bola iná. Náš syn Michal sa začal divne správať, zatváral sa do svojej izby- vraj si čistil reťaze na nohaviciach. Nosil výstredné oblečenie. Chodieval neskoro domov a my ako vzorní rodičia sme ho čakali o polnoci pri autobuse a viezli domov. Na veľkonočné sviatky prišiel Michal domov s novým účesom – úplne vyholenou hlavou a v strede s veľkým stojatým čírom. Tušili sme, že sa niečo deje, ale s podporou našich priateľov sme sa to všetko snažili dohováraním napraviť. Potom prišlo oznámenie zo strednej školy – Michal prepadá v treťom ročníku (na prijímacích skúškach bol prvý). Nevedeli sme sa s tým zmieriť. Doma začali hádky, kto z nás rodičov je za to všetko zodpovedný, chceli sme pre svoje deti len to najlepšie.
    Závislosť sa prejavila naplno: Michal fetoval ešte viac. Veľakrát sme ho v noci hľadali. Pamätám si, ako sme Michala hľadali, bola polnoc, všade už ticho. Keď sme prechádzali autom cez most, začuli sme divné zvuky. V tom nás oboch napadlo – to je asi náš syn – spod veľkého mosta sa ozývali divné zvuky ako keby zavíjalo zviera, zišli sme dole a začali sme volať „Michal, Michal“ a v tom sa v tme pri rieke pod mostom objavila postava s veľkým čírom – bol to náš nafetovaný syn. Snažili sme sa ho zastaviť, prebehol okolo nás a zmizol nám v tme v blízkom lesíku pri jeho škole. Horší pohľad snáď už matka ani nemôže vidieť. Keď to píšem aj teraz mám slzy v očiach a zimomriavky na chrbte, pretože som bola naozaj bezmocná a bola som schopná spraviť pre svojho syna čokoľvek– obetovať aj život. Keby bolo možné, istotne by som to urobila, moje ubolené srdce mi však dalo jasnú odpoveď, že takto by som svojmu synovi nepomohla. Náš syn žiadnu pomoc nechcel– závislosť bola silnejšia a on sa nám vzďaľoval stále viac a viac.
    Sedeli sme s manželom v našom malom domčeku a plakali. Vtedy sme si povedali : „Dosť!“ Prestali sme s obviňovaním jeden druhého a ja hlavne so sebaľútosťou a začali sme hľadať pomoc. Prvé informácie sme našli na internete - zistenie bolo – náš syn je závislý a fetuje a podľa príznakov nám bolo jasné, jeho život visí na vlásku.
    Medzi tým nás opúšťali priatelia a tiež aj rodina. Boli sme pre nich veľkou hrozbou, aby Michal nenakazil závislosťou ešte aj niekoho iného. Zostali sme zronení a opustení.
    Jeden septembrový večer Michal nafetovaný volal domov, nevedeli sme kde je. Kľakli sme si všetci traja dcéra, manžel a ja a začali sme sa modliť. V tejto chvíli sme začali boj so závislosťou nášho syna. S problémom sme sa zdôverili primárovi detského oddelenia a ten nás odporučil k lekárke, ktorá sa zaoberala závislosťou mladých ľudí. Mali sme šťastie - odporučila nás do ďalších rúk – do rúk Ivana z Piešťan. Na piatkovom stretnutí komunity a rodičov som prvýkrát naživo počula rodičov, ako s úctou a pokorou rozprávajú a svojom boji so závislosťou svojich detí. Prvýkrát som aj ja mohla otvorene hovoriť o všetkom, čo sme zažili my, bola to moja spoveď „naživo“. To nám dodalo silu a nádej, vybrali sme pre nášho syna cestu do komunity, ktorej sme verili že je tá najlepšia.
    Stanovili sme si pravidlá a začali sme s veľkou láskou bojovať so závislosťou nášho syna. Podmienky boli veľmi tvrdé a Michal vzdoroval (aj keď chcel, závislosť bola silnejšia). Tým, že porušoval podmienky, sám si vybral ulicu, kde bol viac ako doma, bez jedla, bez peňazí a navyše bol november a zima nastúpila u nás na Spiši v plnej sile. S Božou pomocou a silnou vierou, že robíme pre nášho syna všetko pre to, aby sme ho zachránili, v jednu sobotu, keď sme sa vracali z Piešťan z kolokvií, kde Michal porušil pravidlá, bola polnoc, vonku -15 st C pod nulou a ja spolu s manželom sme otvorili dvere na našom aute a Michal musel vystúpiť von – na ulicu. Mali sme tak silnú vieru, že je to správna cesta, pretože ináč by som to spolu s manželom nikdy nedokázala. Vtedy som pochopila, čo musí rodič a hlavne matka urobiť, aby vytrhla svoje dieťa zo sveta závislosti. „Ďakujem Ti Pane Bože za to, že si nám tú silu dal“.
    Po 6 týždňoch prípravy začiatkom decembra 2004 manžel odviezol Michala do komunity. Boli sme šťastní, že je tam a každý večer sme sa modlili, aby vydržal.
    Tri dni pred Štedrým dňom sme dostali správu –Michal z komunity odišiel. Domov sa nevrátil, pretože vedel, že dvere pre neho zostali zatvorené. Boli to pre nás najsmutnejšie Vianoce v našom živote - štedrovečerný stôl v našom novom domčeku bol pripravený, ale Michal pri ňom chýbal (bol na ulici) a chýbali nám aj naši traja rodičia, ktorí v priebehu roka odišli na večnosť.
    Nový rok začal tak, že Michal bol stále na ulici, pomáhali mu bývalé spolužiačky a ich rodičia, z času na čas ho prespali, dali mu aj najesť a ostatné si vyžobral. Telefonovali mi , že Michal potrebuje pomoc, aby sme ho zobrali domov. Volala mi aj rehoľná sestra z Charity. Ja som im s uboleným srdcom, s pevnou vierou, so slzami v očiach a veľkou pokorou vždy vysvetlila, že existuje len jedna cesta v boji so závislosťou, ktorej my veríme a to je cesta do komunity. Viem, že v ich očiach som vyzerala ako najhoršia matka na svete, ktorá sa takto nečinne prizerá ako sa jej syn rúti do priepasti. Nevedeli to pochopiť. Pomohli Michalovi aby sa šiel liečiť na Prednú Horu. Bol tam dvakrát a zakaždým odišiel v 10 až 11 deň, bol to deň, kedy sa s plnou silo vždy ozvala závislosť. Tretí pokus zvolili pobyt v Žakovciach. Aj tam sa ohlásil 11 deň a Michal odišiel.
    Prosili sme každý deň Pána Boha a Matku Božiu o pomoc, aby nám dala silu bojovať s láskou so závislosťou nášho syna a tiež čeliť okoliu, aby sme nezišli z cesty na ktorú sme sa dali a ktorej sme verili.
    Michal stále našu pomoc na cestu do komunity odmietal, domov sa však vrátiť nemohol. Musel sa s tou svojou ubolenou a nafetovanou mysľou starať o seba sám. Zadovážil si stan a spal   dlhých 6 mesiacov (od mája do konca októbra 2005) pod stanom pri rieke, mimo mesta, vedľa bolo pšeničné pole. Bol vystavený zime, dažďu, búrkam, horúčavám, vetru... Náš syn spal sám opustený v modrom stane. Vždy keď sme prechádzali okolo pozerali sme, či modrý stan je tam. Vtedy som ho už naplno zverila so rúk Božích, nič viac sme už nemohli urobiť, len veriť a čakať. Prežívali sme veľmi smutné a boľavé chvíle, mali sme prácu, peniaze, nový dom... ale nemali sme syna –náš syn žobral a spal pod stanom na holej lúke. Keď píšem tieto riadky, mám slzy v očiach a po chrbte mi stále behajú zimomriavky. Zvládli sme to len s Božou pomocou a pomocou Matky Božej a silnej viery, ináč by to milujúca matka nedokázala urobiť. Veľmi mi pomohlo porovnanie, ktoré mi v telefóne povedal Ivan – „Čo myslíš, ako sa cítila Matka Božia, keď jej syna vešali na kríž?“ Bolo to pre mňa veľmi silné a celý čas som sa toho držala.
    Pomáhala nám aj naša babka (moja mamka, vtedy mala 75 rokov). Zobrali sme ju na predvianočné stretnutie komunity. Počúvajúc svedectvá rodičov všetko pochopila a od tejto chvíle nám verila, že to čo robíme je správne a dobré. Nedovolila Michalovi aby u nej prespával a nedávala mu žiadne peniaze. Som jej za to veľmi vďačná. Dnes, keď píšem toto svedectvo, babka už nie je medzi nami, Michalovho odchodu do komunity sa nedožila. Bola to naša „babka hrdinka“, tak ju nazval Ivan.
    Aby sme to všetko zvládli, veď sme mali ešte aj dcéru, ktorá nás tiež potrebovala, museli sme sa začať starať sami o seba. Všetok žiaľ sme každý deň „vychodili“ – každý deň či v zime, či v lete sme chodievali na 1-2 hodinové prechádzky s našim malým psíkom.
Zimu Michal prežil tak, že si zarobil peniaze a našiel si bývanie. Ďalšie Vianoce a Štedrý deň sme trávili tiež bez Michala. Potom si našiel prácu, zarobil si peniaze a začal znova študovať.
    V priebehu rokov sme boli často skúšaní, či komunita je naozaj to najlepšie, či to všetko má význam. Všetky naše pochybnosti sa vždy rýchlo rozplynuli, Pán Boh nám vždy poslal nejaký dôkaz viery. Bol to čas, keď som naplno otvorila svoje srdce Bohu, zmierila sa s tým , že môj syn je závislý a zverila ho do rúk Božích. Vždy, keď mi bolo ťažko a smutno, dostali sa mi do rúk knihy, ktoré ma stále viac a viac utvrdzovali vo viere. Našla som v nich citáty z biblie, robila som si výpisky a čítam si ich aj dnes.
    Veľkou skúškou pre nás bola príprava jedného chlapca do komunity. Bolo to tiež pred Vianocami. Som šťastná, Andrej je v komunite viac ako 2 roky.
    Čas plynul, my sme sa stále viac a viac utiekali k Bohu, ale ešte to nebolo „ono“. Asi najviac som na sebe musela pracovať ja, hlavne na porozumení, pokore a viere. Stratili sme obidvaja s manželom prácu, prišla finančná kríza a prišiel aj 1.marec 2009. Náš syn navštevoval už druhú strednú školu, z času na čas nám telefonoval, niekedy rozprával pomalšie . Moje srdce mi však napovedalo, že niečo nie je v poriadku.
    1. marca tohto roku na stanici v Spišskej Novej Vsi zastal vlak a vystúpil náš syn, na hlave mal kapucňu, chytil ma za ruku a povedal: „Poďme rýchlo preč, poďme do auta, poďme domov!“ Nechápavo som naňho pozrela, Michal dodal: „Idem do komunity, musíte mi pomôcť!“ Tieto slová som nečakala a prekvapili ma viac než som mohla tušiť. Michal ešte dodal:„Ono sa to všetko vrátilo, musíte mi pomôcť, nechcem už takto ďalej žiť.“     Manželovi a mne už viac nebolo potrebné hovoriť. Ihneď sme pochopili, že prišiel náš čas. Nasadli sme do auta a Michal začal rozprávať o ceste vlakom a o tom čo sa vlastne udialo. Michal nevedel ako prežil posledný týždeň – fetoval a dostal sa na hranicu svojich možností, v tejto chvíli ešte raz ďakujem Bohu, že dostal milosť a z tohto stavu sa ešte prebral, nevedel totiž ako prežil tri dni, vedel len, že fetoval a potom ležal na svojej posteli, sám v byte, asi dva alebo tri dni. Neviem, či si niekto z Vás vie predstaviť, čo prežíva rodič, ak mu jeho dieťa povie, že bolo na pokraji smrti a vy si triezvym rozumom uvedomíte, že je to naozaj boj so životom a smrťou. Ja som v tej chvíli ďakovala Bohu za to, že sme ešte dostali šancu pomôcť nášmu synovi dostať sa zo sveta závislosti.
    Teraz sme už o závislosti vedeli viac a neboli sme vôbec nováčikovia. Dcéra to ihneď pochopila tiež a od tejto chvíle sme všetci traja s Božou pomocou robili všetko, čo bolo v našich silách. Keď sme večer prišli domov, Michal začal rozprávať, rozprával v kuse tri dni a rozprával o všetkom, čo ho ťažilo na srdci, kde to všetko začalo a čo všetko musel prežiť a ako bojoval sám so sebou. Tri dni som nejedla a ani nepila, pozerali sme si z očí do očí a plakali. Pamätám si, ako spomínal ako sa tešil, keď sa nám narodila dcéra a on s ockom prišli pre nás do pôrodnice. Rozprával o všetkom ako sme žili, čo bolo v jeho detstve pekné, ale hovoril aj o tom, čo ho vždy trápilo a zarmucovalo, o tom čo nemal rád, čo očakával odo mňa ako mamy. Tieto všetky slová pravdy, ktoré nám náš syn zo svojou ubolenou dušou za tieto tri dni povedal zneli pre nás veľmi kruto, ale pravdivo. Ešte nikto mi tak „neotočil zrkadlo“, aby som sa pozrela sama na seba, ako to urobil môj syn. Hovoril aj o sebe, kedy sa cítil sám a opustený. Ja som sa sama seba pýtala: „Kde si bola, keď ťa tvoj syn potreboval, ako to, že si to nevidela a nepočula?“ Moja hlava pukala nielen od nedostatku tekutín a jedla, ale hlavne od tvrdej pravdy, ktorú mi povedal môj syn. Bola to vzájomná spoveď z očí do očí. Od tejto chvíle ma môj syn už nechcel viac vidieť utrápenú a nešťastnú a povedal : „Teš sa z toho všetkého.“
    Pochopila som, že ešte musím viac na sebe pracovať a tých 5 rokov nie je len o Michalovi, ale o celej našej rodine a hlavne o mne ako mame.
    Michal si už sám stanovil pravidlá a prosil nás, aby sme ho ani na sekundu nenechali samého. Prerušil štúdium, vysťahoval sa z bytu, odstavil telefón a internet. Bolo to úžasné, veď na to sme čakali.
    Na vstup do komunity sa Michal pripravoval takmer tri mesiace, boli sme stále spolu, každý deň sme chodili s našim malým psíkom na prechádzky a rozprávali sme a rozprávali... Bude to znieť divne, ale manžel a ja sme boli naozaj radi, že sme bez práce a môžeme dať svojmu synovi toľko času, koľko len potrebuje. Neľutujem ani jedinú sekundu. Náš syn nám dal toľko lásky a viery, že to teraz nedokážem vyvážiť žiadnou váhou. Po 5 rokoch sme videli naše deti Michala a Martinku ako sa spolu smejú, sem tam sa aj od radosti štuchnú, dcéra si sem tam Michala s chuťou vystískala a on sa „ akože bránil“.
    Každú sobotu sme chodievali na stretnutia do Piešťan a potom aj na pracovné dni v piatok. V piatok sme sa vždy ubytovali v malom penzióne. Teraz už Michal nespal sám a nebol opustený – spali sme všetci traja – Michal, manžel a ja v malej trojposteľovej izbičke a boli sme šťastní.
    Náš čas nastal – Michal môže vstúpiť do domu komunity v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska - od šťastia som sa rozplakala. Nikdy ma ani len vo sne nenapadlo, že angličtinu, ktorú som sa ťažko učila s mojou ubolenou hlavou a dušou, aby som sa udržala v zamestnaní, budem potrebovať na to, aby som svojho syna odviezla do komunity.
    Dňa 22.5. 2009 sme spolu, môj syn a ja, nasadli do lietadla. Leteli sme spolu do nového sveta s vierou, že komunita je teraz to najlepšie miesto . V priestore medzi nebom a zemou sme boli ďaleko od všetkých trápení ale bližšie k Pánu Bohu a ja som vnímala len môjho syna – Michal sedel vedľa mňa spokojný a plný očakávania niečoho nového a lepšieho.
    V tento deň Michal vstúpil do komunity Cenacolo.
    Vidieť chlapcov v komunite je úžasné a vidieť tam aj svojho syna je ešte úžasnejšie.

„Ďakujem Ti Pane Bože za túto chvíľu.“

„Matka Božia, Tebe ďakujem za to, že si vyslyšala všetky naše prosby.“

„Ježišu, dôveruje v Teba.“

Som šťastná.

Naplnili sa aj slová z biblie :
Lebo, pred čím som sa strachom chvel, to ma zastihlo.
Istotne, to v čo som veril , stalo sa mi.

A ešte niečo pre Vás mamy a otcovia,
ktorí tiež s láskou bojujete so závislosťou svojich detí (je to napísané na prvej strane malej knižočky – Modlitby matiek, mám ju 5 rokov na svojom nočnom stolíku):

„Prestaňte plakať a utrite si slzy,
všetko čo ste urobili pre svoje deti,
nezostane bez odmeny.
Vrátia sa z nepriateľovej krajiny.
Je tu nádej pre budúcnosť.
Vaše deti sa vrátia domov.
Ja Pán som tak povedal.“

...týmto slovám som verila celý čas a verím aj dnes....

S úctou, pokorou a silnou vierou
Marta, 2.7.2009

Evka z Košíc - Svedectvo III.

      Človek si myslí, že končí. . . a to je klam. „Tam kde jedni končia, druhí začínajú. . .“starý slogan, ktorý sa môže použiť kdekoľvek. Nič nekončí, iba pokračuje v inej forme. . . opäť všeobecné uplatnenie. Návrat strateného syna. Náruč matky sa znova naplnila. Nehou, nekonečnou láskou, slzami šťastia, pokoja. . . Ten pokoj, za ktorý som sa celé roky úpenlivo modlila. Najskôr som podceňovala silu modlitby. Prosila o pokoj. . . a potom dlho nič. Modlitba. . . a zase nič. Neustále obavy, rôzne prekážky, ktorými vás Boh úmyselne skúša. Do kedy??? Čo ešte odo mňa chceš??? Kedy už bude koniec??? Dnes viem, že koniec je niekde ďaleko a každá prekážka, každý nezdar, neúspech, všetky tie polienka pod nohami mali zmysel. Všetko má svoj rád, poriadok podľa presne stanovených pravidiel. Nemôžme ich pochopiť, pretože nie sme ON. . . Koľkokrát sa ale radi hráme, že my sme vládcami lesov a hôr. Ako veľmi túžime, aby sa nám darilo a všetko vychádzalo podľa našej linajky. Trpezlivosť Eva, trpezlivosť a urob si pokoj v duši, lebo skôr, či neskôr to príde, budeš šťastná, len vydrž! Počúvaj HO, Eva. Vyčkaj, ver, že ON ti chce len to najlepšie, ver, že ON vie čo robí. . . Dnes je to tu. Som šťastná. Veľmi šťastná a veľmi túžim, aby ste to prežili tiež. Človek chce zrazu lietať a chce z toho šťastia rozsypať ako snehové vločky medzi tie uplakané a ustráchané matky, ktoré so žiaľom i nenávisťou pozerajú na svoje zničené deti. Slovo útechy tu akosi málo zaberá. To moje trápenie, ten môj žiaľ, to sú tie najväčšie. Ty ma nemôžeš pochopiť. . . Zúfalosť sa miesi s beznádejou. Aj to musí byť. Veríš, či neveríš, ale ja viem, o čom hovorím. Všetko si musíš zaslúžiť – ak zdoláš túto tŕnistú cestu, potom nájdeš, po čom túžiš. Ťažko opísať cieľ. Všetko je dočasné, ale ži dnes, teraz, a ja píšem práve o tom. Som šťastná, môj syn sa vrátil po štyroch rokoch z komunity. Keď som sa dozvedela, že už je na Slovensku, mala som pocit akoby sa mi práve narodil. Doslova so všetkým, aj s bolesťou. Zrazu som si uvedomila, že deň, na ktorý čaká každý rodič je tu, dnes. Narodil sa mi syn. Má presne 25 rokov, ošľahanú usmiatu tvár, priamy, čistý pohľad, výraz . . .bez masky . Neverila som, že sa raz toho dočkám. Ale vieru človek musí mať. Musí sa viere učiť, cvičiť sa vo viere, to nie je iba tak, samo od seba. Preto je cesta komunity ťažká. Veľa prekonávaní, zapieraní, odriekaní, ale hlavne pokory. Potom príde odmena v podobe nového zrodenia/ nielen detí / ale aj teba, ak prijmeš túto novú životnú cestu. Ako sa to dá??? Na začiatku tejto cesty je veľa otáznikov nielen v hlave tvojho syna, dcéry, ale aj v tvojej. A tu je ten spoločný začiatok. Nemusíš mať odpovede na každú z nich, ale dôležité je to prijať, odpustiť si a začať znova. Založiť si novú kartu v katalógu života. Je úžasné začať znovu a s novým priateľom, ktorý je pomocníkom vždy, ak ho ty prijmeš. Ja som prijala jeho ruku. Bol so mnou vždy i keď som si niekedy myslela, že odišiel na dovolenku. . . Ale to som si myslela JA. Neskôr som pochopila, že so mnou hrá takú hru : koľko vydržíš. O to účinnejší je pocit blaha, intenzívnejší pocit šťastia, ak prekážku zvládneš / samozrejme nie sama /. Tak túto čenakolskú cestu som zvládla i s vašou pomocou milí priatelia, lebo nad nami všetkými bdie náš stály , neúnavný, obrodzujúci PRIATEĽ. Budem citovať jeden výrok, ktorý napísal v prvom liste z komunity náš syn : „Nebojte sa, nezmenil som sa, som to stále ja, váš šantivý chlapec. . . s jediným rozdielom – mám nového priateľa – BOHA.“ Pocítila som šťastie a dnes sa učím od svojho syna a rada používam toto spojenie - BOH nielen LÁSKA, ale BOH ako PRIATEĽ. Priateľ , na ktorého sa môžeš vždy spoľahnúť, priateľ, ktorý ťa vždy podrží, priateľ, ktorý ťa nikdy nesklame, priateľ, ktorý bude vždy pri tebe stáť, ktorý ťa bude mať vždy rád, i napriek pádom, priateľ, ku ktorému vždy môžeš prísť, keď ti je ťažko, keď si sám, keď cítiš žiaľ, smútok, opustenosť. So mnou nikdy nebudeš sám. . . počujem to, keď som práve doma fyzicky sama.
     Narodil sa mi syn. Ako bolo na začiatku, tak je i teraz – učí sa chodiť. Je čistý, nepopísaný, a preto aj ľahko zraniteľný ako rastlinka presadená zo skleníka do voľnej prírody. Čaká ju prvý nápor vetra, dážď i búrka, niekedy možná ľadovec, ktorý narobí rany na slabučkých lístkoch. Ale aj to je potrebné. Nezabúdajme, že aj slnečné lúče môžu poškodiť mladú rastlinku. Prílišné teplo, horúčava, ale aj časté zalievanie spôsobia zvädnutie a možno aj úhyn. Preto nezabúdajme, že naše dieťa už pomocníka má. Má svojho priateľa, ktorý ho nenechá v brinde . . .
My mamy stále nechceme opustiť svoje dieťa. Učíme ho chodiť a držíme ho opäť za rúčky, len aby nespadlo a neublížilo si. Ale z dieťaťa počas pobytu v komunite vyrástol chlap a deva, nechajme ich učiť sa chodiť samým. Nevadí, že spadnú, aspoň budú vedieť, že isté kroky nie sú správne, urobia tak nový, bezpečnejší a čím ďalej, tým istejší krok. A hlavne : majú vždy pri sebe konkrétneho, reálneho pomocníka v podobe malých zrniečok , v ktorých je skrytá sila ich novej matky - Márie.
    Nežiarli mama, buď šťastná, lebo tvoj syn, dcéra už naveky neostanú bez materinskej lásky. Spolu s Nebeským Otcom tvoria dokonalú rodinu. Učíme sa chodiť. Ja sama spolu so svojim PRIATEĽOM a môj syn sám, ale tiež s PRIATEĽOM. Sme spojení denne „telemostom“ v spoločnej modlitbe. Na kolenách s prosbou, oslavne, ale najmä s nekonečnou vďakou našej matke, kráľovnej pokoja - Márii.

Anka Kováčová - Saluzzo 2008

Milí známi i neznámi priatelia!
Sľúbila som Ivanovi napísať svoje dojmy z tohtoročného Saluzza. Tu sú.
Práve dnes som skutočne v hĺbke svojho srdca pocítila niečo, čo sa ťažko opisuje slovami. Neskutočné šťastie, že mám takého priateľa ako si Ty Ivan.
Že my rodičia, ktorí sme svoju úlohu skutočných rodičov našim deťom veľmi nezvládli, máme takého priateľa ako si Ty. Ďakujem Ti, Ivan, za všetky tie bezsenné noci, ktoré venuješ našim deťom i nám, kedy nás svojím pokojom, láskou, vierou dvíhaš spolu s našimi deťmi z tých priepastí našich životov, do ktorých sme popadali, keď sme si chceli životy riadiť sami a zabudli sme, že sme sem prišli preto, že nie naši rodičia to chceli, ale preto, že to chcel sám Boh. Každého jedného z nás miloval tak, že dal za nás svojho jediného syna, aby sme my mohli žiť..
Koľkí z nás sú ochotní dať viac ako treba, iba tak bez zištných dôvodov . Aj dnes mnohí z nás, ktorí máme alebo sme mali deti v komunite málokedy uvažujeme čo dáme svojim blížnym, chlapcom z komunity, neznámym ľuďom iba tak, z lásky, aby nás okolie nemalo za bláznov. Veď dnes sa nenosí dávať, keď nedostaneš a nehovorím o peniazoch. Ide o viac, o naše srdce.
A tak vám chcem napísať, čo sa stalo s mojím srdcom v Saluzze.
Niekto sa do Saluzza dostane za 16 hodín, mne táto cesta trvala 7 rokov, alebo celý život? Už dlho chodím na stretnutia rodičov závislých detí do Piešťan, kde som prvýkrát o Saluzze počula. A keď som tam po prvýkrát vkročila vraj kvôli tomu, že s Matejom niečo nie je v poriadku, ani som sama netušila, že so mnou ako ženou –dcérou, manželkou, matkou, sestrou niečo nie je v poriadku, že s naším manželstvom to nie je v poriadku a že drogy nášho syna sú iba vrchol toho, čo sme ukladali celé tie roky, ktoré sme boli spolu v manželstve, na seba, až kým sa v podobe závislosti nášho syna nedostalo všetko to, čo nám ubližovalo, von. Cez nikdy nekončiace rozhovory, niekedy aj urazené mlčania, opätovné udobrovania až sme sa dostali k 8. júlu tohto roka, kedy sme poobede sadli do autobusu smer Saluzzo na oslavu 25. výročia komunity. Sedem rokov som sa snažila dostať sa na stretnutie do Saluzza a nikdy predtým som nedostala dovolenku. Až tento rok práve na oslavu 25. výročia založenia komunity Cenacolo. A pre mňa osobne to bol veľký dar, pretože keď som si uvedomila, že ide so mnou aj môj manžel, ktorý pred siedmimi rokmi nechcel ani počuť o nejakej komunite a dnes dokonca pripravil všetko potrebné na cestu, je to zázrak. Už v Bratislave na parkovisku začala naša cesta požehnaním všetkých nás i našej cesty otcom biskupom Rábekom. Už vtedy som ďakovala Bohu za Teba, Ivan, ktorý naozaj myslíš na nás a na všetko.
Cestou v autobuse sa vždy modlíme a najmä začíname hovoriť trochu aj o sebe a o svojich očakávaniach, s ktorými do Saluzza ideme,. Väčšina z nás má deti v komunite, tak sa teší i na stretnutie so svojimi deťmi, ktoré sú po nejakom tom mesiaci či roku pobytu v komunite úplne iní. My s manželom nejdeme za synom, my ideme na stretnutie s komunitou, poďakovať Bohu za všetky dary, ktoré sme cez tie veľké ťažkosti, ktoré závislosť v rodine prináša, dostali všetci v rodine.
Ani sama som vtedy netušila, čo všetko mne osobne stretnutie v Saluzze prinesie.
Po príchode sme ubytovaní dokonca v hoteli s bazénom, máme čas aj si oddýchnuť, aj sa okúpať, prejsť sa po meste a najmä na svätú omšu. Hneď prvý večer začíname bilancovaním, ako je dobrým zvykom na našich spoločných stretnutiach. Končíme v noci asi okolo jednej unavení a plní očakávania stretnutia v Saluzze.
V Saluzze som bola iba raz, keď sme tam asi pred tromi rokmi nechávali syna Mateja v komunite.
Už vtedy som tam cítila neuveriteľný pokoj všade okolo a tak to bolo aj v to ráno, keď sme prichádzali do Saluzza na stretnutie. Chlapci a dievčatá už pripravovali program, ale aj tak
tam každý, čo len trochu vnímavý človek, cíti tú nádheru otvorených sŕdc mladých ľudí, ktorí prišli nájsť naplnenie svojich sŕdc priamo do srdca komunity.
Program stretnutia je neskutočne bohatý, nádherný, perfektne zorganizovaný, od hudby, tancov, cez katechézy, sväté omše, adorácie i predstavenia, ktoré vyvrcholilo posledný večer tým najkrajším predstavením, aké som kedy videla. Pretože to nebolo predstavenie ako v divadle, to bola oslava naživo s Ježišom, oslava vzkrieseného života, vzkriesených mladých ľudí i našich rodín. Keby som nevedela, že všetko toto robia sami chlapci a dievčatá, ktorí ešte nedávno behali po ulici, aby zohnali svoju obvyklú dávku, tak asi ťažko budem veriť, že je to vôbec možné.
Každý večer sme mali možnosť sa podeliť o dojmy z celého dňa v bilancii. Sama som v prvý večer mala námietky, že som strašne uťahaná a už nebudem hovoriť nič na bilancii až do momentu, kedy som nedostala slovo. Iba som sa snažila opísať, čo som v ten deň zažila. A vtedy to prišlo. Na tomto stretnutí boli aj deti z misíí z Brazílie a jedna naša mamina mi dala prečítať list od jej dcérky, ktorá je tiež na misiách,. Na konci listu bol pozdrav otcovi a keď som to chcela povedať všetkým, ako veľmi ten list na mňa zapôsobil, zrazu sa niečo vo mne zlomilo, v mojom srdci a to, čo som zažila, doprajem každej dcére, každej žene, matke i manželke. Chcela som sa iba podeliť o to, ako mi je veľmi ľúto, že ja svojmu otcovi už tieto slová: „Ľúbim Ťa otec, odpusti mi, že som Ti nedokázala byť vždy dobrou a poslušnou dcérou“, že ja mu ich už nemôžem povedať, pretože mi nerozumie, je veľmi chorý. Ani sama som nevedela, čo sa to so mnou deje, keď som vyslovila tieto slová a skoro sa utopila v slzách.
Ivan veľmi dobre vie, čo robí, keď aj napriek šomraniu nás „prinúti“ povedať svoje dojmy z celého dňa aj neskoro v noci.
Dnes s istotou viem, že v mojom srdci sa zahojila veľká rana, o ktorej môj otec možno ani netušil, že mi ju nechtiac spôsobil, tak veľmi mi chýbal ako dievčatku, tak veľmi mi chýbalo jeho objatie po celý môj život.
Nikdy som mu to nebola schopná povedať priamo, prosím Ťa, môžeš ma objať, tak veľmi som túžila, aby aj mňa vzal na ruky, ako mojich mladších súrodencov, ale ja som už ako malá bola vlastne veľká, samostatná, zodpovedná, keďže mám postihnutého staršieho brata a tak usúdil, že ja asi toho veľa nepotrebujem. Až dnes viem, ako veľmi ma Boh mal rád, keď som dospievala, aby som na tej ceste v živote a v túžbe po láske a objatí, veľmi nezablúdila.
Všetci podvedome túžime po niekom, kto nás bude milovať a zaplní to naše možno ešte z detstva nenaplnené srdce tak, aby to miesto v srdci tak veľmi nebolelo. A veľmi si neuvedomujeme, že žiaden človek nemôže dať to, čo skutočne naplní ľudské srdce a naplní dušu tým skutočným šťastím. Túto moc má jedine Boh, z ktorého lásky sme prišli na tento svet. Stačí iba tak málo – uveriť, že On je Pánom našich životov.
Mnohí z nás rodičov si neuvedomujú, že naše deti majú možnosť, ak samozrejme otvoria svoje srdcia, zažiť takéto uzdravenie v komunite a potom sa len dívajú na tie karikatúry našich životov, ktoré my považujeme za normálne, pretože tak žijeme celé roky a najmä takto žije celý svet okolo. Sú tak slobodní, že oni nám svoj zmenený pohľad na život nevnucujú, naopak, milujú nás takých, akí sme. Kiežby sme im my vedeli dať toľko lásky bez podmienok.
Keď som prvýkrát stretla Elvíru, prekvapila ma napriek veku, jej hravosť a láska, ktorou miluje naše deti. a pomáha im nájsť samých seba alebo ešte lepšie - ponúka im možnosť stratiť seba pre Ježiša, aby sa našli skutočne takí, akých ich sem na svet poslal Boh a spolu s nimi, aby sme dokázali nájsť sami seba aj my, rodičia.
„Aj do nášho života vstupuje záhadné volanie Boha.
Božie volanie nemôže byť nikdy vyjadrené úplne jasne; zostáva vždy z väčšej časti skryté
vo vnútri človeka. Volanie Boha je ako volanie mora, nikto ho nepočuje, iba ten, čo má v sebe prirodzenosť mora. Nemôže byť definitívne vyjadrené, o čo Bohu ide, pretože On nás povoláva k priateľstvu s ním, pri ktorom mu ide o jeho ciele, a skúška spočíva vo viere, že vie, za čím ide.“
(To najlepšie pre jeho slávu)

S vďakou a úctou

                            Anka

Malá bilancijka z Demänovej

V týchto riadkoch nájdete opis mojich pocitov z Rodička v Demänovej, kde sme spoločne strávili jeden víkend.
       Stretávam sa bratmi a sestrami v spoločenstve komunity CENACOLO asi dva roky, ale toto bol zatiaľ najväčší dezert (lahôdka) u nás na Slovensku, aký som prežil!
       Začalo sa to v piatok podvečer, keď som na miesto činu dorazil so svojou manželkou Zitkou, dcérou Viktóriou a sestrami. Po srdečnom privítaní (prišiel aj môj brat Paľko, napriek boľavej nohe) sa, začal chodiaci ruženec, ktorý ma naštartoval na tento duchovný víkend. Po večeri sme pokračovali KLUBOM, ktorý prebiehal vo veľmi príjemnej atmosfére chválami, čo sa nášmu Ivanovi, nepozdávalo a tak to dal patrične najavo otázkou „čo sú toto za chvály“? Prehodnotil som to aj ja a snažil sa o opravu. Ivanov zásah mal svoj efekt, lebo hneď potom nasledovali, už úplné iné chvály. Začalo sa otvorenejšie hovoriť o svojich pocitoch a KLUB naberal na atmosfére.
       V sobotu sme pokračovali KATACHÉZOU na tému POKORA, ktorú začal o. Quirín, vymenovaním a opísaním pokorných, historických osobností, Starého a Nového Zákona.
Katechézy o. Ireneja sú veľkým prínosom a darom, obzvlášť táto o pokore. Cítim z neho velikánsku charizmu a lásku s akou nám tieto veci podáva. Je pre mňa veľmi príjemné a poučné počúvať Božie slovo, lebo som ešte len na začiatku tejto cesty, pretože pred spoznaním spoločenstva, som bol neveriaci. Počas tejto katechézy som cez okno videl prichádzať chlapcov zo slovenského komunitného domu a pocítil som veľkú radosť. Veľmi rád sa stretávam s chlapcami a dievčatami z komunity, lebo v nich vidím svojho syna Emila. Je veľkým potešením pre mňa sa s nimi rozprávať. Aj teraz sa všetci usmievali a pri rozhovoroch sa mi dívali priamo do očí. Veľmi silný zážitok - keď rozprávam s Talianom a on sa na mňa pozerá a potom mi po slovensky odpovie. Chlapci a aj naši hudobníci prišli s príjemnou úlohou : Naučiť nás pár piesní. Táto situácia bola veľmi zábavná, lebo už dávno som nespieval, nieto ešte sa učiť text piesní aj v taliančine. Výsledok bol príjemný a spev nám spoločne išiel aj vďaka Irenejovi, ktorý nám robil zbormajstra.
Pri mojom duchovnom raste mi pomáha aj účasť na svätých omšiach, ale tie, ktoré celebrujú duchovní otcovia spriaznení s komunitou, medzi ktorých patrí aj otec biskup Mons. František Rábek sú výnimočné. Na tejto sobotňajšej omši som prežil jeden z najkrajších zážitkov. Spievali sme spoločne krásne piesne a mal som dobrý pocit aj z toho, že Viktória spievala spolu s mladými v zbore. Z omše som odchádzal veľmi šťastný. Tieto omše v spoločnosti mojich komunitných bratov a sestier sú pre mňa veľkým darom. Skoro nikdy sa neubránim slzám, počas nich.
Ďalší zážitok som mal večer, kedy nám chlapci predviedli krátke, ale zaujímavé divadelné predstavenie, ktoré ma potešilo a dobre som sa bavil. Tieto ich predstavenie sú vlastnou tvorbou, aj preto si ich cením a vždy rád pozriem.
Večer sme pokračovali našimi obľúbenými BILANCIAMI. Prvýkrát som počul od Ivana, aby hovoril, kto CHCE! Musím podotknúť, že nás chcelo dosť, vrátane mňa. Môj názor na bilancie je, že sú veľmi prospešné. Rád počúvam, ako prežili moji blízky deň a aký majú z toho pocit. Dáva mi to možnosť porovnávať moje zážitky s inými. Pri bilanciách si uvedomujem, aký veľký dar som dostal, keď som spoznal „Naše“ spoločenstvo. Veď otváranie svojich sŕdc, rozoberanie vlastných problémov, odhaľovanie svojich chýb, to považujem za veľkú dôveru. Vďaka Vám za to bratia a sestry!
       V nedeľu sme mali svätú omšu v neďalekej obci Bodice, v miestnom kostolíku. Bola krásna! Jednoduché prostredie malého chrámu a predsedanie otca biskupa, ako aj miništrovanie našich chlapcov, urobilo svoje. Opäť spoločný spev s naším malým zborom, spoločná modlitba (pochytali sme sa za ruky aj s domácimi, ktorí boli prekvapení, čo sa deje v ich malom kostolíku), ako aj záverečné vystúpenie chlapcov zo slovenského domu, ktorí roztlieskali celý kostol, vo mne zanechalo len tie najpríjemnejšie dojmy z tohto duchovného víkendu.

Som veľmi rád a šťastný, že som bol na tomto Rodičku spolu so svojou rodinou, lebo teraz môžeme o svojich pocitoch bilancovať aj doma. Delíme si tento DEZERT medzi sebou každý deň a ďakujeme Pánovi Bohu Nášmu, že nám to doprial.      Vďaka Ti Bože za CENACOLO.
P.S:
Vďaka aj Vám bratia a sestry, že ste tam boli so mnou, a že ste ma počúvali, keď som Vám hovoril o sebe. Ďakujem Emil z Košíc

Svedectvo jednej neveriacej rodiny

Milý Ivan,

Ďakujem Ti za telefonát, za nekonečnú trpezlivosť s naším synom a s nami- rodičmi, pochopenie, vieru, racionálne rozhodnutia a v neposlednej rade za Tvoj skvelý humor ☺.

Pred 6 mesiacmi, keď som si prvýkrát otvorila stránku www.cenacolo.sk a medzi inými prečítala aj rôzne svedectvá, by mi ani len vo sne nenapadlo, že nás s manželom oslovíš, aby sme spísali náš príbeh.

2.2.2008
Pred pár hodinami môj manžel sadol do auta, aby odviezol nášho 25 ročného syna do komunity vo Vrbovci. Je to pre nás veľký deň a zavŕšenie 4 mesačného úsilia. Ráno nám bolo s manželom do plaču, najmä po telefonáte našej babičky, ktorá nariekala, že sa už vnuka nedožije. So stiahnutým hrdlom a slzami v kútikoch som sa rozlúčila so synom. Slzy sa potokom valili, až keď sa auto definitívne stratilo z dohľadu. Ostala som na parkovisku pred Tescom s dcérou a naším malým psom. Naozaj zvláštne miesto na rozlúčku. Keď som sa utíšila, začala som našej 29 ročnej dcére vykladať a seba presviedčať, že miesto plaču sa musíme vlastne všetci tešiť, lebo pre nášho syna je to veľký dar a obrovská šanca na nový život. Veď my máme dnes akési VIANOCE!

Január 1999
Sme obyčajná rodina s 2 deťmi. Syn je v 2. ročníku na strednej škole, dcéra študuje na VŠ, Manžel podniká a ja pracujem s grantami pre mimovládne organizácie. Jedného dňa sa život v našej rodine obrátil naruby. Syn odpadol v kuchyni a lekár z privolanej rýchlej zdravotnej pomoci skonštatoval, že to boli len sekundy, vďaka ktorým sa ho podarilo zachrániť.
„Váš syn je narkoman“, znela diagnóza. Nechápali sme, to sa nám predsa nemohlo stať, veď syn chodí od desiatich rokov každý deň na tréning, zhoršil sa mu síce prospech, viacej
odvráva ale ináč je všetko normálne, veď je v puberte. My nemáme v rodine problémy, prečo by bral drogy? Veď je športovec!

Žiaľ, nevšimli sme si zmeny, ktoré signalizovali, že niečo nie je s kostolným poriadkom, lebo mnohé príznaky pri braní drog sa naozaj prelínajú s príznakmi, ktoré sú charakteristické pre pubertu.

Celá rodina sme sa zomkli a rozdelili sme si úlohy. 3x týždenne sa chodilo do Centra pre liečbu drogových závislosti. Manžel každý deň vozil syna do školy a strážil ho pred školou. Poobede som ho strážila ja s dcérou. Syn horko ťažko dokončil školu a dokonca aj zmaturoval. Celý čas to bolo o nejakých tabletkách a sedeniach u psychiatra/psychológa.

Po skončení strednej školy syn odišiel na rok do Sydney. Študoval angličtinu a popritom 20 hodín týždenne si privyrábal na stavbe. Konečne sme si vydýchli a verili sme, že toto je tá správna cesta a máme vyhrané.

Po roku sa syn vrátil a tri mesiace pomáhal manželovi vo firme. Žiaľ, nešlo im to spolu a preto, keď syn dostal povolávací rozkaz, nastúpil na základnú vojenskú službu. Mali sme obavy, prehovárali sme ho, aby požiadal o civilnú službu, ale nedal si to vyhovoriť. Po 3 dňoch utiekol a po 2 mesačnom pobyte vo vojenskej nemocnici bol prepustený z armády. Syn mal 21 rokov, opakovane sa pokúšal zamestnať, ale nikde nevydržal.
Asi v tomto čase mi jedna kamarátka sprostredkovala stretnutie so svojou známou, ktorej brat bol v komunite Cenacolo v Medžugori. Porozprávala mi o komunite a o jej fungovaní.. Dostala som tel. kontakt na Ivana, ale keďže nie sme veriaci, mysleli sme si, že tadiaľto cesta nevedie.

Ďalšie roky sme tápali a hľadali pomoc u psychológa, rôznych terapeutov a nakoniec v nemocničných zariadeniach. Frustrácia v rodine narastala do obludných rozmerov. Celý náš život sa točil okolo závislosti nášho syna. Dcéra sa snažila od nás odstrihnúť a nakoniec sa odsťahovala. Stali sa z nás osamelí čudáci. Manžel sa snažil zbaviť bôľu a stresu pri aktívnom športovaní. Ja som sa uzavrela, prestala som komunikovať s blízkymi kamarátkami a môj najväčší relax boli prechádzky s naším psíkom.

S manželom sme sa často hádali a obviňovali. Stále sme rozoberali minulosť a snažili sa nájsť dôvod synovej závislosti. Nevedeli sme sa dohodnúť na spoločnom riešení, keďže manžel bol presvedčený že pravidelný režim, aktívne športovanie a dobré zázemie synovi pomôžu, aby sa zo závislosti dostal sám.

Ja som hľadala rôzne možnosti na liečenie a resocializáciu. Chytala som sa každej informácie, článku v novinách, ale číslo na Ivana nedotknute odpočívalo v mojom diári.

V tomto obdobi bol syn 3 x na detoxe, následne odišiel do resocu na Tomkoch, odkiaľ zdupkal po prvom dni. Na základe inštrukcíí z Tomkov sme ho nemali pustiť domov. Vtedy som 1x presvedčila manžela, že dvere domov ostanú zamknuté, až kým sa syn nezačne dlhodobo liečiť. Pod tlakom nastúpil syn na 3 mesačnú odvykaciu liečbu na CPLDZ, odkiaľ po mesiaci odišiel. Zobrali sme ho domov, našiel si prácu, no po mesiaci a pol ho vyhodili. Ja som už v tom čase občas išla na stretnutia rodičov, ktorých deti absolvovali alebo práve boli na resoce v Tomkoch. Tam som prvýkrát stretla iné matky (otcovia tam nechodili) a počula ich skúsenosti. Ľutovala som, že sme na takéto stretnutia nechodili okamžite, ako sme sa dozvedeli o synovej závislosti.

Syn nás manipuloval a vyhrážal sa nám, že si zoberie život. Keď stál druhý krát na parapete nášho balkóna na 4. poschodí, odišli sme s manželom z izby a zavreli sme dvere. Vtedy asi pochopil, že už nebudeme okolo neho skákať ako predtým. Poprosil ešte o jednu šancu -odísť z rodného mesta niekde mimo a začať v novom prostredí. Náhoda chcela, že cez internet mu manžel našiel miesto pomocného kuchára v malom rodinnom podniku. Znovu nám svitla nádej, lebo lepšiu chránenú dielňu ako maličký rodinný motorest sme si ani nevedeli predstaviť. Po 2 týždňoch práce syn odišiel a našiel si nové zamestnanie – tento raz ako pekár, v ktorom vydržal takmer 3 mesiace a potom sa vrátil domov. Drogy si ho našli, resp. naopak on ich.

Prosila som manžela, aby sme ho znovu nepustili domov, ale on povedal, že nedovolí, aby bol syn na ulici. Pokúšali sme sa nájsť mu nejaký privát, alebo bývanie mimo nás, ale v priebehu 3 mesiacov sa nám to nepodarilo. Syn predal všetko svoje oblečenie, postupne začali miznúť aj knihy a potraviny a keď zmizlo z mrazáku mäso spomenula som si na známu, ktorej brat bol v Cenacole. (Pred 5 rokmi, keď mi dala číslo na Ivana, mi rozprávala, že jej brat kradne už mame hrnce a mäso z mrazáku, a ja som reagovala, že my nie sme na tom tak zle, že náš syn si len občas dá marihuanu). Už sme nevedeli, čo máme zamknúť, lebo už začalo miznúť aj naše oblečenie, jednoducho všetko, čo mu prišlo od ruky, išiel ako kombajn.

Bola som taká zúfala, že som manžela postavila pred voľbu - buď odíde syn alebo odídem ja. Vysvetľoval mi, že syna nedokáže vyhodiť, lebo by mu puklo srdce. Tak som vytiahla kufor, zbalila som si nejaké veci a odišla som z domu ja. Po 3hodinách blúdenia a rozmýšľania som sa vrátila, lebo som pochopila, že my dvaja musíme byť spolu, lebo aj keď máme iné názory, ide nám o spoločnú vec – pomôcť nášmu synovi.

V tom čase videl syn v televízii film o nejakej zahraničnej komunite pre narkomanov a vyslovil prianie, že by tam rád išiel. Znovu som si spomenula na Cenacolo a napísala som Ivanovi mail s prosbou o pomoc. Bolo to 16. júla 07. Ivan nás pozval na piatkový klub. Plní nádeje a očakávania sme sa vybrali do Piešťan. Bol teplý letný večer, plná miestnosť ľudí (nielen matiek, ale aj otcov), a mladých ľudí.

Boli sme sklamaní, že tam nebol Ivan. Keďže nie sme veriaci, modlitba a kolečko chvály bolo pre nás dosť ťažké, lebo sme nechápali, prečo mnohí z prítomných ďakovali , resp. chválili Pána Boha za svoje trápenie so závislými deťmi. Cez prestávku sme odišli. Manžel mi povedal, že on tam veru chodiť nebude, že ak chcem mám tam chodiť, že ma tam rád odvezie, ale že on bude čakať v aute.

Keď sme synovi porozprávali kde sme boli, povedal nám zaujímavú vetu :
„To je váš problém, nezaťahujte ma do svojich problémov.“ Napriek tomu, že situácia bola vážna, pobavil ma jeho zmysel pre humor.

Vytlačila som si všetky svedectva a ďalšie informácie o komunite Cenacolo a prosila som syna a manžela, aby si to prečítali. Syn si to pozrel a povedal, že to nie je preňho a že či chceme, aby sa modlil, veď v našej rodine sa to nikdy nerobilo.

Ešte som si s Ivanom vymenila 2 maily, v ktorých som ho prosila o radu, a kde som mu vysvetlila, že komunita asi nie je pre nás riešenie, lebo sme neveriaci a že sme vlastne ani nevydržali klub - odišli sme cez prestávku – tak ako by to mohol absolvovať náš syn.

Ivan mi obratom odpísal, že sme slobodní ľudia a máme sa sami rozhodnúť, len nás prosí, aby sme synovi pomohli, lebo on je chorý a potrebuje pomoc, lebo ide o záchranu jeho života.

V septembri mal syn zase krízu a bol násilne hospitalizovaný. Tento krát sme ho ani raz v nemocnici nenavštívili. Boli sme takí zúfali, že sme chceli dať naňho trestné oznámenie, lebo manžela napadol a vyhrážal sa mu smrťou.

V tom čase mi zavolala tá istá kamarátka, ktorá mi pred 5 rokmi sprostredkovala kontakt na Cenacolo, a zavolala ma na stretnutie v St. Margarethen. Syn bol práve v tom čase hospitalizovaný. Keď som videla a počula svedectvá mladých ľudí, ktorí sa v komunite Cenacolo zbavili svojej závislosti, opäť vo mne ožila nádej, že synovi sa dá pomôcť a že toto je jediná správna cesta.   Prišla som domov neskoro v noci a rozprávala som manželovi o tom zázraku a ukazovala som mu fotografie, ktoré som urobila. Dokonca som odfotila sestru Elvíru, ktorá prichádzala v sprievode kardinála Königa. Ani som poriadne nevedela kto to je, ale stála som neďaleko a veľa som fotografovala, lebo ma fascinovala atmosféra a ľudia, ktorí tam prišli.

Synovi sme do nemocnice napísali list, že buď sa rozhodne žiť bez drogy a bude sa dlhodobo liečiť a následne pôjde do resocializačného zariadenia, či už na Slovensku alebo v komunite Cenacolo v zahraničí, alebo nech si žije s drogou, ale bez nás a nie pod našou strechou.

Syn si vybral Cenacolo.
Po 2 týždennom detoxe nastúpil na 10 týždňový pobyt v liečebni. Primárka súhlasila, že v sobotu bude chodiť na kolokvie do Piešťan a pripravovať sa na vstup do komunity Cenacolo.

Keďže manžel nechcel chodiť na klub, rozhodla som sa chodiť sama. Po absolvovaní 3 klubov, sme s manželom a synom 1x prišli na kolokvie. Chlapci majú svoje stretnutie s Ivanom a Slavom a rodičia sú zvlášť.   Po pol hodine prišiel syn na rodičovské stretnutie, vyvolal manžela a nadával mu, že viac nepríde. Také boli naše prvé kolokvie, plné strachu a neistoty.

Aj keď sme sa nemodlili, nikomu to neprekážalo. Ostatní rodičia sa k nám správali s porozumením a nikto nás nijako neodsudzoval alebo ináč hodnotil.

Počúvali sme príbehy podobné naším a vštepovali sme si zásady Cenacola.
Bola som šťastná, že manžel začal sám rozprávať o svojich pocitoch a skúsenostiach. Obaja sme cítili, že nám tieto sobotňajšie stretnutia dávajú veľa síl a povzbudzujú nás vytrvať.

S obdivom som pozerala na chlapcov a rodičov, ktorým Ivan a Slavo na záver kolokvii po spojení chlapčenskej a rodičovskej skupiny oznámili, že sú pripravení na odchod do komunity.   Neodvážili sme sa o tom ani snívať. Bolo nám jasné, že syn chodí s nami na kolokvie len preto, aby na jeden deň vypadol z liečebne.

Začali sme sa na kolokvie tešiť a naša dcéra sa čudovala a nechápala o čom to hovoríme. Raz prišla s nami, pochopila a tešila sa, že sme sa konečne zjednotili a znormalizovali. Už sme neboli takí ustráchaní a neistí. Naučili sme sa veľa od rodičov, ktorí viedli kolokvie, ako aj od tých, ktorí tam chodili so svojimi synmi a otvorene rozprávali o svojich skúsenostiach a učili nás ako žiť so závislými.

Od Ivana a Slava sme sa naučili sami si odpovedať na otázky alebo nepoložiť tie zbytočné, či nepodstatné. Často som chcela volať Ivanovi a zvažovala som, či je to „chobotina“, alebo či to nevyriešime sami. Toto nás naozaj veľa naučilo. VĎAKA!

Absolvovali sme 14 kolokvii – ani raz sme sa neodvážili spýtať, kedy nastane deň D a syn bude pripravený na vstup do komunity.

Syna prepustili z liečebne. Po konzultácii s Ivanom   išiel do náhradnej rodiny, odkiaľ   2x odišiel a rozhodol sa pre ulicu. Pripadalo nám to ako skúška -   tak teraz milí rodičia ukážte v praxi ako ste zvládli teóriu, ktorú ste absolvovali na kolokviach.

Dostali sme veľkú podporu nielen od Ivana, ale aj od ostatných rodičov, s ktorými sme chodili na kolokvie. Rodičia, ktorí viedli kolokvie, nám poslali mailom modlitbu, ktorá podľa nich vždy pomôže. A tak hneď, ako som ju v pondelok ráno dostala, som sa ju paradoxne prvý krát pomodlila v práci priamo z obrazovky. Prosila som pána Boha a pannu Máriu o pomoc. Asi po 30 rokoch som sa znovu pomodlila.

Manžel, ktorý sa nikdy nemodlil, bol vďačný svojej babičke za detskú modlitbičku, ktorú ho v detstve naučila a tiež sa začal za nášho syna prosiť.

Ivan poprosil môjho manžela, aby povedal na konci kolokvii svedectvo o našej rodine. Tiež zázrak, že to manžel, ktorý nerád rozpráva pred viacerými ľuďmi, urobil. VĎAKA!

Po 4 dňoch na ulici syn poprosil Ivana o možnosť odísť k pátrovi do južných Čiech. Páter ho priviezol späť po 9 dňoch, ako bolo dohodnuté. Zázrak, že syn neodišiel a pootvoril svoje srdce.

Včera, na našich posledných kolokviach, bolo veľa nových rodičov a tak som jedným povedala, že im gratulujem, že prišli tak skoro – po roku a pól závislosti.

Nám to trvalo dlhých 9 rokov tápania a blúdenia, lebo sme nemali dosť pokory skloniť hlavu a požiadať pána Boha o pomoc.

Predvčerom sme boli na klube. Manžel na svojom 2. klube. Z prvého sme odišli cez prestávku a z tohto /zatiaľ 2. / o 2.30 nechcel odísť.

Je to veľký deň, že dnes otec so synom prišli do Vrbovca.
Ďakujem Ti Bože.

02.02.2008 Dorota

Dušan, Maťo - drogy

Až do januára 1999 sme boli obyčajná rodinka. Bol som hrdý na naše šťastné manželstvo, mal som radosť s dvoch krásnych detí, s ktorými neboli žiadne problémy. Dcéra študovala na VŠ, syn Matej chodil do druhého ročníka na gymnázium. Obidve deti mali veľa záujmov. Keďže som od malička aktívne športoval, mal veľký vzťah k prírode, snažil som sa orientovať výchovu mojich detí na šport a prírodu. Matej bol od narodenia bezproblémové, priam vzorové dieťa. Nebolo treba na neho nikdy zdvihnúť ani hlas. Poslúchal, dobre sa učil, vždy si všetko udržiaval v poriadku, pomáhal, rád sa od malička motal v kuchyni. Dlhé hodiny sme sa spolu hrávali, každý večer nešiel spať bez rozprávky, chodili sme spolu na ryby, dovolenky sme trávili na horách a od malička sme veľa športovali. Začal aktívne hrávať vodné pólo. Myslel som si: „ aké som mal v živote šťastie, mám úžasnú ženu, ktorú milujem, fantastické krásne, zdravé deti...“ A neuvedomoval som si, že Matejov hendikep, zajakávanie v stresových situáciách, môže byť jeho životným problémom. Však z toho vyrastie, myslel som si a všemožne som sa mu aj s manželkou snažili maximálne uľahčovať životné situácie, v ktorých mal problémy.
V roku 1988 začal byť Matej drzejší, neporiadnejší, začal sa horšie učiť. Myslel som si: „ Dostáva sa do puberty, ja som bol taký istý, však šport ho z toho dostane.“ A nevenoval som tomu väčšiu pozornosť. Prišiel január 1999. Tak ako zvyčajne som šiel ráno do roboty, prevážal som do obchodu tovar, keď mi dcéra Lucia volala, že Matej odpadol v kuchyni aby som hneď prišiel. A vtedy, po príchode lekárov, sme sa dozvedeli že Matej droguje – pichal si heroín. Lekári mu na poslednú chvíľku zachránili život. Začali sme o Maťa bojovať. Prvá cesta viedla na Hraničnú do Centra pre drogové závislosti. Doporučili nám ambulantnú liečbu popri školskej dochádzke.
V tom čase som si nevedel predstaviť, že by sme ho mali zobrať zo školy a poslať ho na dlhodobé liečenie. A tak sme ho všade vodili za ručičku, strážili pred školou. Po čase ambulantná liečba skončila, a myslel som si že máme vyhrané. Ale všetko bolo inak. Problémy sa začali stupňovať. Maťo začal chodiť neskoro v noci domov, s manželkou sme sa začali hádať, lebo sme mali rôzne názory na jeho „ liečenie“. Ja som bol stále presvedčený, že to spolu zvládneme. Dlhé roky mi bolo na športových tréningoch vtĺkané do hlavy „ spoliehaj sa iba na svoje sily, nikto ti nepomôže, musíš bojovať sám.“ A tak som bojoval a neúspešne. Počas dokončenia strednej školy, Maťo drogoval stále. Síce „ len marihuanu“ ale drogoval. A ja, hlupák, som sa snažil, aby zmaturoval. Chodil na doučovanie, boli sme v stálom styku s triednou učiteľkou. A neuvedomoval som si že nášmu synovi ide o život. Ani vtedy, keď nám dva krát volali z nemocnice, že ho v bezvedomí našli v meste a doviezli na Kramáre.
Maťo zmaturoval. S Dorotkou sme našli spoločnú reč a poslali ho do školy do Austrálie, aby zmenil prostredie, stratil kontakty na dílerov. Zdalo sa, že nám to konečne vyšlo. Chodil do školy, popri tom brigádoval na stavbe a po roku prišiel vysmiaty, pribratý a začal so mnou robiť v rodinnej firme. (Až po rokoch sa nám priznal, že aj tam si hneď našiel kontakty a kupoval si marihuanu.) Po dvoch mesiacoch ho to prestalo baviť, začal sa flákať a o par týždňov bol znovu denne na drogách. Agresívny, spurný. To sme už začali tušiť, že v tom nie je len marihuana, ale aj niečo iné. Na jar dostal povolávací rozkaz a nastúpil na základnú vojenskú službu. Tam to po pár dňoch vzdal a utiekol z „ prijímača „. Po hororových naháňačkách skončil vo vojenskej psychiatrii, kde pobudol dva mesiace. A zasa som urobil chybu. Miesto radikálneho liečenia, som bol stále presvedčený, že to zvládneme. A tak sa Maťo flákal. Striedal zamestnania. Nikde nevydržal ani mesiac. Bol stále agresívnejší, uzatváral sa do seba. Náhodné odbery na Hraničnej vždy dopadli negatívne. V moči žiadne drogy. ( Až teraz sa nám priznal, ako vymieňal moč). Začali sme si namýšľať, že Maťo má nejakú psychickú chorobu. Sám nás prosil o návštevu psychológa. Ten nám sľúbil vyšetrenie hneď po Novom roku, ale vtedy prišiel prvý Maťov záchvat. Kým sme boli v robote zdemoloval byt a skončil na liečení na psychiatrii. Tam nám „potvrdili“, že Maťo nie je feťák ale hraničný schizofrenik. Nebolo mi viac treba. „ Ja som to vedel, môj syn nie je feťák, bude sa liečiť a bude OK.“ Maťa prepustili, začal brať lieky a istý čas to vyzeralo nádejne. Bolo nám čudné, že nevychádza vôbec von z bytu, udržiaval si aký taký režim, Ráno vstal, dve hodiny cvičil, bicykloval, sám si navaril obed, upratoval... Začal chodiť do zamestnania. Ale nikde dlho nevydržal. A znovu začal byť agresívny, v noci nespával, stále sa s nami hádal. Po jednom konflikte s nami vyskočil na obrubník balkóna a chcel spáchať samovraždu. Zmobilizovali sme policajtov a Maťo skončil na psychiatrii. V moči sa mu našiel pervitín. A tam nám doktor na plné ústa povedal: „ Važení, Váš syn nie je schizofrenik, je feťák a musí sa liečiť“. A doporučil nám pre neho ročný pobyt v resocializačnom zariadení na Tomkoch. Maťo odmietal, nakoniec sme ho tam dostali. Vydržal tam jeden deň. Domov sme ho však nepustili a donucovacou metódou „ ulica“ sme ho umiestnili na detoxikačnom oddelení na Jaskovom rade. Po pár týždňoch odtiaľ odišiel ostrieľaný a vyučený feťák. Stále som si myslel, že to nejako zvládneme. Urobil si polročný kuchársky kurz. Na radu lekárov sme mu pravidelne kupovali cigarety, aby nebol agresívny a „nemal chuť na drogu“. Napätie sa dalo v našom byte krájať. S manželkou sme už spolu skoro nekomunikovali. Tá ho chcela vyhodiť na ulicu, ja som to jednoducho nevedel. „ Ulica ho zabije. Keď je doma, aspoň o ňom čo to vieme“ Aký som bol naivný. Narkomani sú najväčší herci. Vždy vedel zahrať na moju citlivú strunu. Z dávania cigariet sa pre nás stala povinnosť a raz keď sme mu nenechali cigarety, dostal doma záchvat agresie, demoloval byt, odtrhol z auta zrkadlo a znovu sa nám vyhrážal vyskočením z okna. Keď tak stál na múriku balkóna, s manželkou sme boli v koncoch. A zrazu sme sa zdvihli a povedali mu, že je to jeho rozhodnutie a odišli sme preč. Boli to sekundy hrôzy, ktoré boli nekonečné. Neskočil. Rozplakal sa, prosil o pomoc, aby sme ho dostali z Bratislavy. Zasa ma obmäkčil. Po troch mesiacoch v Starej Turej, to vzdal a bolo jasné, že droguje ďalej.
Vtedy sa manželka rozhodla kontaktovať komunitu v Piešťanoch. Vymenila si pár mailov s Ivanom a jedného dňa sme sa vybrali na klub. Ale ja som to nezvládol. Hoci som pokrstený, katolík, nikdy som do kostola nechodil a neveril som. Veril som len v seba a vo vlastné sily. Nedokázal som počúvať ľudí, ktorí verili v Boha, modlili sa za svoje závislé deti. Prešlo leto. V rodine bolo napätie, ustavičné boje medzi mnou a manželkou. Z bytu začali miznúť veci. Maťo začal kradnúť všetko, čo sa dalo. A my sme začali, čo sa dalo, zamykať. Bola to hrôza. Po jednej hádke, keď som nevedel syna vyhodiť na ulicu, sa manželka zbalila a odišla z domu. Ale nezvládla to a vrátila sa späť. Mala ma príliš rada, aby ma nechala samého. Maťo začal byť hrozne agresívny, začal sa nám vyhrážať zabitím, trieskal v byte vecami, kričal. Raz v noci bol už taký agresívny, že sme zavolali policajtov. Zamkol sa v izbe, tak museli vyraziť dvere. Maťo vyskočil z okna na strechu a vyhrážal sa samovraždou. Bolo to ako zo zlého sna. Hasiči, sanitky, policajti so psami, psychológovia. Zrazu sa vo mne niečo zlomilo. Spomenul som si na detsku modlitbu, ktorú ma kedysi učila moja babička. „ Anjeličku, môj strážničku, opatruj moju dušičku, opatruj ju vo dne v noci, buď mi vždycky na pomoci“ Opakoval som si ju v duchu a hovoril som si, že keď niečo existuje tam hore, tak nedovolí, aby Maťo skočil. Trvalo to nekonečne dlho, ale zrazu si Maťo dal povedať a zliezol zo strechy na terasu. Odviezli ho na psychiatriu a my sme s manželkou povedali dosť. Musíme ho donútiť ísť sa liečiť. Neboli sme za ním ani raz, nevolali sme mu, len sme mu napísali list, v ktorom sme mu dali prvý krát jasné pravidlá, na ktorých sme sa s manželkou konečne dohodli (ja som po rokoch súhlasil s ulicou). Buď pôjde do resocu na Slovensku alebo do komunity Cenacolo o ktorej videl nedávno filmový dokument v televízii, alebo si môže ísť svojou cestou ale bez nás a bez domova. Vybral si Cenacolo. Po dvoch týždňoch na psychiatrii, sme ho previezli do liečebne vo Veľkom Záluží. Manželka bola medzitým na stretnutí v Sankt Margareten, a na dvoch kluboch. Ja som tam nevedel prísť. Stale som bol veľmi hrdý a pyšný. Chýbala mi pokora, aby som si konečne priznal „ Sám si to nezvládol, musíš svojho syna odovzdať niekomu alebo niečomu, čo možno existuje, ale ty v to neveríš!“ Ale vedel som, že iná šanca pre Maťa neexistuje. Začali sme chodiť na kolokvie. Ťažko sa to priznáva, ale pomaly, veľmi pomaličky sa niečo vo mne začalo diať. Počúval som rodičov, Ivana, Sláva. Prvé kolokvie boli hrozné. Ledva som vysúkal zo seba nejakú tu vetu. Väčšinou hovorila manželka. Pre Maťa to bolo tiež ťažké. Bojoval so sebou. Hneď na prvých kolokviach to chcel vzdať. Odišiel. My sme však vydržali – ostali sme do konca a ON sa vrátil. Po troch kolokviách to vzdal. V liečebni sa dal zavrieť na akútne, aby nedostal vychádzku. Vydržali sme. Nakoniec povolil. Začali naše pravidelné „ výlety“ na kolokvia. A začal som cítiť silu. Silu, ktorá mi dodávala odvahu vydržať a bojovať s manželkou po jednom boku s jedným cieľom – dostať Maťa do komunity a urobiť všetko pre to, aby sa to zrealizovalo. Maťo s nami stále bojoval. Nebol rozhodnutý pre komunitu. Stále to skúšal na mňa, že to zvládneme aj sami. No ja som bol už našťastie dosť silný, aby som mu odolal. A viac a viac som začal žiť s ľuďmi z komunity, ktorý mali také isté problémy ako my. Veľmi mi pomáhali rady ľudí, ktorí už mali synov v komunite. Prišli Vianoce a s Maťom sme strávili 5 dní na Orave. Do Bratislavy sme ho nevzali. Maťo bojoval. Bol zlý, hádal sa s babičkou, urážal, ignoroval. Vedeli sme, že ak odíde zo Zálužia a ešte nepôjde do komunity, bude ho veľmi ťažké zvládnuť. Veľmi nám pomohol Ivan. Našiel náhradnú rodinu – Ľudmilu a Paľka z Topoľčian, u ktorých mal Maťo dva týždne do odchodu bývať. A nastala ťažká skúška. V noci nad ránom jedného dňa zvonil zvonec na dome. Maťo utiekol. Čo teraz. Bolo to veľmi ťažké, ale nepustili sme ho. Ak chcel, mal nás čakať pri aute, keď pôjdeme na kolokvia. Nechali sme ho na ulici. Veľmi som sa bál a nekonečne veľakrát som si v duchu opakoval moju detskú modlitbu. Len som si ju prispôsobil „ ... opatruj Maťovu dušičku...“ . A Maťo nás čakal pri aute. Ale zasa to nezvládol. Z kolokvií odišiel „ skočiť pod vlak“ A zasa som sa modlil. Prišli sme večer domov a Maťo sa ozval. Chcel ísť späť do náhradnej rodiny. Vydržal týždeň. Z ďalších kolokvií zasa odišiel. Chcel ísť svojou cestou a nechápal to, že to nemôže sám zvládnuť. Boli to najhoršie noci v mojom živote, keď som nevedel, kde je, čo je s ním, či žije. „ Anjelíčku strážničku, ak niečo tam hore je, tak pomôž! Nedopusť, aby sa nášmu synovi niečo stalo“ V noci, cez deň pri práci, pri šoférovaní, stále mi z mysle neschádzala moja detská motlitba. Ja, ktorý som neveril, začal som sa modliť a veriť v niečo, čo je tam hore a čo riadi naše životy. Viem, ešte ma čaká veľmi dlhá cesta, aby som našiel to, čo hľadám. Maťo sa tretí deň ozval. Chcel volať s Ivanom. A Ivan zasa pomohol. „ Keď môžeš, Maťo môže ísť pátrovi Quirinovi do Horní Planej. Nemal som ani potuchy, kde to je. Zbalil som do igelitky nejaké veci a o 15 minút, keď Maťo prišiel, sme švihali 5 hodín na faru Qurinovi. Bolo to ako z nejakého sna. Qurin mi vlial neskutočnú duševnú silu a o 3tej ráno som bol späť v Bratislave. Na Šumave boli milióny hviezd. Zastal som s autom a dlhú chvíľku som pozeral na oblohu posypanú hviezdami a modlil sa. Modlil sa tak „ amatérsky“ čo mi prišlo na um. O týždeň priviezol Quirin Maťa do Piešťan na Klub. Už sme vedeli, že v nedeľu by sme mali odísť do Vrbovca. Boli sme komplet zbalený. Objednali sme penzión v Piešťanoch aby sme Maťa nemuseli viesť na posledné noci do Bratislavy. Na klube to bolo zasa ťažké. Maťo to nevydržal a po hodine odišiel. Keď Quirin odchádzal, tak sa vonku stretli a Maťovi rozhovor z Quirinom opäť pomohol. Už vydržal. A ja som sa nepoznával. Počúval som osudy rodičov a závislých detí, a aj keď už manželka nevládala, ja som nedokázal vstať a odísť. Posledné kolokvia prešli bez menších komplikácií, akurát sa Ivanovi pokazilo auto a Maťo ľutoval, že sa s ním nerozlúčil. Po štyroch mesiacoch sme to konečne dokázali. 3.2.2008 som z Piešťan s Maťom vyrazil na cestu do Vrbovca. Už som veril že to dotiahneme do úspešného konca ( či skôr začiatku). V pondelok ráno o 9tej som Maťa zaviezol do domu. Už nás chlapci čakali. Hneď dostal anjela strážneho Juraja. Sadol som do auta a odišiel. „ čo sa to so mnou robí?“ Miesto toho aby som sa radoval, celú cestu mi tiekli slzy, akoby som Maťa stratil a pochoval. Uvedomil som si, že Maťa najmenej 3 roky neuvidím. A v ten deň sa začali diať neskutočné veci. Začali mi chodiť smsky od manželky, ľudí z komunity, Jožka a Martuchy z Trenčianskej Teplej, Jožka z Tvrdošína, od priateľov z Bratislavy. Dostal som neskutočných 20 smsiek, v ktorých mi všetci držali palce a vlievali silu. Akoby všetci cítili, ako mi je ťažko. Som im nesmierne vďačný. Veľmi mi pomohli. Cez obed som to už nemohol vydržať, vybral som sa pešo k domu aby som si ho z cesty odfotil. Zrazu od stajní vybehol Maťo a bežal ku mne. Mne až srdce zamrelo, že chce utiecť. No zastal, zakýval mi, usmial sa na mňa a vrátil sa späť. O 17tej som prišiel po neho a na moje prekvapenie, mi Braňo z komunity povedal, že zajtra ráno mám doniesť všetky Maťove veci a môžem sa vrátiť na Slovensko. Maťo bol plný dojmov. No najsilnejší dojem na neho urobila príhoda, ktorá sa mu stala hneď po príchode do komunity. Anjel strážny Juraj, ho zobral do stajní a v tom momente ako tam prišli, sa narodila malá čiernobiela kravička. A niekto tam povedal: „ Práve pri Tvojom príchode sa zrodil nový život. Je to pre Teba znamenie, že aj ty začínaš žiť nový život.“ Tieto dva večery boli Maťovi najväčšou oporou dlhé telefonáty Ivana a Quirina, ktoré mu vlievali silu a nádej. Ráno som Maťa odviezol do domu. Čakali nás. Ukázali mi hospodárstvo, dom, kde chlapci bývajú. Videl som známe tváre z kolokvií a žasol som, ako sa tie agresívne, vzdorovité, nadrogované tváre zmenili v kľudných uvoľnených a normálnych chalanov. Rozlúčil som sa s Maťom. Už mi nebolo ťažko ako deň pred tým. Bol som vyrovnaný a spokojný že sme dosiahli cieľ, ktorý je však iba začiatok dlhej cesty nielen pre Maťa, ale aj pre nás s Dorotkou.

Dušan

Dušan - dodatok svedectva

Vrbovec 5.február 2008, 10,15 hod. Lúčim sa so synom Matejom slovami „ Maťo toto je teraz Tvoj jediný domov. Pokiaľ Ťa komunita sama nepošle domov, tak iný domov nemáš. Ak odídeš sám, tak si ži svoj život sám bez nás a kde chceš.“ Odchádzam spokojný, lebo mi chlapci ukázali celý dom aj s hospodárstvom a viem, že je to pre Maťa to najlepšie, čo by mu mohlo pomôcť v boji proti droge. Celý týždeň žijeme s Dorotkou v pokoji a s radosťou na duši, že sme vydržali Maťove boje, jeho odpor, úteky a život na ulici. Boli sme presvedčení, že najťažší úsek máme za sebou a Maťo nastúpil školu života v komunite, kde mu budú pomáhať seberovní chalani. Dorotka už dávnejšie nastúpila svoju cestu s hľadaním viery a každý deň sa modlila. Ja som sa modlil v duchu párkrát denne moju detskú modlitbu „ Anjeličku môj strážničku, opatruj Maťkovu dušičku...“ Nahlas som ju však nevedel pred Dorotkou vysloviť lebo, ja, ktorý som 52 rokov zarytý ateista a odmietal som vieru v boha, som sa pred ňou hanbil modliť sa. V sobotu sme boli na celoslovenskom rodičovskom stretnutí a Ivan ma vyzval, aby som povedal svedectvo. Pred štyrmi mesiacmi by som asi pred toľkými ľuďmi nevyslovil ani jednu súvislú vetu ale teraz to zo mňa zrazu išlo a išlo. Prúd slov sa so mňa valil ako taká veľká rieka a ja som všetkým okolo povedal naše svedectvo deviatich rokov drogového trápenia s Maťom. A keď som skončil, ostalo mi ľahko na duši a s pocitom, že Maťo a my spolu s ním budeme pracovať spolu i keď na diaľku na premene našej rodiny. V nedeľu sme sa s Dorotkou dostali do veľkej manželskej krízy. Po nekonečných rozhovoroch, výčitkách a plači sme nevedeli, čo s nami bude ďalej. „Ostaneme spolu alebo ideme od seba?“ Cítil som, že Dorotku aj naďalej ľúbim ale veci, ktoré sme si povedali sa ťažko odpúšťajú. Ďalšie dni boli ako more. Búrka sa s striedala s krásnym počasím, tornádo s miernym vánkom. Postupne sme si všetko vysvetlili a manželská kríza sa pomaličky ukľudňovala. Prišiel štvrtok. Som v robote a zrazu mi zvoní mobil. Dorotkina spolupracovníčka. Že Dorotku zobrali do nemocnice, spadla a veľmi si buchla hlavu. Zrazu sa mi zastavil celý svet. Srdce rozbúchalo a uvedomil som si, ako ju veľmi ľúbim. Sadol som do auta a letel za ňou do nemocnice. Našťastie všetko dobre dopadlo. Odviezol som ju domov a po dlhej dobe sme zažili najkrajší deň. Boli sme spolu, rozprávali sa definitívne sme vyriešili naše problémy. Zdalo sa nám, že nastávajú tie lepšie dni.
Piatok 15. február. Ráno sa zobúdzame, chytíme sa s Dorotkou za ruku a modlíme sa „ Anjeličku moj strážničku...“ Dorotka sa potom modlí ďalej a ja som s ňou. Večer sa chystáme na klub. A potom to prišlo. Volám s Dorotkou a ta mi hovorí, že volal jej Ivan. Maťo nevydržal a o jednej hodine ho posadili na vlak. Odišiel. Všetko sa nám v tej chvíli začalo rúcať. Čo teraz? Kedy zazvoní pri dverách ? Čo budeme robiť? Nakoniec som sa trochu ukľudnil. „ Spolu s Maťom sme nastúpili na spoločnú cestu premeny o ktorej som presvedčený, že je tá najsprávnejšia a nesmieme urobiť krok späť. Maťo zlyhal, vie čo ho čaká a musí nájsť cestu späť. Ak sa rozhodne ísť svojou cestou, tak ostane bez rodiny. Ideme na klub.“ Večer sme dorazili do Piešťan. Začal klub. A zrazu sme sa s Dorotou na seba pozreli a cítili sme sa tam tak , ako by sme medzi tých ľudí nepatrili – ako cudzí. Prebehlo kolečko chvály. Dorotka sa rozplakala. Veľmi nám pomohli Ivan a Božka, ktorí vyjadrili spolucítenie, chválu, že sme to nevzdali a prišli na klub a dodali nám energiu. Večer po príchode domov, sme sa v posteli s Dorotkou spolu modlili a ja som sa okrem mojej modlitby, prvý krát pomodlil aj „ Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ Ráno sme sa s Dorotkou znovu modlili. Od štvrtku sme sa znovu veľmi zblížili. Cítili sme, že už nejdeme vedľa seba ako dve koľajnice, ktoré sa nikdy nestretnú, ale máme znovu spoločnú cestu. Uvedomil som si, že kolokvia mi za štyri mesiace veľmi pomohli. V čom? Naučil som sa komunikovať. Celých 52 rokov môjho života, som sa snažil problémy riešiť sám bez pomoci iných. Nikdy sme sa s Dorotkou otvorene nerozprávali o veciach, ktoré ma trápili. A teraz? My sa spolu hodiny rozprávame. Problémy, ktoré sa mi zdali neriešiteľné, sú zrazu riešiteľné.
V sobotu sa mi stala vec, ktorá mnou riadne „ zamávala“. Naše rozhovory sa točili okolo Maťa a komunity. Dorotke som rozprával, ako mi veľmi pomohol Ivan a Božka, ako sme si postupne cez kolokvia, ktoré viedli, hľadali cestu. Ako mi Ivan v piatok veľmi pomohol, keď mi zrazu zazvonil mobil. Neznáme číslo, zdvíham a .... IVAN. Že ako sa máme, čo je nové, ako na nás s Božkou myslia a modlia sa za Maťa. Úplne ma to vyviedlo z rovnováhy.
Nedeľa – o Maťovi nemáme žiadne správy. Ráno sa spolu s Dorotkou znovu modlíme. Dnes mi to už pripadá samozrejmé a vobec nemám zábrany nahlas vyslovovať „ Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ Dostávame smsku od Paľka a Ľudmily – náhradnej Matejovej rodiny, v ktorej nám vyjadrujú podporu. Volá Jožko z Tvrdošína, ktorý je spolu s Máriou s nami a drží nám palce, aby sa Maťo vrátil späť na nastúpenú cestu. Dostávame smsku od Martuchy z Trenčianskej Teplej. Ľudia z komunity sú s nami. To nám dodáva silu. Ale niečo mi chýba. A zrazu mi zvoní mobil a volá ten, na ktorého telefonát som najviac čakal – Ivan. Dlho sme spolu telefonovali a ten telefonát mi dodal veľa sily. Dorotka mi potom povedala, že sa modlila za to, aby nám Ivan zavolal.
Neviem, kde je teraz Matej. Prichádza večer a náš strach sa stupňuje. Neistota, kde je a čo robí, je veľká. Ale modlíme sa a vysielame mu naše signály, že ho máme radi a aby prišiel na to, že jedine život v komunite ho môže vrátiť späť do života bez drog a do kruhu svojej rodiny.

Dušan - Koniec nášho sna

Pondelok 18.2. – Maťo sa neozýva. Nevieme čo je s ním, kde je, čo robí. Nedá sa nič robiť. Všedný deň ako každý iný. Musíme do roboty. O 10tej mi zvoní mobil - spolužiak a kamarát – doktor z bratislavskej psychiatrie. „ Ahoj Dušan, Maťa sme cez víkend hospitalizovali. Je u nás, je v poriadku, ale nemá nič, doneste mu hygienické veci, nejaké tričká. A chytil ho revízor. Treba zaplatiť pokutu.“ Ako to že nemá nič? Však keď odchádzal z Vrbovca, tak mu dali tašku s jeho vecami. Spolužiakovi som povedal, že Maťovi odkazujem, že naše stanovisko je nemenné. Buď Cenacolo alebo nech si zariadi život sám, ako on chce. Nevedel to pochopiť, ale akceptoval to. Hneď som volal s Dorotkou. Hoci sme sa o Maťa báli, verili sme, že jeho stanovisko sa zmení a onedlho sa vráti do Vrbovca. Plynul deň za dňom, Mato sa nám neozval, ani Ivanovi. Iba volal dcéru Luciu, ale tá s ním odmietla hovoriť. Držala s nami a v piatok išla s nami na klub. Nevedeli sme čo bude ak Maťa prepustia z nemocnice.
Utorok 4.3. – Som v kancelárii. Dostávam od spolužiaka, psychiatra, smsku aby som mu hneď zavolal. Zaliala ma zlá predtucha. A potom sa mi zrútil celý svet. „ Dušan, Matej už nie je medzi živými. Zomrel okolo 4tej hodiny ráno.“ Bola to hrôza. Nevedel som čo robiť. Preboha čo sa stalo? Určite sa mi to sníva a ja sa zrazu prebudím zo zlého sna. Ale bola to krutá realita. Čakala ma neľahká úloha. Zasa budem „ posol zlých správ“ – pre Dorotku, dcéru Luciu, babičku. Svet sa mi postupne rúcal ako balíček z karát... S Dorotou sme išli do nemocnice. Zronený spolužiak nám povedal o posledných dňoch Maťovho života. Pretože mu ho bolo ľúto, že nič nemá, priniesol mu hygienické veci z domu, nejaké tričká od syna, knihy. A Maťo to využil. Feťáci majú neskutočný herecký talent. Omotal si doktora okolo prsta a ten mu dal z psychiatrického oddelenia vychádzky do areálu nemocnice. Maťo to zneužil a chodil do mesta. Zohnal si drogy...
Na druhý deň boli výsledky pitvy – Maťo mal v sebe dve drogy. Nevedel, že navzájom znásobujú svoje účinky. A to ho zabilo. Upadol do bezvedomia. Jeho životná láska – droga mu dala posledný smrtiaci bozk. Opona spadla. Maťo zišiel z cesty, ktorá ho mala zachrániť a dať mu nový život – život bez drogy. Nechcel sa jej zbaviť a nevedel si život bez nej predstaviť. Sme vďační všetkým cenacolským rodičom, ktorí večer zorganizovali celoslovenské modlenie bolestného ruženca za nášho syna Maťa, za všetku podporu našich priateľov. V sobotu 8.3. sme boli pozvaní na omšu do Trnavy za spasenie duše nášho syna, ktorú viedol pater Quirin. Veľmi nám to v našom žiali pomohlo.
Dnes 10.3.2008 skončí náš márny 9-ročný boj s drogou – o 16,45 pochováme nášho syna Maťa.

Stretnutie s Cenacolom

    Až do konca septembra tohto roku som len počul o tom, že Cenacolo existuje a že na drogách závislí tam žijú a liečia sa. Návštevníci Cenacola, s ktorými som sa stretol boli zo systému nadšení, ale bližšie ho nepopísali. O to väčší bol pre nás šok, keď na pozvanie Ivana som spolu s manželkou navštívil dievčenský aj chlapčenský dom Cenacolo v Medžugorí a potom aj vo Vrbovci.
    O drogách a závislosti na nich som počul, ale nevedel som, ako sa dá zo závislosti liečiť. Pán Boh zatiaľ našu rodinu od týchto problémov uchránil a naši traja už dospelí a ženatí synovia neprepadli tomuto novodobému zlu.
    Liečba je originálna a človek sa ňou nielen lieči, ale odstraňujú sa aj príčiny ochorenia. Takpovediac know how sestry Elvíry, ktorá je jeho autorkou sa zameriava nielen na závislého, ale aj na prostredie v ktorom závislosť vznikla – na rodinu. Cenacolo vytvára pre človeka nové prostredie, prostredie, v ktorom sa nemôže stretnúť s drogou, hracím automatom, alebo alkoholom. Vlastnou prácou si každý zarába na to, aby mohol žiť. Najdôležitejší medikament, ktorý sa v Cenacole podáva je modlitba. Spoločná modlitba ráno, v priebehu dňa a večer. Niekedy aj v noci.
    Zo svedectiev, ktoré nám podali pri návštevách mladí ľudia žijúci v Cenacole a aj svedectvo ktoré podáva rodina Tokičovcov vyplýva, že predovšetkým modlitbou nastáva postupná a zásadná zmena tak závislých mladých ľudí, ako aj ich rodičov.
    Prekvapujúce pre mňa je, že závislí síce hľadajú spôsob ako sa zo závislosti dostať, ale sami sa len veľmi ťažko rozhodnú ísť do komunity Cenacolo. Musia im v tom (pomerne násilne) pomáhať rodinní príslušníci (rodičia, manželka, manžel).
    Pobyt v Cenacole je dobrovoľný. Chápem to tak, že táto sloboda v rozhodovaní núti každého člena Cenacola, aby bral zodpovednosť za seba.
    Pri návšteve Cenacola som prežíval skutočné šoky. Sú to mladí ľudia, s ktorými sa bežne stretávame na ulici, alebo nám v noci idú popod okná a sú mnohokrát pod vplyvom alkoholu, alebo drog, prípadne oboje, ktorých slovník býva nevyberaný, spôsoby drsné, všetko povedľa čoho idú musí byť nerozbitné a upevnené. Takých nájdeme v Cenacole. Avšak tu sme ich našli meniacich sa, alebo aj premenených. Tu v Cenacole ich počujeme hovoriť o sebe o svojich pádoch, o láske, ktorá im vonku tak veľmi chýbala, tu ju dostávajú od takých istých ako sú oni. Hovoria o tom ako sa snažia už nepadnúť, ako žiť v priateľstve s Ježišom.
Stretli sme ich pohrúžených v modlitbách v kaplnke, ktorá je súčasťou Cenacola. Nedali sa ničím vyrušiť.
    Ako sami popisujú skúsenosti, po vstupe do komunity spočiatku akoby nechápali tých, ktorí tam už žijú dlhšie. Až postupne zisťujú, že cesta, ktorú nastúpili je správna a v tomto momente jediná a záchranná. Táto cesta, tento spôsob života dáva možnosť záchrany života časného aj večného.
    Ďalší šok som dostal pri rozprávaní Diany – matky syna, ktorý bol závislý na drogách a prešiel Cenacolom. Žije v usporiadanom manželstve, má 4 deti. Jej výrok „droga bola požehnaním pre našu rodinu“ je nepochopiteľný. Myslím že predovšetkým pre tých rodičov ktorí majú závislé deti a prežívajú veľké trápenia. Dá sa to pochopiť až vtedy, keď vysvetľuje, akou premenou prešiel nielen jej syn v Cenacole, ale aj rodina, predovšetkým rodičia. Z vlažných katolíkov sa stali silní veriaci, šíriaci dary ktoré v procese premeny dostali na všetkých s ktorými sa stretnú.
    Podľa môjho názoru drogu, alkohol a hazardné hry a závislosť na nich vymyslel Zlý, aby ľudstvo celé prepadlo na jeho stranu. Cenacolo, ktoré sa opiera o náuku katolíckej viery ukazuje, že zbrane na boj proti zlu sú dávno známe – klasické. Nedajú sa však použiť len zbežne – povrchne, pretože nepriateľ je húževnatý a robí rôzne úskoky. A nestačí, aby sa s nim pasoval len jeden, ale aby tam bola vzájomná výpomoc, predovšetkým prostredníctvom modlitby.
    Znovu sa potvrdzuje, že cesty Božie sú nevyspytateľné. Keď sa nám zdá že na problém, ktorý na nás dopustil sa nenachádza riešenie, dostaneme aj nástroj (v tomto prípade prostredníctvom sestry Elvíry), ktorým sa dá úspešne bojovať a vyjsť z tohto boja posilnený. Je to veľmi dôležité zistenie, aj keď dejiny kresťanstva nám dávajú takéto príklady. Avšak najlepšie to pochopíme, ak to sami prežijeme.

Timotej

Dopis mladého muža z Pagna

Ahoj milá rodinka. Teraz je asi desať hodín ráno. A ja som už dlhšie rozmýšľal o tom, že by bolo pekné, aby som vám napísal ako sa mám a to už aj preto, že som zmenil dom a dnes som veľmi blízko srdcu našej komunity v Pagno kde sú aj všetci naši kňazi, posvetení, sestričky - mníšky a aj mama Elvíra. Aj keď sú veľmi zaneprázdnení, a tak ich veľa nevidíme a tiež sú tu chlapci, ktorí sa pripravujú na misie a tiež tí, ktorí sa z nich vracajú. A tak čo sa týka životnej skúsenosti je to tu veľmi bohaté. Sú tu štyri domy a náš sa volá "Pastieri z Fatimy" a je na samom kopci asi dvesto metrov vzdialený od ostatných. Sme obklopení prekrásnou prírodou, obrovským lesom, lúčkami a sem tam nejakým jazerom umelo vytvoreným na zavlažovanie záhrad

a tak každý západ a východ slnka je divadlo slnečných lúčov rôznofarebne zladených. V dome sme iba šestnásti, takže tu vládne atmosféra jednej veľkej rodiny a veľmi živej, pretože sme všetci mladí od osemnásť do dvadsaťpäť rokov a viacmenej všetci majú viac ako jeden rok komunity. Máme tu tiež veľa práce. Teraz sa pripravujeme na zimu, a preto veľa chodíme do lesa pre drevo. Tiež máme veľký vinohrad na ktorom sme urobili vinobranie tento týždeň a tiež chalani z murárstva majú veľa práce, lebo musia zrekonštruovať jeden dom a potom ten náš, pretože vyzerá ako po druhej svetovej vojne. Asi pred týždňom sme išli na hory s Donom Andreom, kde sme vystúpili až do výšky tritisíc metrov nad morom a pri tejto ceste sme videli aj kamzíky a kozorožce a tiež nespočetne veľa svišťov, ktorí sa nás vôbec nebáli, a tak sme si ich mohli obzerať zo vzdialenosti desiatich metrov. A ten pocit, ktorý som mal na samom vrcholku sa nedá opísať. Vietor silne fúkal a z obrovského koberca oblakov vytŕčali len vrcholky hôr a pohľad do kotliny rozprestierajúcej sa pod nami asi jeden kilometer nižšie prinášal strach, pretože svah bol celkom kolný, a vtedy sme zbadali aj obrovského orla, ktorý sa kolísal vo vetre.

Musím povedať, že tento dom je celkom iný od Medjugorja, lebo tu nás príde málokedy a málokto navštíviť. A pre mňa je to nová skúsenosť byť v dome tak malom, lebo mám príležitosť spoznať všetkých dobre a tiež aj napätie medzi nami je väčšie. A tak častokrát sa aj pohádame, udobríme a aj veľa nasmejeme. Je to život určite málo inakší od toho vonkajšieho, pretože tu som ochránený od veľa svetských pokušení, a tiež keď padám a je mi ťažko, vždy je niekto nablízku o koho sa môžem oprieť a kto mi pomôže opäť postaviť sa na nohy. Tiež verím, že sa mi otvorili oči, lebo aj modlitba a viera má dnes iný pojem a hodnotu. Predtým to bola len filozofia a hlboké rozhovory bez ovocia, ale dnes je to život. Bol by som veľmi rád, keby niekto z vás prišiel urobiť so mnou skúsenosť, a tak by sme sa mohli aj lepšie porozprávať a spoznať sa.

Dopis mladého muža z Medjugorja

Čaute všetci, práve sú dve hodiny v noci. Deň pred odchodom na stretnutie. Ja veľmi neverím, že pôjdem, tak som sa rozhodol, že Vám napíšem. Po previerke bolo ťažké byť prítomný s hlavou v komunite, ale teraz cítim, že sa mi to podarilo. Ešte stále som zodpovedný za sklad s oblečením. Ale pomáham aj v práčovni. Robím kuchára v malej kuchynke, to znamená, že rozdeľujem jedlo. Nič ťažké a tiež som zmenil prácu z murárstva na stolárňu. Takže nemám veľa voľného času a určite sa nenudím. Som rád, že som v stolárni, pretože práca s drevom sa mi vždy páčila, a tak verím, že sa môžem naučiť niečo konkrétne. A predsa v komunite je život oveľa pestrejší a hlbší, a tak ja zo dňa na deň som si stále viac a viac vedomý, že komunita je pre mňa boží dar. Každý deň je rovnaký a pritom celkom iný. Či dnes alebo pred jeden a pol rokom. Robím rovnaké veci. Možno iba motív sa mení a dnes sa cítim byť niekto úplne iný a nechcem sa veľmi vychvaľovať, lebo môj podiel na tom je veľmi malý. Preto chválim Boha každý deň ale aj dnes si uvedomujem, že som veľmi slabý. Bohu ďakujem a každý deň ho aj prosím, a to je aj dôvod prečo o druhej v noci som v kaplnke na kolenách v tichosti pred Hostiou. A tak som si každým dňom viac vedomý, že v tichosti sa skrýva poznanie. Jedno dnes viem, že ak chcem raz dobre žiť bez Boha to byť nemôže. Bez neho môj deň nemá zmysel. Pretože keď vstanem, tak idem do kaplnky s narkomanmi z celého sveta, aby som si kľakol a pomodlil sa ruženec. Tak môj deň začína s modlitbou, bez nej nemá zmysel ani pracovať ani rozprávať ani klaňať sa Bohu. Prečo pracovať? Aby som si zvykol, keď raz za neviem koľko odídem z komunity. Aby som s tým nemal problém vonku. To je pre mňa veľmi slabý dôvod, pretože ja žijem dnes a na konci dňa peniaze nedostanem a ani ma nikto nepochváli. Pre koho pracujem? Pre seba nie a predsa áno. Pretože po každej práci ktorú urobím s láskou, ja sa cítim dobre, ja som spokojný a naplnený, a tak dnes viem, že to nie je len námaha ale aj radosť. Nie iba utrpenie ale aj šťastie. A práve môj vedúci je Boh, on mi dá radosť a šťastie zakaždým keď sa prekonám. On je dôvod prečo rád rozprávam. Nie kvôli sláve alebo zvedavosti. Ale kvôli láske k blížnemu. A tak každý rozhovor v ktorom sa môžem podeliť o kúsok seba ma robí šťastným. A preto sa klaniam Bohu každý deň. On je môj učiteľ. A tak verím, že som mohol málo priblížiť to, prečo v komunite nie je až tak zle A to aj bez všetkých potešení sveta. Je tu jedna atmosféra, ktorá to umožňuje. Keďže som po previerke, tak som si vedomý, že vonku to nie je ľahké. Pretože môj jediný cieľ už nie je iba žiť bez drogy, ale byť šťastný. A ja chcem aby ste sa na mňa pozerali ako na márnotratného syna, ktorý sa stratil a potom sa vrátil k otcovi. Ale on nie je hrdina, aby sa oslavoval, lebo to, že sa spasil nie je jeho zásluha ale Božia. A preto nezabúdajte na ostatné deti, ktoré sa nemuseli stratiť aby sa vrátili k otcovi. Ich treba oslavovať, lebo boli múdrejší od nás. Dúfam, že nie som veľmi komplikovaný a že ma pochopíte. Ešte raz Vám chcem poďakovať za moju previerku, z ktorej nosím veľa pekných spomienok v srdci. A tak Vás všetkých ľúbim z celého môjho srdca a prosím Vás modlite sa. Modlite sa aj za mňa a ja sa modlím za Vás. A prajem Vám šťastné a veselé Vianoce a štastný Nový rok v rodinnej atmosfére s Božím požehnaním.

Namiesto toho aby som sa prekonal raz, sa musím aj druhý. Pretože list na stretnutie som nemohol poslať, a tak Vám píšem aj druhý aktuálny a môžem povedať, že tento píšem s radosťou a nech Vám bude vianočným darčekom. Tu je chladno ale nesneží, a tak vždy keď mi je ťažko si spomeniem na Vianoce na Slovensku. Plné snehu a ako pekne som ich prežíval keď som bol malý. Spomínam si ako som sa raz stratil s bratom v lese keď sme hľadali čečinu a tiež ako som vždy čakal ráno Štedrého dňa, aby sme mohli postaviť stromček. Raz som celý deň plakal, pretože som myslel, že Ježiško mi nič nedonesie, lebo som bol zlý. Veľa pekných spomienok, ale nakrajší na tom celom bol moment, keď sme si sadli za stôl ako rodina. Všetci a šťastní, a to nemôžem zabudnúť. A keď vošiel ocko a začal vinšovať. A to by som aj ja chcel raz robiť v mojej rodine. No ale späť do prítomnosti. Aj na nás prišla vianočná nervozita. A tak, keď je jednému členovi rodiny ťažko, tak to pociťujú všetci. A tak ani mne veľakrát nie je ľahko ale viem jedno: že po utrpení vždy príde radosť. Akože po búrke víde slnko. A preto bojujem každý deň a nevzdávam sa ako aj vy určite, ani vonku nie je ľahko. Som zodpovedný za výzdobu v našom dome, a tak skrášľujeme, zdobíme a maľujeme. Urobili sme aj jasličky, nič im nechýba. Tiež teraz budem musiť začať vyrábať fakle pre živé jasličky, lebo som jeden z mála, ktorí tu boli pred rokom. Tak isto prišiel jeden chalan, ktorý bude učiť robiť Ikony. A ak to bude Boh chcieť, tak budem jeden z nich. No kto vie. Ja som tu už šestnásť mesiacov, a tak sa môže stať, že zakrátko budem preložený do iného domu. Niekedy aj rozmýšľam, že by bolo pekné ísť otvoriť dom na Slovensko. Ale tým si ešte nie som istý. A tak Vám musím povedať čo mám v srdci. Možno, že je to aj tým, že prichádzajú Vianoce, a ja na Vás veľa myslím. Každý deň si spomeniem na niečo pekné čo sme prežili a tiež Vás chcem pýtať o prepáčenie, lebo na previerke som neurobil niž užitočné. Zobral som ju ako dovolenku ale zabudol som na to čo ma robí naozaj šťasným. A to nebolo počúvanie kudby ani pozeranie filmov ani surfovanie po internete, aj keď je to všetko pekné ale s mierou. No pravú radosť by som viac pocítil, keby som Vám pomohol v domácnosti. A tiež mi prepáčte aj že sme sa veľa nerozprávali. Ale ja som bol v takom vytržení, že som nebol schopný viesť normálny dialóg. No dosť už, lebo keby som Vás chcel pýtať o odpustnie za všetko čo som neurobil a mohol urobiť, tak by som potreboval ešte jednu dvojstránku. Všetkých Vás ľúbim a prajem Vám šťastné a veselé Vianoce a šťastný Nový rok.

Svedectvo Zuzany

Som 37 ročná matka 4 detí, a až donedávna som žila v presvedčení, že som takmer dokonalou mamou, ochotnou urobiť pre svoje deti prvé aj posledné. No moja istota sa zrútila ako „domček z karát“.

Náš prvý syn, dnes 17 ročný Kubo bol od svojho narodenia pre mňa výnimočným dieťaťom.

Prišiel na svet v jednu januárovú nedeľu, po ťažkom pôrode, s diagnózou ľahká mozgová dysfunkcia. S manželom sme prežili obrovské more neistoty a strachu o neho. Absolvovali sme s ním pre nás všetkých bolestivé rehabilitácie v snahe „zachrániť“ ho. Zdravotné problémy sme síce prekonali, no možno práve tu sme zasiali prvé semienka nedôvery do nášho vzájomného vzťahu.

Ako dieťa bol Kubo bystrý, vnímavý, s úžasnou fantáziou, ktorej som ani zďaleka nestačila, no súčasne hyperaktívny a tvrdohlavý. Od jeho nástupu do materskej školy dostal nálepku problémového dieťaťa a tej sa nezbavil po celý život. Nech sa pohol kamkoľvek, problémy si ho vždy našli.

V snahe usmerniť jeho neskonalú energiu pozitívnym smerom sme sa s manželom rozhodli pre šport. Ako zodpovední rodičia sme starostlivo zvážili všetky možnosti a vybrali sme pre neho „kultivovaný šport “, presvedčení, že spáli nadbytočnú energiu, bude v zdravom prostredí zmysluplne tráviť čas a vyhne sa tak všetkým nástrahám a nebezpečenstvám. Dúfali sme, že takto v zdraví a bez ujmy prežije svoju pubertu. A tak začala jeho športová dráha. Keďže náš syn je „nedelniatko“, zväčša mu vychádza všetko, na čo siahne. Istú dobu sa zdalo, že to úžasne funguje a my sme tomu úprimne verili. Šport sa stal jeho ohromnou vášňou, poskytol mu radosť, úspech, krásne zážitky a priateľstvá. Stal sa náplňou jeho života a nám sa zdalo, že ho akoby „istí“. Keď vchádzal do haly, stával sa z neho iný človek. Chvíľami sa mi zdalo, akoby žil dva životy, tam „vonku“, v škole, rodine ho sprevádzali neustále „prúsery“, no v hale odkladal svoju agresivitu, spupnosť a aroganciu, svoj „pancier“ a stával sa sebou samým. V úžasnej viere vo všemocnosť športu, podporovaní radami viacerých psychológov, ktorých sme postupne navštívili pre kopiace sa problémy s Kubovým správaním, sme ako rodina boli ochotní priniesť veľké obete, len aby pri športe zotrval. Preceňovali sme jeho silu a presúvali sme tak vlastnú zodpovednosť. Boli sme si istí, že robíme pre svoje dieťa to najlepšie a tak sme ospravedlňovali zhoršujúci sa prospech v škole jeho únavou a vyťaženosťou, problémy s učiteľmi sme pripisovali neochote cirkevnej školy akceptovať individualitu dieťaťa. Skrátka na všetko sme boli schopní nájsť vysvetlenie a ospravedlnenie veriac, že jeho šport ho podrží. No bola to jedna obrovská ilúzia. Niekde v kútiku duše som tušila, že Kubo je skrátka iný ako väčšina detí, že má problém zaradiť sa do života, že mu chýba pokoj a radosť v duši. A jeho správanie je len pózou, pod ktorou sa skrýva ubolená a zranená duša. No bolo jednoduchšie hľadať falošné barličky ako priznať si, že za jeho zranenia sme zodpovední vo veľkej miere práve my, jeho milujúci rodičia.

A tak Kubo ďalej športoval, až sa prešportoval k titulu majstra sveta. Keď sme ho doma všetci s úžasnou radosťou oslavovali, ešte sme netušili, že bude jeho Pyrhovým víťazstvom. S veľkým úspechom totiž prišiel aj obrovský tlak a zodpovednosť. To, čo bolo predtým radosťou sa stalo nočnou morou a falošná barlička sa zlomila. Zo sily, ktorá ho mala istiť sa stalo slabé miesto. Reakcia dieťaťa, ktoré malo od malička v psychologických posudkoch charakteristiky typu „sklon k závislostiam, potreba extrémnych zážitkov“ bola predvídateľná. Ďalšiu barličku si našlo v cigaretách, alkohole, marihuane. To prinieslo so sebou zhoršenie prospechu, absencie v škole, zníženie výkonnosti v športe. Syn sa nám pred očami menil a my sme nechápali prečo. Postupne akoby „vyhasínal“ a my sme sa ho snažili všemožne zúfalo zachraňovať. Podnikali sme rôzne krkolomné akcie bez akéhokoľvek úspechu.

Keď som sa jedného dňa dozvedela od Sama, môjho krsného syna, v tom čase odchádzajúceho do komunity, ako na tom Kubo skutočne je, zrútil sa mi svet.

Samo vtedy so mnou „prerozprával“ celý deň, na ktorý nikdy nezabudnem. Rozprával mi o komunite, piatkových kluboch v Piešťanoch, kolokviách a Ivanovi. Celé to zakončil výzvou, „veď mu len tak zavolaj a príď sa pozrieť“. No ja som stále slepo a naivne verila, že to nebude moja cesta, že to nejako zachránime.

V tom čase sa mi zdalo, že sa mi rozplynul zmysel života. Preplakala som niekoľko dní, chodila som ako bez duše. Ako je možné, že sa to stalo mne, veď som urobila všetko, aby som tomu predišla. Dookola som sa umárala nezmyselnými myšlienkami, trápila sa výčitkami. Situácia sa zatiaľ prirodzene sama nezlepšila, práve naopak. Kubova apatia rástla, prospech sa nenávratne zhoršoval, chuť trénovať aj výsledky išli dolu vodou. Prešli tri mesiace, kým som zozbierala odvahu a prišla prvýkrát do Piešťan na piatkový klub. Živo si pamätám na obrovský strach, s ktorým som vstupovala do miestnosti plnej ľudí s problémami. No rovnako si pamätám na svoje prekvapenie z úžasne pozitívnej atmosféry, ktorá ktorá toto stretnutie sprevádzala. Spočiatku som vôbec nechápala, ako je možné, že ľudia, ktorí majú obrovské trápenia a ubolené duše, dokážu byť takí uvoľnení a veselí. Ja sama som totiž v tom čase chodila ako tieň, nespávala som a mala som plnú hlavu svojho trápenia, ktoré som považovala za bezvýchodiskové a samozrejme najväčšie na svete. Tu som si prvýkrát vypočula podobné príbehy a zistila som, že nie som zďaleka jediná na svete. Na prvých kluboch som každým pórom nasávala informácie, no i pocity, atmosféru, pozitívnu energiu. Domov som prichádzala do krajnosti vyčerpaná, no stále ešte dúfajúca, že toto nebude moja cesta.

S postupujúcim časom a každou ďalšou návštevou na piatkovom klube som stále viac vnikala do „komunitnej filozofie“. Keď som spočiatku počula výrok, že za problémami našich detí treba hľadať narušené vzťahy v rodine, nie celkom som rozumela, čo sa tým myslí. My sme predsa úplne normálna rodina, tak aké narušené vzťahy? Tušila som síce, že niekde v pozadí Kubových problémov sme my, no svoju úlohu v tomto celom som vôbec nedokázala pomenovať a pochopiť. Dnes považujem svoje stretnutie s komunitou za osudové a som za neho Bohu hlboko vďačná. Tu sa postupne učím vidieť veci inou optikou, pozerať sa na svoje problémy z iného zorného uhla a nachádzať zmysel všetkých vecí a udalostí, ktoré mi do života prichádzajú. Spoznala som tu množstvo úžasných ľudí a našla veľa priateľov, ktorí mi poskytujú podporu a svojimi životnými príbehmi sú pre mňa úžasnou inšpiráciou. A tak sme sa spolu s manželom vydali na dlhú cestu, na ktorej sa pokúšame riešiť problémy, ktoré sme sami navyrábali, pre nás novým, no som presvedčená, že konečne správnym spôsobom.

Tieto riadky píšem v čase, keď sa nachádzame na samom začiatku našej cesty, máme za sebou iba prvé kroky. Zmeny, o ktoré sa pokúšame, sprevádzané novými výchovnými prístupmi sa u nášho syna vôbec nestretávajú s pochopením a pozitívnou odozvou (verím, že zatiaľ) a tak máme práve v tomto čase doma bojové pole. No napriek tomu, v porovnaní so situáciou spred niekoľkých mesiacov, už nie som úplne zúfalá. Dnes viem, že toto všetko má svoj zmysel a miesto a niekde v diaľke vidím svetlo na konci tunela.

Svedectvo Darinky

Volám sa Darina a mám syna Vlada. V komunite Cenacolo je 27 mesiacov. Podľa mojich vedomostí bral drogy štyri roky. Najkrajší deň v mojom živote bol 8. máj 2002, keď sa môj syn rozhodol, že vstúpi do komunity. Je tam, vďaka Bohu, už tretí rok. Po desiatich mesiacoch sme sa po prvýkrát stretli v Záhrebe. Už vtedy sme na ňom videli veľké zmeny. Bol úplne iný. Ja som svojho syna počas tých rokov, keď drogoval, nevidela nikdy usmievať sa. A vtedy v Záhrebe najviac na mňa zapôsobilo to, že synove oči sa smejú, sú spokojné a veselé. Boli sme spolu len jeden deň, ale to mi úplne stačilo na to, aby som bola presvedčená o tom, že môj syn je na najlepšom mieste na svete. Pri rozhovore s ním som cítila veľké zmeny, váži si život, seba, verí Pánu Bohu a váži si ľudí okolo seba.

Druhýkrát sme sa stretli v tomto roku, keď nám Ivan zavolal, že máme ísť do Chorvátska po syna, lebo ide domov na verifiku. Bolo to 3. apríla 2004. Krásnych šesť dní sme boli spolu. V sobotu sme dorazili domov, vtedy som bola ešte vyrovnaná. Rozprávali sme sa skoro do rána. V nedeľu sme sa zobudili na to, že Vlado s niekým hovorí a on kľačal a modlil sa ruženec. Bolo to krásne. Poobede, keď mi povedal, že chce ísť von, som začala byť nervózna. Nie, že by som mu neverila, ale mala som nejaký vnútorný strach. To mi trvalo do pondelka, kým ma syn nezavolal a krásne sme sa porozprávali. Vlado na mne zbadal tú nervozitu a napätie. Povedal mi: „Maminka moja, ty sa nemusíš báť, za tých šesť dní, čo budem doma, štyri veci robiť nebudem: drogovať, fajčiť, piť a nebudem mať s nikým sex.“ Vysvetlil mi, že chce ísť von medzi feťákov, lebo musí sám seba vyskúšať. Boli za ním aj kamarátky, ktoré mu vždy držali palce. Boli nesmierne rady tej zmene. Išli spolu aj von, volali ho sadnúť si do parku, kde voľakedy fetovali a Vlado to odmietol. Povedal im, že on tam už nepatrí. Mali sme spolu krásne a dlhé rozhovory až do noci. Rozprávali sme o živote a jeho plánoch. Povedal, že veľké plány si nerobí. Veľmi veľa rozmýšľa nad tým, že by šiel študovať. Veľmi ma prekvapilo, že rozmýšľa s čistou hlavou. Povie, čo sa mu nepáči a má svoje vlastné názory. Voľakedy to u môjho syna nebývalo. Nevážil si život. Rozprával mi, že po nociach sa modlí za nás rodičov a za svoju sestru Zuzku. Má o ňu veľký strach, aby aj ona nezačala brať drogy. Veľmi si vážim tú jeho pokoru a úprimnosť. Urobila som jednu veľkú chybu, keď som mu nedôverovala hneď. Mala som strach. Treba im veriť a my rodičia máme ešte veľmi veľa na sebe pracovať. Nepýtala som sa ho, kedy má ísť naspäť, sám povedal, že v piatok ide domov. Myslím si, že sa ich netreba vypytovať, oni sami povedia všetko. Ako matka mám veľmi krásne dojmy zo svojho syna, ktorý našiel cestu k Pánu Bohu. Tie pocity sa nedajú ani opísať, to musí každý rodič osobne prežiť.

Ďakujem Pánu Bohu, že pomáha synovi aj nám, aby sme si našli tú správnu cestu k sebe a myslím si, že sa nám to spoločnými modlitbami darí. Ďakujem aj za tie drogy, lebo keby môj syn nedrogoval, nikdy by z neho nebol taký človek, ako je teraz. Ja mám veľmi rada feťákov, mala som už u seba viacerých. Veľmi mi pomáhajú, veľa sa rozprávame a veľmi veľa sa od nich učím. Treba im pomáhať a hlavne dôverovať.

Tretíkrát som bola so synom v Taliansku tento rok v júli. Myslela som si, že v apríli, keď bol doma, mi všetko povedal. Nie je to pravda. V Saluzze ma zavolal na dvojhodinový rozhovor. Rozprávali sme zase o živote a môj syn mi povedal, že je zaľúbený. To ma tak dojalo, že večer na bilancii som sa rozplakala. Znovu mi rozprával o svojich pocitoch, o svojich myšlienkach a o chybách, ktoré ešte na sebe našiel a ktoré chce vyriešiť v komunite. Z môjho syna je dospelý človek, ktorého si veľmi vážim a ďakujem mu vždy za všetko, čo ma naučí, keď sa stretneme.

Vlada som stretla trikrát, ale vždy bol iný, stále vážnejší a múdrejší. Komunita je naozaj škola života, ako hovorieva sestra Elvíra. Ale ja si myslím, že nielen pre naše deti, ale aj pre nás. Treba sa zmeniť, lebo naše deti všetko vycítia, aj problémy v rodine, aj tú lásku. Každý deň čerpám silu v modlitbách a z môjho syna. Stačí, keď sa pomodlím a pozriem si synove fotky a dostanem od Pána Boha toľko síl, že môžem bojovať ďalej s drogami.

Milí rodičia, to sú len moje pocity a skúsenosti. Cítim, že som úplne spokojná a šťastná. Prajem to každému rodičovi. Prosím vás, pomôžte svojim deťom, buďte pokorní a trpezliví, láskaví a hlavne úprimní. Dôverujte svojim deťom, lebo inak to nejde.

Svedectvo Alenky a Mira

V nasledujúcich riadkoch sa chceme s vami podeliť o skúsenosti, ktoré sme získali po absolvovaní prvej verifiky nášho syna, ktorý je teraz už tretí rok v komunite. Prv než sa o týchto skúsenostiach rozpíšeme, predstavíme vám ho bližšie.

Roman má 22 rokov a život v závislosti začal ako 15-ročný. Vtedy začal fajčiť a príležitostne pil aj alkohol. Prvé problémy v spôsobe jeho života sa odzrkadlili na učňovke, ktorú navštevoval najskôr v Zlatých Moravciach a potom v Trnave. Spočiatku to boli problémy s prospechom, ktoré sa stupňovali tak, že sme boli často pozývaní do školy. Sľuby zo synovej strany o polepšení sa boli len prázdne slová, ktorými chcel vlastne odpútať pozornosť od svojej závislosti od cigariet, pitia alkoholu a fetovania toluénu. Učňovku sa mu síce podarilo dokončiť, ale fetovať neprestal, naopak – začal s marihuanou a pichal si aj tvrdé drogy.

Spočiatku sme o pichaní tvrdých drog netušili, pretože mal prácu, v ktorej si dobre zarobil, čiže peniaze na drogy mal a finančne nás veľmi nezaťažoval. S pribúdajúcimi dávkami sa však objavila nervozita, agresivita, neúspechy v práci a pravda bola na svete. Všetky jeho problémy, neúspech v práci, zdravotné problémy spočívali v jeho závislosti od pervitínu. Spočiatku odmietal akúkoľvek pomoc, klamal, že prestal drogovať a na liečenie vlastne posielal všetkých tých, ktorí ho doň tlačili.

Významný moment v uvedomení si jeho beznádejnej situácie zohral jeho zamestnávateľ, ktorý mu pohrozil výpoveďou, ak sa nepôjde liečiť. Takže s jeho pomocou podstúpil prvé liečenie v štátnom zariadení v Banskej Bystrici. Toto liečenie však ukončil predčasne, ale i tak sme mu naivne verili, že je vyliečený. Znovu nastúpil do práce a abstinovať vydržal asi len dva mesiace. Po ďalšej recidíve závislosť prepukla do ťažšieho stavu a jeho pád na dno sa dostavil rýchlejšie. Nasledovalo vyhodenie z domu, problémy s políciou.

Iskra nádeje zažiarila po zoznámení sa s komunitou Cenacolo. Podarilo sa nám syna dostať na prvé stretnutie s Ivanom a aj s rodičmi, ktorí už mali podobné skúsenosti. Po absolvovaní povinných kolokvií nastúpil 17. 2. 2002 do Vrbovca, odkiaľ bol preložený do Novigradu a neskoršie do Bari. Teraz je v komunite v talianskom Saluzze. Na prvú verifiku prišiel po dvoch rokoch prežitých v komunite.

Jeho príchod bol plný šťastia a radosti. Všetci sme sa naňho veľmi tešili. Od prvého okamihu sme postrehli, že život v komunite ho úplne zmenil. Bol plný života, bola v ňom energia. Veľmi dobre na neho pôsobilo, že rodina ho nezavrhla, všetci mali o neho veľký záujem. Roman to veľmi ocenil a ospravedlnil sa všetkým, ktorým v predošlom feťáckom živote ublížil.

Odporúčame preto všetkým rodičom, ktorých návrat syna alebo dcéry na verifiku čaká, aby o nich prejavili neskrývaný záujem. Veľmi to potrebujú. A je to pre nich ďalšia energia na zotrvanie v komunite.

Týždeň verifiky ubiehal veľmi rýchlo. Za dva roky neprítomnosti v mieste bydliska sa nahromadilo veľa takpovediac technických záležitostí, ktoré bolo nutné vyriešiť. Išlo hlavne o zdravotné prehliadky, kontrolu chrupu, vyrovnanie rôznych dlhov a podobne. Dá sa povedať, že celý týždeň bol veľmi hektický, ale aj tak sme si našli chvíle pre seba, na modlitbu a hlavne aj na vzájomné spoznanie sa v začiatku druhej etapy života nášho syna. Hlavne my rodičia sme s veľkým záujmom sledovali jeho správanie. S odstupom času môžeme konštatovať, že so správaním a celkovou premenou sme boli veľmi spokojní. Roman bol celý čas pokojný, nič ho nevyviedlo z miery. Snažil sa s nami všetkými spolupracovať. Vôbec ho nelákal kontakt s takzvanými bývalými kamarátmi, netúžil po zábave a vo všetkom prejavoval úprimnú skromnosť. Taktiež sme sa báli, že si rýchlo privykne na život doma, v pohodlí a že sa mu nebude chcieť vrátiť sa do komunity. Nič také sa však nestalo, ba naopak. Od začiatku hovoril, že sa chce vrátiť a ďalej na sebe pracovať. Dokazoval to aj tým, že si často a niekedy až príliš dlho pobrnkával na gitare pesničky z komunity. Aj z toho sme usúdili, že sa v myšlienkach rád vracal na miesta, kde mu pomohli a kde našiel nový zmysel života. Veľmi dobrý dojem v nás zanechal taktiež v tom, že bol oveľa spoločenskejší, nevyhýbal sa kontaktu s ľuďmi, s rodinou, s priateľmi. Nemal vôbec žiaden problém o sebe hovoriť, oľutovať svoje bývalé správanie a ospravedlniť sa tým, ktorým ublížil. V tomto vidieť veľmi dobré účinky života v kresťanskej komunite. Zvykli sme si, že počas týždňa, pri každom stretnutí s priateľmi, rodinou, alebo s inými rodičmi, ktorí majú podobné problémy s deťmi, bude hovoriť svedectvo o sebe a živote v komunite. Nie je vhodné to od detí žiadať a vycítili sme to aj my, že nie každému a nie všade je Roman ochotný o sebe hovoriť. Podať svedectvo o sebe bola jeho veľká zodpovednosť a otvorenie svojho srdca iným. V prípade nezáujmu možných nezainteresovaných poslucháčov by zostal veľmi sklamaný. Preto musíme nechať len na deťoch, kde, kedy a komu chcú o sebe porozprávať. To ako sme pôsobili na Romana my doma: rodičia, súrodenci i ostatná rodina, sme sa nedozvedeli a nechceme to ani vedieť. Dôležité je, že sme sa opäť všetci cítili doma dobre a že sme strávili spolu týždeň, aký sme už dávno nezažili.

Zmeny v našom vzájomnom správaní sa musí vidieť a cítiť každý sám na sebe a zbytočne o nich nehovoriť, ale ich žiť.

Na záver by sme radi odovzdali radu rodičom, ktorí na verifiku syna alebo dcéry čakajú. Nerobte počas ich prítomnosti nič nasilu a v pretvárke. Robte a žite tak, ako ste žili, keď oni boli v komunite. Ak sme sa nezmenili za dva roky, za týždeň sa určite nezmeníme. Každú pretvárku a falošné správanie detí určite spozorujú, pretože oni už pomyselnú masku dali z tváre dole. Lepšia je pre nich úprimná pravda teraz, ako trpké sklamanie, keď budú chcieť prísť domov natrvalo.

Drahí priatelia

Som matka narkomana a chcem sa s Vami podeliť o zážitky posledných dní. Asi pred štrnástimi dňami mi zavolal Ivan, že má pre nás pozvanie do komunity Cenacolo, v ktorej je náš syn Martin už rok. Jeden z domov je v Chorvátsku v dedine Šarengrad pri Vukovare neďaleko srbských hraníc. Cez dedinu tečie neskutočne široký Dunaj. Chlapci žijú v bývalom kláštore sestier klarisiek pri kostole. Majú všetko, čo patrí ku gazdovstvu. Chovajú kravy, prasiatka, zajace, psov a dokonca i oslicu Majku. Pred dvomi rokmi, keď prišli do dediny, mali veľké problémy, lebo miestni ľudia ich nechceli. Dôstojný pán farár, čo vedie charitu vo Vukovare hovoril, že bol jedným z tých, ktorí nesúhlasili. A dnes za chlapcov ďakuje Pánu Bohu. Chlapci sa delia s miestnou charitou, nosia po domoch a tým najbiednejším pomáhajú stavať nové domy. Táto časť Chorvátska sa volá Slavónia. Napriek tomu, že tu zúrila vojna, ľudia i keď bolestne ranení na duši i na tele, stále nám ukazovali, ako byť priateľmi komunity. Celý deň v komunite bol oslavou Boha. Chlapci z Medžugoria vytesali z trojtonového kameňa oltár, naložili na kamión a odviezli ho do Šarengradu. Náš chlapec – Slovák Maťko – namaľoval pred oltárom krásny obraz Pána Ježiša a za účasti piatich kňazov, rehoľných sestier, rodičov a priateľov komunity bolo nové zariadenie kaplnky vysvätené. Stretnutie s naším Martinom bolo radostné i bolestné. Radostné, pretože Martin i keď kráča po krížovej ceste na jej konci (keď vydrží) bude žiť. Bolestné, pre jeho neuvedomovanie si vlastnej slabosti, o ktorej, vďaka Bohu, hovoril aj s nami. Veľmi nás teší jeho viera. Ešte nikdy som ho nevidela tak vrúcne sa modliť na kolenách a spievať. Má krásny hlas. Po návrate domov ma mnoho vecí zarmucovalo a s plačom som sa o tom rozprávala s Ivanom. Ešteže my rodičia máme na Slovensku „anjela narkomanov" Ivana, ktorý mi povedal: ,,Tvoj Martin trpel stonásobne viac sám s drogou a ty si nič nevidela. A teraz, keď je v komunite s chlapcami, môže o všetkom hovoriť, o radostiach i trápeniach svojho života a oni mu rozumejú.“ Uvedomila som si, že jediné čo od nás naše deti v komunite chcú je, aby sme ich nenechali na tej ťažkej ceste opustených, aby sme kráčali s nimi, menili sa v rodinách k lepšiemu, modlili sa za nich a aby sme neklesli na úroveň ľudí ľahostajne hľadiacich na ich utrpenie. A na našom malom Slovensku je takýchto ľudí veľa. Práve na stretnutí v komunite som si uvedomila, že miestni ľudia, hoci sú poznačení vojnou, nie sú ľahostajní k utrpeniu závislých a ich rodín. Maťko mi rozprával, že v komunite majú jedného chlapca z Afriky. Ale z tohto chudobného kontinentu už prišla ponuka pre sestru Elvíru na otvorenie domu. Ďalej ju volajú otvoriť dom v Mexiku, v Austrálii, ďalší na Floride a ďalší v Anglicku vo Wimbledone s lesmi i lúkami. Len my na Slovensku sa otvoreniu domu bránime, ako keby u nás závislých nebolo. Sme štvrtí v poradí v počte závislých v komunite Cenacolo, ale už rok trvá podpísanie zmluvy na otvorenie domu v Lúke nad Váhom. Chlapci i dievčatá v komunite sa modlia na kolenách za otvorenie domu na Slovensku, len my doma nič nerobíme. Vôbec nič. Aj touto cestou ma poprosili chlapci zo Šarengradu, aby som o tom hovorila a prosila Vás všetkých o pomoc. Všetkých o modlitby a kompetentných o schválenie. V komunite sú pripravení ihneď začať. A ako sme pripravení my, rodičia závislých na Slovensku!?

Po tom čo som prežila so srbskými a chorvátskymi rodičmi v dome komunity sa bojím, že vôbec nič nevieme, nie sme ochotní sa o to zaujímať a vôbec nie sme ochotní byť priateľmi komunity.

Svedectvo Danky

Náš syn Martin prišiel na verifiku po dvoch rokoch pobytu v komunite Cenacolo. Boli sme ho zobrať v Novigrade. Už po ceste domov opadol z nás strach, ako to zvládneme.

Čo sa týka jeho pobytu doma, nenútili sme ho do ničoho. Nechali sme ho rozhodovať samého vo veciach návštev rodiny a známych. Návštevy absolvoval sám. Na nákup potrebných vecí (nohavice, tenisky) sme mu dali peniaze. Uznali sme za vhodné dať mu 2.500 korún. Dokúpili sme len to, čo zobral do komunity (vegeta, korenie).

S náboženskou otázkou nie je ešte celkom vyrovnaný (povedal nám to aj on sám). Neviem či bol, či nie. Cez deň pozeral televízor. Asi mu bol vzácny. Von chodil bez nášho obmedzovania. Nepýtali sme sa ho kde bol, s kým bol, ani čas príchodu sme neurčovali. Povedali sme si, že čo sa má stať, to sa stane. Všetko bolo v poriadku. Keď Martin odchádzal do komunity, poďakoval nám za dôveru, ktorú sme mu dali.

Svedectvo Anky

Volám sa Anka, som z Trnavy a rada by som sa s vami podelila o svedectvo matky závislého dieťaťa. Mám štyri deti vo veku 13 až 18 rokov a do drogovej závislosti mi spadol môj 15-ročný syn Erik. Odmalička som mala starosti s jeho povahou, bol skrátka iný. Často mal úrazy, najmä hlavy a potreboval moju zvýšenú starostlivosť a pomoc. Mal rád zbrane a ako prváčik si ukazoval riadok v šlabikári nožíkom. Neskôr sme platili sklo na traktore, ktoré rozbil spolu s kamarátom svojou vzduchovkou. Pridalo sa záškoláctvo, fajčenie a problémy sa prehlbovali. Začal nás klamať a strácali sa nám rôzne veci. Boli aj chvíle, keď som mala z neho veľkú radosť. Vtedy sa venoval tancu a divadlu a veľmi úspešne. Jeho zmeny v správaní som pripisovala puberte a vplyvu kamarátov v škole a na sídlisku. Domnievala som sa, že môj syn nemôže byť až taký zlý. Nechápala som, čo sa s ním deje, nevedela som mu pomôcť a zmeniť situáciu. Erik mi nechcel nič povedať, ani vysvetliť, prečo sa tak správa. Urobila som veľa chýb tým, že som ho v škole kryla, písala som mu ospravedlnenia, úlohy, aby mal lepší prospech. Nenašla som pomoc v škole, u lekára, liečiteľa, psychológa a v rodine sme chceli každý riešiť problémy po svojom. Manžel chlapsky – krikom a bitkou a ja dohováraním a zvýšenou kontrolou. Nezabralo však nič a keď som ho ráno odviedla do školy a synáčik mi zamával z okna, po hodine mi už volali, že ušiel. Za pomoci môjho staršieho syna som zistila, že za všetkým je droga a tá ničí našu rodinu.

Začali najhoršie dni môjho života, rana za ranou. Trápenie striedalo ešte väčšie trápenie, bezmocnosť, zúfalstvo a beznádej. Neverila som, že niekedy z neho niečo bude. Videla som ako zo dňa na deň padá hlbšie do bahna z ktorého ho už nedokážem vytiahnuť, pretože prišli také problémy, ktoré som už nedokázala ovplyvniť. Nemohla som ani spať ani jesť a žila som v ustavičnom strachu.

Horko-ťažko som vybavila liečenie v Bratislave. Tak ťažko a bolestne som znášala jeho odlúčenie v polepšovni, že som so slzami v očiach zaspávala aj sa zobúdzala. Po dvoch týždňoch som si Erika zroneného zobrala domov. Zahral mi také divadlo, že oklamal aj moje dve priateľky, ktoré mi prišli na pomoc. Myslela som si, že dva týždne mu na poučenie stačia a odteraz všetko zoberiem do svojich rúk a stanovím oceľové, železné podmienky. Realita však bola iná a situácia sa mi úplne vymkla z rúk. Niekoľko dní nebol doma a hľadala som ho s pomocou polície, pretože nemal ešte ani 15 rokov. Začal byť agresívny, klamal, mal konflikty so súrodencami. Krádeže boli u nás na dennom poriadku. Zhoršil sa mu zdravotný stav, chudol, bledol a v noci dobre nespal. Vedela som, že to sama nezvládnem a prosila som o pomoc všetkých priateľov. Jeden z nich mi povedal o svojom kolegovi a ak mi niekto bude môcť pomôcť, tak je to určite on.

Po prvom rozhovore s Ivanom som zostala takmer v šoku, keď mi odporúčal namiesto troch mesiacov liečby aspoň 3 roky. Rodičia si myslia, že hodia dieťa ako keby do pračky a vytiahnu ho čisté. V skutočnosti je to oveľa zložitejšie.

Začali sme s Erikom chodiť na kolokviá a vo mne zablyslo svetielko nádeje na zlepšenie situácie. Niekedy ma stálo nadľudské úsilie, aby so mnou niekam šiel. Verila som, že pôjde do komunity a celé svoje bytie som sústredila na to, aby sa to podarilo. Žila som najmä pre jeho záchranu. Súrodenci problémy doma veľmi ťažko znášali, nemali doma pokoj ani pohodu a nemohli sa ani poriadne učiť, stále sme ho hľadali a čakali. Dievčatá si pred ním zamykali izbu a brat sa s ním hádal a bil. Erik stále niečo vystrájal a od manžela bol viac bitý ako chleba sýty. Denne sme sa hádali a naše manželstvo bolo na rozvod. Túžila som syna niekam poslať, ale nemala som kam. Zverila som sa Ivanovi a on našiel riešenie. Požiadal chlapcov, ktorí boli v komunite a bývajú v Piešťanoch, aby ho občas zobrali na víkend k nim. Po prvom dni pobytu u nich, keď som ho stretla, mu žiarili oči a povedal mi, že by u nich vydržal aj rok. Z víkendu sa vrátil domov nadšený a dokonca nám pripravil na raňajky špecialitu, ktorú ho naučili chlapci. Som im nesmierne vďačná za to, čo pre nás urobili a aj vďaka nim sa Erik rozhodol pre komunitu. Správanie sa mu mierne zlepšilo, ale stále tam boli tendencie dostať sa k droge.

Začiatkom septembra 2003 konečne prišiel deň D a ja som sa so svojim synom ocitla vo Vrbovci. Chcela by som povzbudiť všetkých rodičov, aby boli vytrvalí a nevzdávali sa po prvých ťažkostiach a neúspechoch s deťmi. Želám im, aby mali aspoň takú vieru ako ja.

Môj prvý dojem z komunity bol úžasný. Pricestovali sme v nedeľu podvečer a na mňa všetko pôsobilo dojmom letného tábora. Chlapci športovali, prechádzali sa a vládla tam radosť a harmónia. Ujali sa nás, milo nás privítali a porozprávali nám o živote v komunite. Najradšej by som tam zostala sama, keby som mohla. Priateľstvo, láska, práca a modlidba sú úžasné dary, ktoré ak príjmu do svojho srdca, majú veľkú šancu poraziť drogu. Prežila som vo Vrbovci prenádherný týždeň so svojím synom, Radkom a Peťom z Bratislavy a s chlapcami v komunite. V živote na tie prekrásne chvíle bez akýchkoľvek problémov a konfliktov nezabudnem. Peťo prišiel do komunity už na druhý pokus a prajem mu veľa síl na zvládnutie svojej závislosti. Ďakujem Peťovi aj Radkovi za to, ako sa pekne správali k môjmu synovi. Po dlhej dobe som ho videla šťastného a radostného.

Uvedomila som si, že komunita je to najlepšie, čo som mohla pre svojho syna urobiť. Viem, že ešte nie je nič vyhrané a máme čo robiť – Erik aj celá naša rodina – ale verím v dobrý koniec. Ďakujem Stvoriteľovi za každý deň, ktorý je môj syn v komunite.

Nech mu dá Pán poznať, že ja si nerobím starosti, pretože viem, že je v bezpečí, v rukách jedinej osoby, o ktorej verím, že ho miluje viac, ako to dokážem ja.

Svedectvo Vierky

Volám sa Viera a mám dvoch synov. Pred pár rokmi, keď som počula v médiách zmienku o drogách, vypla som to, nechcela som o tom nič vedieť, veď mňa sa to netýka. Moja prvá reakcia na drogu v rodine bola taká, že som utekala od problému a robila som sa, že sa nič nedeje, hoci som videla veľké zmeny v správaní svojho mladšieho syna a zmizli nám z domu cennosti. Tušila som, že sa s ním deje niečo nedobré.

Našťastie mi Boh poslal do cesty priateľku, ktorá už v tom čase mala skúsenosti s drogami a jej syn úspešne abstinoval. Odporučila mi navštíviť klub abstinujúcich narkomanov, ktorý vedie Ivan.

Zo začiatku mi bolo ťažké prijať pravidlá klubu, v ktorom mi rodičia detí, ktoré boli na liečení (alebo aj po ňom) radili, že mám dať synovi na výber z dvoch možnosti: liečenie alebo ulica. Je potrebné, aby obaja rodičia konali rovnako. Ja som zo začiatku bola na tento problém sama a môj muž odmietal návštevu klubu. Nádej som vkladala do staršieho syna, ktorý bol v tom čase na vojenskej službe. Verila som, že keď sa vráti, pomôže svojmu bratovi. Tak aj bolo. Začal navštevovať klub so mnou. Aké bolo moje veľké sklamanie, keď sa aj on priznal, že už roky fajčí marihuanu. Vtedy sa mi podarilo presvedčiť aj manžela, aby spolupracoval. Boli sme na náš problém už dvaja. Dali sme teda synom na výber: liečenie alebo ulica. Vybrali si to druhé.

Našťastie Pánboh stál pri nás. Chlapci vydržali na ulici len mesiac a rozhodli sa ísť sa liečiť do talianskej komunity Cenacolo.

Postupne som začala chápať, prečo droga prišla do našej rodiny. Vďaka nej sú naši chlapci na dobrej ceste a mne sa splnilo moje veľké prianie. Po 23. rokoch manželstva sme sa zosobášili v kostole. Spoznala som veľa dobrých ľudí a priateľov, navštívila som viackrát festival mladých v Chorvátsku, v Taliansku a v Medžugorí, tiež som absolvovala víkendové stretnutia nás, rodičov závislých detí s našou vzácnou priateľkou – psychologičkou Naďou, ktorá nám veľmi pomáha a samozrejme Ivana, ktorému vďačím za všetko, čo pre nás robí a budem mu do smrti nesmierne vďačná. Teším sa z každého úspechu mladého človeka, ktorý zvíťazí nad drogou a modlím sa za nich. Môj život je teraz bohatší a plnší ako pred tým, než sa droga rozhodla vstúpiť do našej rodiny.

Svedectvo Anky

Po 20 mesiacoch v komunite môj syn prichádza domov na verifiku. Je to taký nečakaný príchod, že nie je kedy niečo naplánovať, prichystať sa na túto návštevu. Rozhodnutie komunity nič neoznamovať je správne, čo som aj v tomto prípade ocenila.

Môj syn Maroš má svoju rodinu, je ženatý a má 9-ročného syna Adama. Veľmi túžil stretnúť sa so svojou rodinou. Nevyšlo to, čakalo ho doma veľké sklamanie a prijatie tvrdej reality. Jeho manželka Andrea si vybrala ľahšiu cestu a volila rozchod. So synom Adamom trávil podstatnú časť verifiky. Boli šťastní a veľmi dobre si rozumeli. Až teraz Adam pochopil, že má otca, ktorý ho má rád a túži po tom, aby boli spolu. Pekné chvíle strávil Maroš aj so svojimi sestrami a s ich rodinami. Zažil u nich ozajstnú rodinnú pohodu, ktorá ho posilnila a dala mu chuť naďalej bojovať o takýto život.

Okrem týchto rodinných stretnutí, naplánoval si aj stretnutie s kamarátmi. Tvrdil, že je to pre neho veľmi dôležité. Prijala som to s roztrpčením, ale nechala som to na jeho rozhodnutí. V sobotu pred odchodom do komunity jeho syn Adam pristúpil k 1.svätému prijímaniu. Bol to prekrásny zážitok, ktorý nám Pán pripravil, aby sme ho mohli všetci spoločne osláviť.

Keď teraz porovnávam spôsob života svojho syna pred komunitou a v súčasnosti, musím konštatovať, že život Maroša sa mení k lepšiemu, hodnotnejšiemu. Vyznáva hodnoty, ktoré mu predtým boli ľahostajné. Z toho všetkého mám dobrý pocit a za toto všetko ďakujem komunite, sestre Elvíre, Ivanovi. Moja vďaka patrí Bohu, že nás zastavil v kolobehu nášho života. Vďaka Ti, Pane, za toto poznanie.

Svedectvo Jolany

V prvý večer sa venoval nám rodičom, rozprával nám o komunite, ako si predstavuje život, čo mu to dáva, keď sa snaží priblížiť k Bohu. Naplánoval si, čo všetko by si chcel povybavovať za ten čas, čo bude doma. Večer chodil von a vždy povedal kam ide a kedy príde, bez toho aby sme sa ho spýtali. Ani jeden z nás nefajčí ani nepije a boli sme pripravení s ním kedykoľvek debatovať.

V piatok bol v klube, v sobotu na kolokviách a odtiaľ sme išli spolu na ruženec. Na kolokviách sa zoznámil s Jankou z Trnavy, s ktorou sa v nedeľu stretli a večer zostala u nás spať. Dovolila som to s tým, že v pondelok jej pomôže vybaviť liečenie do Zálužia. Keď som prišla z práce, bola ešte u nás a dali sme Janovi najavo, že sa nám to nepáči. Jano sa stopercentne ovládol a bolo to v poriadku.

Zdalo sa nám, že chápe aj nás, že sa snažíme odstrániť niektoré zlé návyky, ktoré medzi nami nerobili dobrotu. Skrátka bolo všetko v pohode, mal našu dôveru a nesklamal ju. Odišiel späť, bral to normálne a my tiež.

Svedectvo Anky

V máji 2004 sme boli na stretnutí v Záhrebe. Tam sme sa stretli s našim synom Peťom, ktorý mal vtedy za sebou 20 mesiacov pobytu v komunite a išiel s nami domov na prvú verifiku. Napriek tomu, že sme cestovali celú noc a domov sme prišli nad ránom, stretla sa v ten deň u nás skoro celá rozvetvená rodina. Peťo sa chcel s každým stretnúť, porozprávať sa a, samozrejme, aj oni boli zvedaví na neho, pretože mu všetci držali palce.

Počas toho týždňa, čo bol doma, chcel dobehnúť niečo zameškané. Celý deň využíval naplno, stretával sa zo známymi a priateľmi, dal si do poriadku chrup a keď sme sa vrátili z práce, venoval sa aj nám. Porozprával nám o neľahkých začiatkoch v komunite, o živote v nej, o vzťahu k Bohu, ktorý sa postupne mení. Bol síce pokrstený, ale do kostola nechodil, ani ostatné sviatosti nemal. V komunite sa modlí tak ako je zaužívané. Doma sa tiež pomodlil, ale sám, keď išiel autom alebo keď mal čas. Boli sme v kostole celá rodina a v tomto čase má už Peťo za sebou aj prijímanie a birmovku, ktorej sme sa zúčastnili v auguste v Šarengrade.

Niektoré večery trávil s nami, niekedy si išiel so sestrou sadnúť do podniku, ale ako sa sám vyjadril, nič mu to nedalo, pretože s bývalými priateľmi si nemal čo povedať. Vždy nám povedal, kde ide a kedy sa vráti a mal našu dôveru, ktorú nesklamal. Netvrdím, že mi nenapadli aj zlé myšlienky, ale dokázala som to prekonať a myslím, že sme to všetko zvládli k vzájomnej spokojnosti. Boli aj malé nedorozumenia, ale riešili sme ich hneď a v pokoji a bez kriku. Ten týždeň sme boli vlastne kompletná rodina, akou sme bývali pred jeho závislosťou. Mali sme doma syna, na akého sme boli zvyknutí, s ktorým sa dalo porozprávať, ktorý nás vedel potešiť a objať.

Krásny moment som zažila pri malom nedorozumení, ktoré vzniklo medzi nami a Peťo reagoval slovami, že sa ešte musí vrátiť do komunity, aby mohol na sebe ešte pracovať. Vďaka Bohu, že sme spoznali Ivana, ktorý nám pomohol s našim problémom a my sa môžeme tešiť, že náš syn je opäť človekom.

Svedectvo Janky

Až bratova verifika – jeho návrat domov na krátkych päť dní – mi otvorila oči. Dovtedy, asi ako každý z nás, som si nevedela predstaviť, čo komunita s človekom ako takým, či už s feťákom alebo nie, môže narobiť v dobrom slova zmysle.

Počas niekoľkých prvých mesiacov od jeho odchodu do komunity som si ani neuvedomovala, že je preč. A pocit, že mi chýba alebo nostalgia? Kdeže! Bola som spokojná, že mi nezaberá izbu a nerobí hanbu. Viem, znie to dosť kruto, ale tak som to vtedy cítila. Aj keď je o štyri roky starší ako ja, vždy som ho považovala za menejcenného a sama som sa nad ním vyvyšovala. Doslova a do písmena som ho brala ako takú poistku medzi mnou a rodičmi. Vinu si väčšinou odniesol on a naša komunikácia neviazla jedine v prípade spojenia proti rodičom.

25-ročný Ivan bol vždy dosť utiahnutý a hanblivý introvert, veľmi veľa a rád čítal a poviem vám, sprostý teda nikdy nebol. No neviem či už pubertou alebo niečím iným, prišlo obdobie, keď nevedel prejaviť svoje pocity a kompenzoval to alkoholom a neskôr inými svojimi obľúbenými drogami, ktoré mu dodávali pocit sebavedomia. O žiadnej komunite nechcel ani počuť. Mal však na výber -- komunita alebo ulica. Vybral si tu horšiu alternatívu – ulicu. Na ulici bol pol skoro pol roka. Zbytočne predĺžený čas jeho odchodu. Nakoniec však dobrovoľne nasilu nastal čas jeho odchodu. V komunite je už vyše dvoch rokov a zatiaľ prešiel tromi rôznymi. Podľa jeho vlastných slov sa v každej naučí niečo nové, nachádza chyby, ktoré by mal zmeniť a tiež silu, dosiaľ v sebe nepoznanú. Jeho pevná viera v Pána Boha a pobyt ďaleko od sfetovanej civilizácie mu pomáha natoľko, že je to až neuveriteľné.

Bolo nádherné vidieť ho tých pár dní šťastného, vyrovnaného, s pokojom na duši. Neustále sa usmieval a spieval komunitné piesne, jednoducho bol na nepoznanie. Určite má chvíle, kedy by to najradšej zabalil, ale Boh, komunita a komunikácia medzi chalanmi v nej mu pomáha.

A prečo je dôležité, aby sa menila aj rodina? Sám mi povedal, že si myslel, že jeho odchodom všetky hádky a problémy skončia. No keď sa vrátil, videl, že všetko je na tej istej koľaji a my sa k sebe správame naďalej ako zvery. A to ho sklamalo. Nie je dobré, aby sa vyliečený vrátil do tej istej chorej rodiny a prostredia, z ktorého odišiel. Rozdiel je jedine v tom, že rodina sa postupne dá zmeniť a môže mu poskytnúť oporu a žiadanú pomoc, avšak okoliu, ktoré neľahko meniť, musí čeliť sám!

Raz sa určite bude musieť vrátiť do reálneho života, života, kde sú všetci ako supy a každý myslí len na svoje dobro a budú mu hádzať polená pod nohy. No, s tým sa už musí vyrovnať a zaradiť sa do tohto skazeného sveta.

A práve komunita je riešením, pomocnou rukou, cestou poznania a tvrdej práce, tej najtvrdšej – práce na sebe, ktorá pomáha nájsť samého seba, svoje poslanie a to, že aj keď si myslíš, že si opustený a stratený ako ihla v kope sena, vždy tu máš niekoho, kto ťa miluje a sprevádza Tvoje kroky v dobrom i zlom – Boha. A práve táto skutočnosť a toto poznanie ma prinútili zmeniť názory a vybrať sa správnou cestou, cestou tvrdého poznania a práce na sebe samej –cestou komunity.

Čo nám rodičom dáva komunita Cenacolo

Dnes je 8. septembra 2004. Je pekný slnečný deň, deň narodenia Panny Márie. Zároveň uplynuli dva týždne odvtedy, čo moja dcéra Danka vstúpila do komunity Cenacolo po absolvovaní kolokvií počas jedného roka. Bola to dlhá doba pre ňu, aj pre nás rodičov a jej mladších súrodencov. Bol to čas, kedy sme jej celá rodina boli oporou, poslucháčmi a pomocou napriek tomu, že nás hlboko a bolestne zasiahlo jej priznanie s nešťastnou skúsenosťou s drogou.

Po vzájomnej spolupráci s ňou, jej úžasnými priateľmi zo spoločenstva našej farnosti, nášho Ivana, Peťa, Darinky a Vladka a napokon všetkých vás, ktorí kráčate našou cestou, sme docielili jej šťastný vstup do komunity, za čo všetkým srdečne ďakujem. Dovolím si pochváliť aj svoju dcéru za jej snahu, vôľu a túžbu zmeniť spôsob života.

I keď nám v očiach trblietali slzy, bolo to prekvapujúco krátke lúčenie, ale hlavne veľmi pekné s odprosením a požehnaním na novú cestu. Už som si uvedomila, ako komunita dobre rozmýšľa. Síce príprava do komunity bola dlhodobejšia ako u chlapcov, trúfam si však vysloviť, že Danka mala možnosť oveľa lepšie sa pripraviť, aby všetky nároky v komunite mohla úspešne zvládnuť. Verím komunite, Bohu a Matke Božej, že ju budú neustále sprevádzať a že jej dajú poznať, že je v ich bezpečných rukách.

Po spoločnom rozlúčení som nemala čas rozmýšľať, lebo sa musím zmieniť, že som bola v spoločnosti dvoch úžasných žien, nášho slniečka Mirky a skvelej Terky Melegovej, ktorej dcéra Katka tiež vstúpila do komunity. Rada by som týmto spôsobom vyjadrila veľké poďakovanie Mirke a Terke, ktoré boli aj výborné vodičky na našich cestách.

Počas pracovných dní našich dcér v komunite sme prežili pekný a zaujímavý týždeň. Spoznávali sme nové mestá v Taliansku, prechádzali sme sa ulicami Savigliana, Saluzza, oddychovali sme pri mori v Savone, ale čo bolo pre nás najdôležitejšie, navštívili sme dievčenskú komunitu v Savigliane a chlapčenskú v Saluzze a v Rakúsku. Prostredie v ktorom žijú dievčatá a chlapci je veľmi pekné a útulné. Všetko majú na svojom mieste, tak ako to má byť. Chlapci nás srdečne privítali. Čas, ktorý nám venovali, nás presvedčil o ich šťastnom živote, veselosti, zvláštnom pokoji, ktorý sa odrážal na ich tvárach. Previedli nás a oboznámili s chodom komunity, čo tiež zanechalo v nás úžasné dojmy. Pracujú, rozprávajú sa, starajú sa s láskou jeden o druhého, objavujú kresťanský život a tiež sa zabávajú športovaním. Sú jedna veľká rodina.

Dom v Saluzze je nádherný, s výhľadom na mesto. Je to prvý komunitný dom, ktorý založila sestra Elvíra Petrozziová v júli 1983, kde prijíma poblúdenú, nespokojnú, sklamanú mládež, ktorá hľadá samu seba a radosť zo života. Sestra Elvíra im ponúka jednoduchý rodinný život, prácu, priateľstvo a vieru v Božie slovo.

Týmto istým spôsobom žijú aj dievčatá. Pripravujú sa do života ako budúce matky, venujú sa všetkým typicky ženským prácam, pletú, šijú, varia, perú, pracujú v záhradkách, chovajú hydinu a učia sa správaniu vyplývajúcemu z ich ženskosti. Vo svojej kaplnke si čítajú a počúvajú Božie slovo.

Z toho, čo som videla a počula, som si odniesla domov k svojej rodine dobré pocity a dojmy a som vďačná komunite, za všetko, čo sa učím a z čoho do budúcnosti čerpám energiu, lásku a silu, pretože sa priznám, že máme čo budovať vo svojej rodine. Uvedomujem si, že moja dcéra ani my rodičia a naše dve mladšie deti to nemáme ľahké. V tejto novej situácii sme ešte len na začiatku ale budem sa snažiť viesť svoju rodinu a nebáť sa, lebo mám vás, mám nášho Pána a vďačím aj otcovi Irenejovi, ktorého slová mi vnášajú pokoj do duše.

Teším sa na naše stretnutia a zároveň vás prosím aj za chlapcov a dievčatá s komunity, aby sme spoločnými modlitbami prispeli k otvoreniu komunity Cenacolo na Slovensku.

Svedectvo

Volám sa Marián a mám 27 rokov. V tieni drogy a ostatných závislostí som žil 8 rokov. Bol som vychovaný v kresťanskej rodine. Rodičia sa mi snažili dať všetko po čom som túžil. Myslel som si, že sme ideálna rodina, ale nebola to pravda, teraz to už viem. Nestačí byť materiálne zabezpečený, ale treba komunikovať a to v našej rodine najviac chýbalo. Postupne som sa začal od rodiny vzďaľovať a dal som sa do partie ľudí, ktorí mali radi moje peniaze, ktoré som z opičej lásky dostával od svojich rodičov. Prijímali ma a počúvali ma, to mi úplne stačilo. Bola to partia vyvrheľov, bitkárov a narkomanov a mne sa to páčilo. Páčil sa mi život bez pravidiel. Postupne začala prichádzať do môjho života droga, ktorá ma na začiatku uspokojovala. S drogou som sa cítil silnejší a riešil som tak všetky moje problémy. Droga bola pre mňa všetkým a nedokázal som sa jej viac vzdať. Droga bola na prvom mieste v mojom živote. Postupne som stratil všetkých priateľov, lebo tí milovali moje peniaze, ktoré som dával všetky na drogy, a nie mňa. Začal som sa cítiť podvedený a sám. Nemal som úctu k životu a veľakrát som premýšľal nad tým, ako ukončím svoje trápenie. Bol som totálne stratený. Pred piatimi rokmi som bol na svedectvách v Medžugorí, ale moja pýcha mi nedovolila prijať pomoc. Až pred dvomi rokmi prišiel zlom. Pomaly som si začal uvedomovať, že droga je silnejšia ako ja. Po dlhšom prosení mojej mamy a mojich dvoch súrodencov som sa rozhodol, že skúsim vstúpiť do komunity Cenacolo. Ďakujem Bohu a mojim najbližším za ich vytrvalosť a modlitby, ktoré mi pomohli pri rozhodnutí vstúpiť do komunity. Vstupoval som počas krízy a myslel som si, že v komunite ostanem len pár dní, kým sa dám fyzicky trochu do poriadku. Ťažko mi bolo počúvať chalanov, myslel som si, že sú nenormálni, že pomoc potrebujú oni. Bol som lenivý a práca sa mi hnusila. Každý deň som sa pýtal sám seba, čo ma drží v komunite. Bolo mi čudné akí sú tí narkomani priateľskí a usmiati. Ja som sa stále za narkomana nepokladal. Začal som viac nad sebou premýšľať a postupne som začal prijímať to, čo mi hovoril môj anjel strážny a prišiel som na to, že som narkoman. V pokore som začal prijímať pravidlá komunity a že naozaj potrebujem pomoc. Dovtedy som žil stále pod jednou maskou. Teraz viem, že to čo ma udržalo v komunite bola láska nášho Nebeského ocka. S anjelom strážnym som si vytvoril pekné a úprimné priateľstvo. Ďakujem za neho Bohu. Pomaličky v kaplnke na kolenách som začal spoznávať sám seba, svoj strach, neistoty, naučil som sa komunikovať s Bohom a s ľuďmi si vytvárať čisté vzťahy bez bočných záujmov. Komunita mi ukázala cestu, po ktorej mám kráčať, cestu života. Táto cesta je ťažká, ale nádherná. Na Slovensku som rok zo zdravotných dôvodov. Všetky starosti a problémy, ktoré mám, zvládam s pomocou Božou a pomocou ľudí, ktorých mi Pán posiela. Viem, že život bez Boha a bez viery nemá zmysel a určite by ma priviedol na cestu smrti, na ktorej som žil pred komunitou. Ďakujem Bohu, že si ma našiel a že ma vyviedol z temnoty do svetla.

Môj syn, komunita a ja.

Asi po dvoch rokoch pobytu nášho syna Ivana v komunite sme od neho dostali prvý list. (Predtým jeden vianočný pozdrav a odvtedy zase nič. Náš syn nie je na písanie.) To bola radosť. No oveľa väčšiu som mala po jeho prečítaní. Môj syn ma pozýval na návštevu do komunity. Ak chcem a ak mi to zdravie dovolí. Nebolo o čom rozmýšľať. V jednu septembrovú sobotu sme nasadli do auta a fičali do Šarengradu. Naplánovali sme si to tak, že manžel sa hneď v ten deň vráti domov. Keď sme krátko popoludní dorazili do komunity a zvítali sa zo synom (najprv však so všetkými chlapcami, čo boli na dvore), oznámil nám, že majú pripravenú izbu i pre ocina, aby si oddýchol a vrátil sa späť až na druhý deň. Samozrejme, že manžel to privítal.

Privítanie bolo milé a srdečné, každý chlapec sa pristavil, objal nás, prehovoril slovko-dve. Keď nebol pri nás Ivan, tak sme im veľmi nerozumeli. Ale vnímali sme ich srdečný hlas a láskavý pohľad. „Nie ste hladní, smädní?... Tak aspoň kávu a malinovku. Je výborná, obsahuje vitamíny a dostali sme ju priamo od výrobcu." Tak sa nám prihováral Marek z Trnavy.

Potom nás vzal pod krídla Ivan a vodil nás po komunite. Prvá bola kaplnka, bola krásna a naozaj bolo vidieť, že je centrom ich života. Potom studňa, v ktorej je tá ,,najlepšia voda" akú sme kedy pili. A tak to pokračovalo ďalej. Dielne, pekáreň, maštale s kravami, ošípanými, zajacmi (Ivanovo kráľovstvo), senníky, záhrada, ... „najkrajšie paradajky", ktoré chodia predávať na trh, práčovňa atď. Ivan sa jednoducho hrdil hospodárstvom a tým, čo vlastnou šikovnosťou dorobia a vyrobia. A naozaj bolo na čo pozerať. Popritom rozhovory.

Ani sme sa nenazdali, bol čas na slávnostný ruženec. Po modlitbe večera. Pri večeri smiech, žarty, zábava ako v materskej škole. Po večeri hodnotenie dňa. Čo kto urobil, čo urobil dobre, čo zle, čo sa mu nepáči, čo sa mu páči. Rady, napomenutia, všetko úprimné, láskavé, bez emócií, len s tým najlepším úmyslom pomôcť tomu druhému.

Nedeľa – deň oddychu, okrem kuchára a jeho pomocníka a Ivana a jeho dobytka. Ráno radostný ruženec a čítanie evanjelia. Potom voľno. Po sv. omši v kostole, ktorý nesie pečať vojny, obed a manžel odchádza domov. Ja zostávam.

Išla som tam s určitými predstavami ako budem robiť v kuchyni a pomáhať, koľko budem vládať. Žiaľ môj zdravotný stav mi v tom zabránil. No o čo menej som mohla pomáhať ja, o to viac mi pomáhal Ivan a ostatní chlapci. Plnými priehrštiami mi vracal to, čo som mu ja dala, odkedy sa narodil. Robil to nezištne a s láskou, ako to robí rodič pre svoje dieťa. To už nebol Ivan spred dvoch, piatich, či desiatich rokov, bol to úplne iný, nový, krásny človek.

Ale nebol taký len môj syn Ivan. Všetci chlapci boli milí. Po pár dňoch som ich už poznala po mene a trošku som im začala rozumieť. Všetci sa radi porozprávali, pospomínali, čo bolo kedysi (a rozprávali, ako si predstavujú život ďalej).

Keď mal Ivan prácu, tak mojim anjelom bol Roman z bratislavskej Petržalky. Zo začiatku vyzeral taký tichý, uzavretý chlapec, ale nakoniec sa z neho vykľul veľmi milý, dobrý, pozorný človek. V komunite je pomerne krátko, a preto mu ešte nie je všetko jasné, ale viem, že kráča po dobrej ceste a rovno za cieľom.

Každý deň sme s Ivanom chodili na prechádzky, väčšinou k Dunaju, tam sme sa modlili ruženec a rozprávali sa. Vždy sme našli spoločnú tému.

Komunita nežije uzavretá do seba. Chlapci chodia pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Nie pre peniaze, ale preto, že to považujú za správne a sú radi, že sú potrební a môžu pomôcť. No vždy sa im to vráti. Bola som svedkom, ako chodili robiť na pole jednému poľnohospodárovi a nevzali za to ani halier. Jediné čo dostali, bola strava. Keď sa práce skončili, po pár dňoch prifrčal do komunity traktor s vlečkou plnou zemiakov. To bola odmena za ich prácu. A ďalšia bola v ich srdciach, že urobili niečo dobré. A to spolu bola, myslím, veľmi bohatá odmena. Ľudia v okolí, keď potrebujú pomoc, často sa na nich obracajú a oni pomôžu radi a nezištne.

Ako plynul čas, mne sa stále viac otvárali oči a stále viac som poznávala život v komunite. Modlitba a práca, to je krédo komunity, to je ten najlepší liek pre závislých. Nezáleží na tom, čo kto robí, ale ako to robí. Keď toto pochopí ten, kto tam prišiel, tak vyhral. Nezáleží na tom, ako tam prišiel, či prišiel štvornožky, či sa doplazil. Modlitba a práca ho postavia na nohy. Cítila som, že celá komunita je plná Božej milosti, že Pán drží nad nimi svoje ochranné krídla. Preto sa naozaj nemusia ničoho obávať, lebo On im dá to, o čo prosia a to, čo považuje pre nich za najlepšie. Videla som, že chlapci to tak chápu. Nečakajú so založenými rukami, ale ani si nerobia starosti. Vedia, že Pán im dá to, o čo prosia a čo potrebujú. Pri svojej skromnosti myslím, že dostanú i viac, než to, o čo prosia. Viac než za seba prosia za iných, za tých, ktorí potrebujú Božiu pomoc viac ako oni.

Čím viac píšem, tým viac zisťujem, že to, čo chcem povedať a napísať, opísať nedokážem. Toto by dokázala snáď nejaká renomovaná spisovateľka, nie ja. Medzi moje vrcholné diela patrí napísanie vianočnej pohľadnice. Preto radšej skončím. Skončím to tým, že to, čo som zažila v komunite, bolo krásne a nezabudnuteľné. Tie pocity stále vo mne rezonujú i po pol roku, akoby to bolo včera. To, čo som v komunite prežila ja, želám z úprimného srdca všetkým rodičom, ktorí majú dieťa v komunite.

Verifika

Vo štvrtok 10. 3. 2005 som sedela a oddychovala v izbe so svojimi dcérami a v tom niekto zaklopal. Povedala som: ,,Dievčatá otvorte si, ja nikoho nečakám." Mladšia Natálka išla otvoriť a niekoho veľmi milo vítala. V stotine sekundy mi preblyslo hlavou, kto to môže byť? Postavila som sa a moje srdce sa veľmi zaradovalo, pretože prišiel môj milovaný syn Erik domov na verifiku. Priviezli ho rodičia, ktorí sa vracali z pracovných dní z Varaždína, ktorí odovzdali komunite s veľkou nádejou svoje deti. Deň predtým mi na ruženci jedna priateľka povedala, že príde Erik. Nechcela som tomu uveriť a presvedčila som ju, že sa mýli, nie je to možné, najskôr o pol roka by mohol prísť. Nakoniec mi dala za pravdu a prisvedčila, že asi niečo poplietla.

V prvej chvíli, keď vošiel, som nevedela, čo skôr. Či mu niečo ponúknem, ukážem alebo poviem. Stále som chodila za ním. Potom som si uvedomila, že za ním chodiť nemôžem. Bola som taká rozrušená, až som z toho začala upratovať. Večer som nemohla zaspať a rozhodla som sa celú verifiku zveriť do rúk nášho Pána. Ráno som vstala s dobrým pocitom, istotou a s vierou v úspešný priebeh celej situácie. Rešpektovala som synov program a uvedomila som si, že to je jeho skúsenosť. Vôbec som sa ho nespytovala kam ide a kedy príde. Na moje príjemné prekvapenie mi to sám povedal. Keď mi začali prichádzať čierne myšlienky, tak som ich celou svojou silou odháňala preč.

V prvý večer požiadal sestru, aby s ním šla von. Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď sa o chvíľu vrátili domov. Pripadalo mi to tak, ako keby bol v tomto svete trošku stratený. Veľmi sa potešil správe, že jeho kamarát zo sídliska vstupuje do Cenacola. Doslova povedal, že si to v komunite vymodlil.

Na druhý deň prišiel za mnou do práce, presnejšie kolega ho cestou stretol a doviezol na aute. Mala som veľkú radosť z toho ako pekne porozprával kolegovi o sebe a o živote v komunite. Rozhodla som sa Erikovi nič neorganizovať. Poprosil ma o pomoc pri vybavovaní lekárskych vyšetrení a v tom som mu vyšla v ústrety.

V piatok sme boli u mojich rodičov, keď mi v tom zazvonil telefón, že máme prísť do klubu. Erik mi povedal, že nechce ísť, ale ak mu poviem, že musí, tak pôjde. Bolo mi to nepríjemné, ale povedala som, že musí. Ešte pri nastupovaní do auta mi povedal: ,,Aký som z toho vytočený." V klube bola dobrá atmosféra a veľmi veľa ľudí. Po prvýkrát som počula svojho syna hovoriť o sebe. V mojich očiach povedal jedno veľmi pekné svedectvo a ako matka som bola v tej chvíli úžasne šťastná.

V sobotu sme sa tešili na kolokvie. S úprimnou radosťou sme sa zvítali s našimi drahými priateľmi, ktorí s nami zdieľajú radosti a zármutky. Tentoraz to boli chvíle radosti.

V nedeľu sme odprevadili priateľov do komunity. Keď sa mladí ľudia rozhodnú zmeniť svoj život k lepšiemu, je to ovocie modlitby, veľkej námahy a trpezlivosti. Vždy sa tomu teším a povzbudzuje ma to a naplňuje v mojom živote. Tento deň sme oslávili aj omšou, na ktorú ma pozval môj milovaný syn. V kostole na plagáte bol obrázok z komunity, na ktorej kľačia chlapci v kaplnke v Medžugorí. Bolo to pre mňa dojímavé a celú omšu som úprimne ďakovala Pánovi za zázrak, čo sa udial s mojim synom. Ak by som to chcela povedať slovami písma, tak ,,môj syn bol mŕtvy a ožil".

Bola som rada, keď si ďalšie dni naplánoval tak, aby s každým v rodine strávil nejaký čas a pozhováral sa. Tešilo ma, že moju spoločnosť vyhľadával najčastejšie. Fungoval tak, ako najspoľahlivejšie hodinky.

Jeden deň sme strávili v Piešťanoch po vyšetreniach. Aj keď sme chodili po lekároch, bolo pre mňa príjemné stráviť pekný deň so synmi a priateľmi. Vďaka Ivanovi sme vybavili čo treba. Po telefonickom rozhovore sme sa dozvedeli, že Erik sa vracia do komunity vo štvrtok, ale do Poľska. Tak ako je krásne a radostné, keď dieťa príde, tak je ťažké a žalostné, keď má zase odísť. Bolo mi ho ľúto, že zase musí už v treťom dome začínať odznova. Bezvýhradne však dôverujem komunite a považujem jej rozhodnutie za správne a viem, že je to pre jeho dobro. Prijal to bez reptania. Celý ďalší deň som preplakala ani neviem prečo. Nemohla som sa ovládnuť, slzy mi skákali samé a bola som veľmi vystresovaná. Ráno som sa dozvedela, že Erik ide do Giezkowa, no nemohla som to nájsť ani na mape. Vedela som, že je to asi 900 km ďaleko od Baltického mora, pri meste Koszalin. Ako zázrakom sa mi podarilo zaistiť odvoz a zohnať peniaze na cestu.

Večer po ruženci za závislých v trnavskom kostole ma prekvapila vzácna návšteva cenacolských chlapcov. Marcela, ktorého som spoznala pri Erikovom vstupe do komunity vo Vrbovci a Mariána, ktorého poznám z nášho rodičovského klubu. Potešili nás, povzbudili a hlavne posilnili na cestu. Nepochybujem o tom, že ich priateľstvo znamená pre Erika veľmi veľa.

Vo štvrtok ráno sme sa vydali na cestu. Namiesto z internetu avizovaných deviatich hodín sme strastiplne cestovali osemnásť a pol. Poblúdili sme a nikto nás nevedel správne nasmerovať. Potom sa však na nás šťastie usmialo a jeden pumpár nám ukázal cestu vďaka tomu, že komunitu poznal. Prišli sme po polnoci do Giezkowa a všade bola tma, takže sme sa nemali ani koho spýtať. Prevážali sme sa krížom-krážom a nemohli sme to nájsť. Rozhodli sme sa, že niekde zaparkujeme a prespíme v aute. Zaparkovali sme na jednom dvore, ktorý bol trochu zvláštny. Všade bolo totiž blato a tam boli na zemi drobné kamienky. Keď som v tme uvidela sochu Gospy, tak som sa zaradovala. A keď som preskúmala okolie a našla som nápis Comunita Cenacolo, potešila sa aj celá posádka auta. V dome bola tma a rozhodli sme sa, že nebudeme nikoho budiť a prespíme v aute. Ja som nemohla spať a keď sa zažalo svetlo na adoráciu, tak som zazvonila. Otvoril mi prekvapený Poliak a prijal Erika do domu. Svojho syna som ešte naposledy objala a naše krátke čau zaznelo Giezkowom. Prebdela som v aute do rána a ráno nás chlapci pozvali na čaj. Dom bol príjemný a útulný a chvíľu sme sa pozhovárali. Vyrazili sme domov a moja vďaka patrí šoférovi Ivanovi, ktorý všetko skvele zvládol.

„Vďaka Bohu za tie drogy.“ Občas to niekto povie a naskakujú z toho zimomriavky. Teraz to vravím aj ja, keď tak premýšľam nad životom. Žili sme ako priemerní ľudia s priemernými skutkami a s priemernými túžbami. Bez Erikovho pádu by vlastne nemal šancu stať sa lepším človekom ani on, ani naša rodina. A celým svojím bytím verím, že na tej správnej ceste je, tú šancu má a premení ju. Naša rodina nie je ideálna, ale je to omnoho lepšie ako predtým. Žili sme si každý po svojom a robili sme si každý po svojom. Teraz sa snažíme držať spolu a robiť spoločné veci. Môj život je oveľa radostnejší a zmysluplnejší. A stojí za to ,,trepať sa " každý týždeň do Piešťan na klub a sedieť tam do neskorej noci. Dobrý pocit a radosť z toho, že mnohým ľuďom sa vráti úsmev na tvár, stojí za každú námahu.

Keď môj syn bral drogy, prežívala som najťažšie obdobie v mojom živote a cítila som sa ako myš v teráriu, ktorú každú chvíľu zožerie had. Dnes som šťastná matka, ktorej sa znovu narodilo krásne, čisté a Bohu milé dieťa.

Petrov list

Prvý deň, keď som vošiel do komunity (vo Vrbovci), som sa cítil výborne. Poznáte ma, aký som, keď skúšam niečo nové, tak myslím, že si viete predstaviť, ako som sa cítil. Možno som sa aj trochu tešil, že môžem žiť (skúsiť žiť) SÁM, tak ako som túžil. Dostal som anjela strážneho Slováka (Peter J.). Viem, že ho poznáte (teda jeho rodičov). Dnes som mu veľmi vďačný, lebo mi dal presne to, čo som na začiatok potreboval (DOBRÉHO PRIATEĽA) a pomohol mi postaviť vynikajúci základný kameň tejto cesty v komunite! Na začiatku som musel robiť veľa s lopatou, motykou, krompáčom a všetky tie ostatné veci, ktoré som držal doma v ruke iba zriedkakedy... Tak prešiel prvý mesiac... Potom bolo treba robiť vo Vrbovci „Kaplnku“ vonku na trávniku a keďže Peter vedel robiť s kameňom, dostali sme to za úlohu my dvaja. To bolo stokrát lepšie ako krompáč. Spravili sme na trávniku malé pódium z kameňa, na ňom je drevený oltár a hotovo! Moje prvé dielo v komunite. Hoci som iba pomáhal, keď som videl, čo za nami ostalo, bol som na seba hrdý! Tým, že sme to spravili, ostali sme pracovať obaja v murárstve. Potom sme vo dvojici vybetónovali jeden chodník z domu do pekárne. To už prešli dva mesiace a ja som si pomaly zvykal na ten život, ktorý ma čaká. Niečo som zabudol: prvá svätá omša (to bude niečo pre maminu), cítil som sa veľmi zaujímavo a došlo mi, že sa chcem vyspovedať zo všetkých tých vecí, čo v sebe nosím. Potom mi však povedali, že jedným z pravidiel komunity je, že sa môže spovedať až po troch mesiacoch. A tu sa začal tréning mojej trpezlivosti! Tretí mesiac som robil v murárstve rôzne veci s Petrom, jedným Poliakom a Marošom zo Šamorína (robil so mnou kolokviá). No a po troch mesiacoch prišla moja spoveď. Boli ste v júni v Saluzze a stopercentne si pamätáte toho kňaza, Ivana Filipoviča, ktorý tam bol vysvätený. Potom došiel na týždeň do Vrbovca a ja som dostal možnosť sa vyspovedať... Trochu sme sa potom porozprávali... a o dva dni prišiel on za mnou a povedal mi, že idem do Talianska! Hneď na druhý deň ráno som zbalený odišiel do domu v Taliansku blízko Livorna pri malom mestečku Rosignano! Som tu s Erikom. z Trnavy. Bol na verifike a rozprával sa s Vami, myslím že viete kto... No a teraz som tu už štyri mesiace, naučil som sa rozprávať po taliansky, nachádzam priateľov z rôznych kútov sveta. Tu v našom dome sa robí stále na poli. Keď som prišiel, oberali sa rajčiny, potom cukiny, potom feferóny a teraz už dva mesiace oberám olivy. Lepšiu robotu ako oberať olivy, som nikdy v živote nevidel. Naozaj mi je dobre! No a pri tom všetkom teraz cez advent budujeme živý betlehem. Okolo Silvestra robíme pre ľudí „živý betlehem“. Ja budem anjel. Potrebujem sa spustiť zo stromu po lane, trochu si zalietam a potom aj niečo poviem. No a to je moja úloha. Inak máme v dome prekrásnu kaplnku, v ktorej sa každé ráno modlím aj za Vás pred vyloženou Sviatosťou Oltárnou. Teraz posledných deväť dní pred Vianocami sa modlíme aj novénu v čase 02.00 až 02:30. Veľmi sa teším a očakávam Vianoce, pretože po prvýkrát v živote cítim Boha v sebe každý deň a na Vianoce príde skutočne vo veľkom! Každý deň vidím, že s modlitbou dokážem byť spokojný sám so sebou aj s mojimi slabosťami. Ďakujem Bohu za všetky dary, ktoré mi dal! Netreba mi viac drogu, alkohol, alebo neviem čo!!! Chcem sa naučiť žiť život tak, ako ho žijem dnes TU! Skutočne, toľko spokojnosti čo som našiel tu, som nikdy v živote nevidel! Veľakrát mi prídu na myseľ moji kamaráti zvonku... Niektorých poznáte, prosím Vás, neodhadzujte ich. V zmysle slova, že možno im viete pomôcť, alebo keď sa pýtajú na mňa povedzte, že som spokojný ako nikdy v živote. Možno sa pamätáte na to dievča (Petra), s ktorým ocino myslím aj telefonoval. Keď ste s ňou náhodou v kontakte, pozdravte mi ju! Je to dobrá kamarátka!! A Iva, Milan, ako sú na tom? Dúfam že dobre. Aj za nich sa modlím každý deň.

Stopercentne existuje milión vecí, o ktorých sa chcem s Vami rozprávať, ale list je na to krátky! Som si vedomý toho, že som Vám doma narobil veľa problémov a iste som Vás aj stál veľa nervov. Nespočetne veľa krát Vás môžem prosiť o odpustenie za všetko to, čo som Vám stváral. Teraz Vám môžem iba poďakovať, že ste našli komunitu a že ste mi pomohli dôjsť až sem. Dnes viem, že tu sa naučím žiť život, po ktorom som vždy túžil, ale nevedel som ho nikdy zrealizovať. Teraz si pomaly uvedomujem chyby, ktoré som robil a všetky slabosti, ktoré si ma dotiahli až k droge. No nie je mi to ľúto, že som padol do toho „svinstva“, lebo bez neho by som nebol dnes tu a na sto percent by som nemal toľko vnútorného bohatstva, ako mám dnes a ktoré rastie každým dňom. Verím, že sa jedného dňa stretneme a že budeme natoľko slobodní, že budeme môcť rozprávať o VŠETKOM! Viem, že teraz je ešte priskoro na veľa vecí. A viem, že jeden rok v komunite je iba začiatok. Neviem, koľko ostanem, no keď budem potrebovať, tak aj päť rokov... Dnes som nikto, ale keď odídem odtiaľto, chcem si byť istý, že som NIEKTO!!

Prajem celej rodinke veselé Vianoce a šťastný nový rok! Nech Vás Boh chráni od všetkého zla, nech Vám prinesie radosť a šťastie do srdca, zdravú a života plnú budúcnosť... Všetko aj v mojich modlitbách za Vás!!!

Kikin denník z Medžugoria

Je piatok trinásteho a ja sa chystám na cestu do Medžugoria. Medžugorie je krásne pútnické miesto. Sídlia tam dva domy komunity Cenacolo, v ktorej je aj môj brat Andrej. A tak ticho sedím s mokrou hlavou v kuchyni za stolom a čakám na rodičovský náklad jedla, ktorý mám stihnúť zjesť počas jednej cesty. Keby ste poznali mojich rodičov, zistili by ste, že je to nemožné, pretože tí ma nabalia jedlom, ako keby som tam išla hladovať. Určite zo všetkých ľudí v autobuse budem mať opäť najväčšiu tašku ja. Ale však nevadí berme to ako zálohu. Pomôžu mi s tým moji priatelia. Jak sa už na nich teším! Neviem sa dočkať. Odkedy nás na rodičku rozdelili, už sa vôbec nevídame. Je mi za nimi smutno. Ale však s Ondríkom si píšem, s Maťom si volám, Turky občas zavíta na rodičko a Šprochovi ten šálik asi nedopletiem. Ale zatiaľ stále zlyháva Marián, ten má kúpiť bavlnky. Už je 10:10 a rodičia nikde. Hmm, to bude teda kopa jedla. Ozvem sa počas cesty, ale to až z Medžugoria.

Sedím na neveľkom bielom balkóniku s vyloženými nohami a kopami jedla vedľa mňa, ktoré sa, podľa môjho predpokladu, nezjedli. Včera sme išli strašne neskoro spať, tak sa musím rozpamätať, čo sme všetko v piatok a v sobotu robili. Začnem cestou. Cesta bola veľmi dobrá, veľa sme sa nasmiali a aj sa zoznámili noví ľudia. Hneď na začiatku, ešte na Slovensku išiel každý dopredu, chytil mikrofón a povedal niečo o sebe. A tak sme boli celá zostava: Viki, Irenka, ja, Štefan, Timo, Turky, Janka, Kika, Lucka, Andrej, Kika, Kika, Maťo, Maťo, Ondro, Ivan (dúfam, že som na niekoho nezabudla). Boli sme pripravení spolu prežiť krásny týždeň v Medžugorí. Cesta cez SR sa dala prežiť a rýchlo ubehla, no cesta cez Maďarsko bola priam neznesiteľná. Mala som pocit, že už sme prešli asi 3 krajiny, no stále sme boli v tej jednej. Mali sme veľa času a tak sme sa púšťali všetci do debát. Lepšie som spoznala Irenku aj Viki a aj Štefana, ktorý bol alkoholik. Je kňaz a chcel sa vrátiť do Medžugoria... medzi ostatných. Mali sme aj prestávku, no tá sa nedala vydržať, kvôli neznesiteľným komárom. Bolo ich tam tak strašne veľa, že sme chytili prvú halúzku a ošľahávali sa. Maťo a Ondro to hneď zobrali ako hru a tak sa začali biť. (Mám ich odfotených a odteraz F bude znamenať, že to je zdokumentované.) Našťastie to netrvalo dlho a o chvíľu sme opäť pokračovali v ceste. Blížili sme sa k hraniciam a keď hraničný otvoril dvere, nalietalo nám tam asi 30 komáriskov. Všetci sme ich usilovne hubili pasmi, čo sme mali v rukách, dokonca sa pridal aj farárko a po hmyze zostali iba mastné fľaky na skle. Blížil sa večer a keď odbila 21. hodina, celý autobus stíchol a uložil sa hajať. Snažila som sa zaspať, no keďže som sedela vzadu v strede, tak som sa nemala kde oprieť. A tak asi do 2 ráno som spala opretá o Viku, a potom som dostala perfektný nápad, že si ľahnem na zem. Tak som všetky tenisky hodila pod sedačku, tašky odpratala (hodila) už ani neviem kde a ľahla som si do T-zóny. Tak to nazval Turky, lebo aj on a Šprocho ležali na zemi. Celú noc som počúvala MP3 a dostala som perfektnú myšlienku na jednu pesničku, keď budeme robiť program v škole. Musím sa realizovať a je to od BAB-Shut up. Dúfam, že na to nezabudnem. Ako som tak počúvala, spozorovala som, že už svitá a blížili sme sa k Bosne a Hercegovine. Na hraniciach sme si počkali dosť dlho, bolo tam veľa autobusov. Asi idú všetky do Medžu. Hneď ako sme prešli hranicu, začala som pozorovať túto krajinu. Bola veľmi hornatá a kamenistá. Videla som aj rôzne ovocia, ktoré sa u nás nepestujú a čerešne tu u nich už boli zrelé. Normálne že červené stromy. Videla som aj kivi a hrozno, palmy, no proste takéto veci, ktoré sa u nás len tak nevidia. Netrvalo dlho a dorazili sme do Medžu. Keď sa otvorili dvere autobusu, privítal nás Ivan plus jeden neznámy človek. Vyložili sme veci von a čakali sme na kľúčik. Na izbe som s Jankou z Bratislavy s ktorou som aj nastupovala a s Kikou T. Sme dobrá partia, stále kecáme a potíme blbosti. No proste je nám dobre. Izbu máme na kraji, máme veľkú kúpelňu a máme aj balkón (ten nemá nikto). Nemali sme ani čas sa vybaliť, museli sme ísť robiť raňajky, lebo ja, Kika, Janka a Viki máme službu. Ale to iba dnes. Budeme sa každý deň striedať po izbách. Na raňajky sme robili párky, boli celkom fajn. Po raňajkách sme mali chvíľu voľna a tak sme išli pozrieť do mesta... Je tam dosť vyvinutý cestovný ruch, samé obchodíky a sošky, ružence, ale aj rôzne šatstvo. Prišli sme na hlavné námestie, kde stál aj ten veľký dvojvežový kostol. Neviem, ale dajako ma ten kostol nepriťahoval. Pôsobil na mňa tak, tak, neviem, proste sa mi nepáčil. Pofotili sme sa a bežali naspäť do hotela, lebo sme museli ísť robiť obed. A tak sme dorazili a šup do kuchyne. Plánovali sme robiť cestoviny so šampiónovou omáčkou a tak sa aj stalo (F). Mali sme každá rozdelené, čo budeme robiť a tak to šlo rýchlo. Navarili sme toho strašne veľa a tak si mohol každý nabrať toľko, koľko chcel. Všetkým to chutilo a všetci nás chválili. Najmä Ondro, tomu to veľmi chutilo. Po obede som umývala riady a išla som si trochu odpočinúť. Preto trochu, lebo som na to mala asi iba 15 minút. V tento deň bol strašná behačka, boli sme aj dosť unavení, lebo sme celú noc nespali.

Poobede nás čakala chlapčenská komunita – Campo della vita. Keď sme dorazili, veľmi som sa tešila, už aby sme tam boli. Chlapci nás aj zdravili, boli veľmi zlatí. Ja som fotila všetko, čo sa dalo a čo sa hýbalo. Naozaj tam bolo prekrásne. Všetky domy boli robené rukami narkomanov, tými padlými anjelmi, ktorí v komunite dostali nové krídla. Pomaly sme postupovali smerom dolu k posedeniu, kde sme mali počúvať svedectvá. Zrazu som ale stretla Mária. Tak sme sa objali, pozdravili a čudoval sa, čo tam robím. Bola som rada, že som ho stretla. Nemala som veľa času a chcela som počuť svedectvá, tak som sa s ním rozlúčila a povedala som: ,,Však sa ešte stretneme." Pridala som sa naspäť k mojim ľuďom a uvidela som Ondrovho brata. Boli obidvaja veľmi šťastní, že sa videli a okamžite sa niekde vytratili vykecať, zatiaľ čo mi sme pokračovali v ceste. Išli sme stromovou alejou, chodníky boli robené zo štrku a okolo boli kamene. Na každom kroku nás vedľa chodníka sprevádzali skalky s rôznymi kvetmi. Dorazili sme k oltáru pod stromami, kde sa mali začať svedectvá. Sadli sme si na kamenné lavičky a počúvali. Svedectvo hovoril jeden Srb Nikola a prekladal Braňo zo SR. Najprv nás zoznamoval s komunitou, boli tam s nami aj Česi, tak preto hovoril ako prebieha ten bežný deň, hovoril o Elvíre, o chlapcoch a všeobecne o Cenacole. O necelú hodinku začal hovoriť Nikola o sebe. Viem len začiatok, lebo to hovorenie ma strašne uspávalo, a keď celú noc nespíte proste prídu na vás driemoty. Nikola bol z bohatšej rodiny. Mal proste všetko, čo chcel. Začal chodievať na disco, ale nestačilo mu to, čo mal, chcel viac. A tak začal s heroínom. Prestal si všetko vážiť, ale hlavne si prestal vážiť sám seba. Do komunity prišiel vlastne preto, že chcel utiecť pred políciou a zákonom. Ťažko si tam zvykal, no nakoniec ostal a keď to vravel, žiaril ako slniečko. Medzitým ako rozprával, prišiel za mnou Turky, zobral mi foťák a vyfotil mi celú komunitu. Som mu za to veľmi vďačná, lebo mi vyfotil zóny, ktoré sú pre nekomunitného človeka neprístupné. Po svedectve sme išli do cenacolského obchodu so suvenírmi. Bolo tam strašne veľa Číňankov a kupovali sväté obrázky. Ja som si tam kúpila knihu o Nicolovi... To bol chlapec z komunity, ktorý trpel na AIDS a aj zomrel. Písal si denník a z toho vznikla kniha. Som na ňu fakt zvedavá. Lenže aj všetko pekné sa raz musí skončiť a tak sme sa vrátili naspäť do hotela. Tam sme ja, Kika, Viki a Janka spravili večeru. Urobili sme to, čo bolo na obed a ešte párky. Fakt sme už nevládali a ešte máme ísť do kostola na desiatu. Ešte bilancia...To asi nezvládnem...

Už je po a som na smrť unavená, je 12:45, skončili sme bilanciu, ktorá bola taká únavná, že dosť. Omša bola super, dostala som hostiu od černoška!!! Idem spať Fakt nevládzem. Zajtra ale máme omšu v Cenacole. Teším sa!

Na tento deň som sa veľmi tešila. Čakal nás bohatý program. Komunita, Kravice, Mostar. Tak začnem od rána. Vyspala som sa úplne perfektne, mám veľmi mäkučkú postieľku. Len sa do nej zaboriť a zaspinkať. No ranné zvonenie budíka je vždy nepríjemné. Vstávame všetky tri o hodinku neskôr, lebo sme chytili rannú lenivosť a tak ešte pred raňajkami šup do sprchy. Dnešné ráno robili raňajky: Peťo, Kika, Kika, Lucka. Na raňajky bola veľmi dobrá paštéta s rajčinami, na ktoré sme sa všetci s radosťou vrhli. Po raňajkách do izby. Dosť dlho som rozmýšľala, čo si obliecť, lebo tam dievčatá nemôžu chodiť výstredne oblečené, nieto ešte na omšu, ktorú sme mali pred sebou. O päť minút už ale bolo všetko O. K. a tak sme všetci spoločne nasadli do autobusu. No, teda ani nie spoločne. Mali sme sa všetci stretnúť o 8:40 a čakali sme na chalanov, tak sme odišli bez nich. Bolo to podľa mňa dosť kruté, ale Ivan je Ivan. Aspoň chlapci už nikdy neprídu neskoro, nie? Keď sme dorazili tam, čakal na nás pri bráne Braňo, ktorý ako obvykle mal veľmi pekný úsmev a jeho modré očká žiarili radosťou, že sme tam. Pomaly sme sa presúvali do novej kaplnky medzi všetkých chlapcov, čo boli v komunite. Teda neviem ako dlho niektorí nevideli dievčatá, ale bol to dosť čudný pocit, keď sa na teba, alebo lepšie povedané na menšiu skupinu dievčat pozerá 80 chlapcov. Omša bola veľmi pekná, hralo sa na gitare aj sa spievalo, ja som sa snažila pripojiť tiež, zobrala som si spevník a spievala som, čo sa dalo. Táto omša nebola ako ostatné omše, na ktoré chodím, keď som doma. Keď sme spievali a modlili sa, bolo vidno ako to chlapci prežívali… Urobilo to na mňa veľmi hlboký dojem a cítila som sa medzi nimi ako vedľa svojich starých a dobrých priateľov. Naozaj, kto to nevidel, tak neuverí. Na obyčajnej omši by ste toto nezažili. Túto kaplnku zdobila nádherná ikona, ktorá bola namaľovaná cez celú stenu krásnymi, pestrými farbami, ale podklad bol samozrejme zlatý. V strede bol Kristus oblečený celý v bielom (biela predstavuje čistotu), pred ním bola čierna diera (peklo) a v tom kúsky kovov (reťaze, klince, kľúče), ktoré predstavovali drogu alebo alkohol, no proste problémy človeka, ktoré má každý z nás. Tak trošku nižšie vedľa Ježiša boli dva hroby, z ktorých vyliezali Adam a Eva a Ježiš im podával ruky. Na to raz Elvíra chlapcom v Medžugorí povedala, že oni Ježišovi ruky podať nechceli a tak ich musel vytiahnuť za vlasy. Ale späť k téme. Vedľa Ježiša po ľavej strane bol Mojžiš, ktorý sa pozerá na otca Dávida a Dávid sa pozerá na Ježiša. Ešte tam bol s nimi jeden, ale už si nepamätám, kto to bol. Po pravej strane Ježiša bol chlapec oblečený v zelenom a držal v ruke palicu. Preto palicu, lebo sa cíti ako starec pri svojich závislostiach a zlých skutkoch a zasiahnutý drogou. Vedľa neho sú jeho príbuzní, ktorí ho nasmerovávajú k Ježišovi. Túto ikonu môžete vidieť skoro po celom Medžugorí, ale najlepšia je v komunite.

Namaľovali ju traja chalani, ktorí absolútne nemali skúsenosti s maľovaním. Elvíra raz prišla do Medžu a povedala: ,,Ty, ty a ty urobíte ikonu!" No a chlapci sa museli do toho pustiť. Jeden z nich bol murár, druhý maliar (nie umelecký) a tretí bol grafiťák. No a zo snahy týchto troch chlapcov vzniklo takéto nádherné dielo. Keď sa skončila omša, stála som pri dverách a pozerala som sa, či niekoho nestretnem. A stalo sa. Opäť som stretla Mária. Konečne sme sa vykecali a po rozhovore som bola asi dve hodiny ticho. Dosť sa pýtal na mamu, na mojich rodičov aj na Mariána, ktorý u nás teraz býva kvôli svojim zdravotným problémom. Musí chodiť k doktorom do Bratislavy. Pýtal sa aj na môjho brata, tak som mu povedala, že o týždeň idem za nim do Vrbovca a dúfam, že sa s bratom stretnem. Už sme tak nemali o čom hovoriť, tak sme sa rozlúčili a povedali si: ,,Však sa ešte stretneme." Ako som tak stála vedľa Kiki č. 3, tak sa nám prihovoril jeden Chorvát, ale absolútne nič som mu nerozumela, tak som sa snažila čo najskôr skončiť konverzáciu. Neviem, hovoril niečo o Bratislave, že tam bol, že to tam pozná, ale ja som mu nevedela odpovedať, tak som to dosť rýchlo skončila. Chudáčik, až teraz si uvedomujem, že on sa chcel so mnou porozprávať a ja som sa mu otočila chrbtom. Kika okamžite sa choď vyspovedať!! Po krátkej konverzácii s neznámym chalanom sme už kráčali preč smerom k autobusu. Zastala som pri bráne a naposledy som sa pokochala pohľadom na ten krásny dom vytvorený narkomanmi. Ako som tak pozerala, videla som, ako mi začali kývať dvaja kuchári, čo varili obed. Všetci chlapci v komunite sú zlatí. Prišiel sa samozrejme s nami rozlúčiť aj Braňo a tak sme si povedali DOVIDENJA a spolu s naším autíčkom sme sa stratili v prachu medzi horami.

Keď sme dorazili do hotela, tak sme nemali opäť na nič čas, čakala nás cesta na Kravice ku krásnym vodopádom. Vyrazili sme asi o 9:40 a cesta nám netrvala dlho. O takých 20 minút sme boli tam. Autíčko nás vyhodilo na kopci a tak sme museli aspoň taký dobrý kilometrík prejsť kľukatou cestičkou dolu k vodopádom. Slnko pražilo, bolo veľmi pekné počasie. Hneď ako som zbadala vodopády, hoci ešte z výšky, vykríkla som od radosti (F). Ja som totiž vodopády na vlastné oči nikdy nevidela. Cestou dolu k vodičke som sa zakecala s Luckou. Tá bola pre mňa ešte také tabu, skoro nič som o nej nevedela. No z nášho rozprávania som zistila, že má brata v komunite, vo Vrbovci (tam kde je aj môj brat) asi 3 mesiace. Ako sme tak kecali, zistili sme, že máme na rôzne veci rovnaké názory. A tak sme sa dohodli, že by sme chceli ísť spolu na skúsenosť do komunity. Bol to skôr môj nápad, ale ona ho vďačne prijala. Je to naozaj skvelé dievča a som rada, že som ju spoznala. Keď sme dorazili dolu k vodopádom, bolo to snáď neuveriteľné. Takú krásu som asi nikdy v živote nevidela. Niečo také mohutné a krásne môže naozaj vytvoriť len Boh. Hoci sme boli od vodopádov ďaleko, kvapky na nás padali a o chvíľu sme boli všetky mokré. Chalani neváhali a okamžite skočili do vody. To sa im fakt čudujem, veď bola strašne studená, ale však kto ich pochopí. O chvíľu sa k nim pridal aj Peťo a partia bola pokope. Liezli po skalách, plávali a ponárali sa, no proste ako keby nikdy v živote nevideli vodu. My baby sme si na brehu spravili pár pekných záberov a čakali na chlapcov, kedy vylezú von. Keď vyšli z vody, tak sa tak strašne triasli, že mi to až bolo smiešne. Maťo mohol ísť robiť reklamu na radiátory, taký je on chudučký. Urobili sme hromadnú fotografiu a naspäť.

Čakal nás predsa obed a Mostar. Cestou nahor k autobusu som objavila veľmi zaujímavú zrúcaninu domu a dostala som perfektný nápad na dajaké pózy na fotky. Lenže keď prišli chlapci, tak samozrejme museli robiť niečo neobvyklé. Začali šplhať po tom starom dome, vyšli hore na balkón. No ľudia, keby ste videli na nich tú detskú radosť v očiach. Vyfotili sme ich a šup hore nastúpiť do nášho autobusíka a DOMOV!

Keď sme prišli, bola som veľmi rada, že nemáme službu, lebo zatiaľ čo iní varili, my sme odpočívali v izbe na postielke. Obed bol veľmi dobrý, mali sme morčacie mäsko so zemiakmi, kompót a samozrejme mušličková polievka. Ondro si nabral tak veľa, že to potom nevládal zjesť a museli sme po ňom dojedať. Po obede sme mali asi 15-minútovú prestávku a nasledujúci program bol Mostar. Rýchlo sme sa schystali a nasadli do nášho superautobusíku, ktorý nás sprevádzal po celú tú dobu, čo sme boli v Medžu. Na cestu som sa veľmi netešila, ale zle som spravila, pretože bola priam úžasná. Tie obrovské kopce, cez ktoré sme prechádzali, boli priam neuveriteľné. Boli sme tak vysoko, že som si myslela, že sme v lietadle. Kopce boli strašne obrovské a cesta bola stavaná skoro až na vrchole. Ani neviem ten pocit dobre opísať, keď som uvidela z takej výšky krajinu pred sebou. Ako každé iné aj tieto hory boli z kameňa. Keď sme cez ne prechádzali, cítila som sa strašne malinká a z nášho autobusu sa iba ozývalo veľké VAAU!! Len samotná cesta bola pre mňa veľkým zážitkom. Cesta je stavaná dosť na okraji a tak, keď som sa pozrela dole, videla som ako sme vysoko. Veľmi často som aj videla vraky áut, ktoré určite z tej výšky spadli. Však spadnúť odtiaľ by vôbec nebolo ťažké.

Keď sme sa blížili k Mostaru, Ivanko došiel k mikrofónu a trochu nám povedal o tej minulosti aj o vojne, ktorá toto mesto zasiahla. Vyšli sme spoza kopca a v obrovskej kotline, alebo, lepšie povedané, jame sa rozprestieralo obrovské mesto s ešte väčším cintorínom. Ten cintorín nám ihneď udrel do očí, lebo jeho veľkosť bola priam prekvapujúca. keď sme už prechádzali mestom a blížili sme sa k miestu vysadenia, naozaj som si všimla veľa rozstrieľaných a poškodených domov. Vyvolalo to vo mne taký strašný pocit, vlastne som ešte nikdy na vlastné oči nevidela takto zachované stopy vojny. Hneď som si predstavila, aké to muselo byť strašné schovávať sa v domoch a čakať na smrť, ktorá sa blížila. Obyvatelia tohto prekrásneho mesta vlastne ani nemali šancu, lebo mesto je situované v kotline a vôkol neho sú hory, na ktorých číhali nepriatelia. Asi nikdy nepochopím ľudí, ktorí môžu tak chladnokrvne zabíjať…

Keď sme dorazili na miesto určenia, všetci sme sa veľmi tešili, však ideme spoznať niečo nové. Toto mesto sa delí na dve časti – moslimskú a kresťanskú – a tieto časti spája jeden pekný a nový most. Kresťanská časť mesta bola dosť poznačená vojnou, všade samé rozderavené domy aj kultúrne pamiatky, no najviac ma zmrazilo, keď som uvidela kompletne dostrieľané námestie. Všetko, domy, baraky, stoličky, dokonca aj fontána. Ako sme tak išli ďalej, všimla som si aj mnoho rozstrieľaných brán či rodinných domov. Nestačila som sa diviť, ale išla som ďalej. Všimla som si, že majú nový kostol s obrovitánskou dlhou vežou, za ktorou bola hora a na nej kríž ako symbol kresťanstva. Pomaly sme sa dostávali k mostu, ktorý je vraj nanovo postavený a je veľmi pekný. Moslimská časť začínala kúsok pred mostom a chodník bol robený z poctivo ukladaných kamienkov. A začínali obchody. Všade predávali bongo, vodné fajky, retiazky, prstene alebo klobúky. Videla som tam aj veľa ľudí s bielymi bradami až po zem, celých v bielom a na hlave mali klobúk pripomínajúci kýbeľ. Chodenie uličkami bolo veľmi vyčerpávajúce, na každom kroku predávali iné veci. Chcela som doniesť domov niečo, čo by presne vystihovalo toto miesto a tak som kúpila Aladinovu lampu. Most bol naozaj veľmi pekný, celý z bieleho kameňa a z každej strany ho zakončievali veľké biele veže. Skočiť z neho bolo veľmi lákavé, pretože v Mostare je veľmi teplo, odniekadiaľ som sa dopočula, že v lete tam býva 50 °C a že je to najteplejšie miesto v Bosne a Hercegovine. Veď sa ani nečudujem, keď je to v diere medzi horami. Keď sme sa presúvali do druhej časti mesta, myslela som si, že som v inej krajine. Pripadalo mi to ako v Ankare alebo v Iraku… No proste tie orientálne krajiny. Uličky boli ešte užšie a boli ešte viac preplnené rôznymi lampami, korálkami a náušnicami. Najčastejšie zdobilo náhrdelníky Alahovo oko, ktoré moslimovia používajú ako ochranu pred zlými duchmi. Ako sme tak išli ďalej, natrafila som na jeden obchod, kde boli klobúky a také šatky na tvár ako nosila Šeherezáda. Nedalo mi to musela som si to vyskúšať!!! Najprv som si vyskúšala vo forme klobúka a zozadu visel nádherný ružovo-zlatý závoj. Neskôr som si vyskúšala modrý vo forme čelenky a závoj bol spredu a tak mi bolo vidieť iba oči. Po vyfotografovaní a dlhými prechádzkami zničení sme si sadli na múrik a to sa mi stalo osudným. Sadla som si na dajakú čokoládu a hnedá škvrna na mojom zadku vyzerala naozaj zaujímavo. Ešteže Viki mala mikinu, ktorú som si v tej horúčave musela zaviazať okolo pása. Po celodennom výlete sme pomaly naberali spiatočku a smer k autobusu. Mala som plnú hlavu nových zážitkov a tešila som sa ako to napíšem na tieto kúsky papiera a ako sa o to všetko s vami podelím. Cesta naspäť bola tiež veľmi pekná a pomodlili sme sa ruženec. keď sme prišli, šup na izbu, chvíľka odpočinku a potom na večeru a ešte na OMŠU! A ešte bilancia. No to zas bude super vyčerpávajúce.

Večera, ako vždy bola úplne perfektná! Najlepšie na tom je, že vždy varia úplní amatéri a skončí sa to spokojnosťou a plnými bruchami. Po večeri sme fičali na omšu. teda neviem aký to malo význam, pretože všetci, teda okrem Ivana, tú omšu prespali niekde v tmavom kúte na lavičke. Ja som od tejto povinnosti zdrhla aj s Viki k lavičkám pri Panne Márii, kde bolo najmenej ľudí a bolo tam ticho a tma. Nenápadne som si podopierala hlavu, až som zaspala a cítila som ako pomaličky padám na pravú stranu. V tom momente som sa strhla a snažila sa prebrať, no za tú hodinu alebo dve, čo sme tam boli, sa mi to stalo asi 15-krát. Prišiel čas odchodu a všetci sme si mysleli, že večerné bilancie nám budú odpustené, ale sny sa strácajú a s nimi aj ten náš. Bilancia bola neuveriteľne dlhá, predlhá, asi aj preto, že k nám prišli vyrozprávať svoj príbeh manželia z komunity. Už si presne nepamätám, ako sa volali, ale ich tri deti boli určite pre všetkých nezabudnuteľné. Malé šišaté blonďavé hlavičky pobehovali po celej jedálni ako zmyslov zbavené a do toho ešte aj krik najmladšieho. Aj keď som bola unavená na smrť, snažila som sa ich počúvať. Veľmi ma upútala taká tá harmónia medzi nimi. Keby mne tak decká behali a kričali do svedectva, asi by som ich zamkla niekam do kumbálu. Ale oni nič. Vysmiati s energiou a slnkom v očiach. Keď sa skončila táto bilancia, všetci boli zdochnutí, ledva sme vyšli hore schodmi do izieb. Na dobrú noc som si pustila do volkmenu ,,Zasipniho sina", chvíľu som rozmýšľala o zajtrajšom programe a ponorila som sa do mojej malulinkej postieľky, kde som sa v priebehu sekundy začučkala..

Na tento deň som sa veľmi tešila. Dnešný program bol nasledovný: ženská komunita a veľká krížová hora Križovac a zjavenie Panny Márie. Ráno som sa prebudila s príjemným prekvapením. Dnešnú službu v kuchyni mali naši usilovní chlapci. Museli skoro ráno vstávať, aby na raňajky urobili 30 fašírok. Chudáci boli celí zamastení a špinaví, ale o to bola lepšia zábava. Keď bolo po raňajkách, s plnými brušiskami sme sa pobrali do ženskej komunity. Cesta nebola dlhá, išlo sa tam tak isto ako do chlapčenskej, len ešte o trošku ďalej. Keď sme prišli, privítala nás milá osoba menom Lucka. Ihneď sa mi zdala sympatická, keď som zbadala jej úsmev na perách, s ktorým nás sprevádzala po celý ten čas, čo sme tam boli. Ako sme prešli bránou, všetkým nám udreli do očí skalky zmiešané s malými stromčekmi a červenou hlinou, ktorá je pre Bosnu a Hercegovinu typická. O chvíľu nás privítala veľká socha medžugorskej Panny Márie, ktorá bola celá vyrobená z bieleho kameňa. Ženskú komunitu tvoria tri nové žlté domy a jeden starý dom, ktorý je až celkom vzadu. Veľmi ma prekvapilo, že som tam videla toľko detí. Nevedela som, že tie tam môžu byť tiež. Táto dievčenská komunita sa teraz vlastne celá prerába. Tri nové domy sú postavené do kruhu a uprostred sa vyrába fontána. Všade po zemi je štrk, červená hlina a betónové chodníky. Pokračovali sme ďalej v ceste. Chceli sme si ísť niekde sadnúť, aby nám aj dievčatá povedali svoje svedectvá a tak sme sa vybrali po jednom štrkovom chodníčku do malej lesnej aleje. Po ceste som si všimla, že majú aj volejbalové ihrisko, majú skleník a tam posadenú zeleninu. V lesíku sme prišli na rázcestie. Vľavo je menšie miesto na modlenie a vpravo asi dvakrát väčšie. Bohužiaľ, to väčšie bolo obsadené a tak sme sa vydali po cestičke doľava. To miestečko bolo krásne. Dlažba z kameňa, oltárik, kde bola Panna Mária tiež z kameňa a ešte aj stoličky boli z kameňa. Všade zo zeme vyrastali stromy vysoké asi štyri metre. Často nám konáre z nich vrážali do hlavy. Po dlhom zahniezďovaní na lavičkách prišlo ešte jedno dievča menom Zorana. Tá bola taká zlatá! Vyžarovala z nej radosť, šťastie a mala tiež slnko v očiach. Prišla nám povedať, že sa uvoľnilo miesto vedľa, tak sme sa tam presunuli. Panna Mária tam bola trikrát väčšia a aj miesta na sedenie tam bolo viac. Tak a začali sa svedectvá. Prvá nám hovorila Lucka, napíšem čo si pamätám: Lucka pochádza z Prešova. V komunite nie je kvôli drogám ale kvôli tomu, že chcela viackrát spáchať samovraždu. Odmalička sa cítila menejcenná, rodičia ju ignorovali. Čiže vidíte, nie všetci sú v Cenacole kvôli drogám. Hovorila nám o sebe, viac o svojich pocitoch, ale to už si veľmi nepamätám, veď to najhlavnejšie som napísala, nie? Prišiel čas otázok a ja som to tam zachraňovala, lebo všetci boli ticho, len ja taký hyperaktív pýtala som sa Lucky, či mala niekedy chuť odísť. Nato sa pousmiala a povedala mi: ,,Ešte tento rok v januári." Nezvládala to psychicky a nemala chuť do života. Lenže potom sa jej niečo v živote zmenilo, kvôli čomu ostala. pridelili jej nechcené dieťa. Malého chlapčeka, o ktorého sa teraz stará. ,,Vrátil mi chuť do života a žijem iba pre neho," povedala. Teda má k nemu hlboký vzťah. Aj som si ich spolu odfotila a nepovedali by ste, že to nie je jeho mama. Lucka mi tiež položila jednu otázku. Čo sa zmenilo, keď môj brat odišiel do komunity. Hovorila som čistú pravdu, že som si našla oveľa bližší vzťah k Bohu, ako som mala. Šprocho všetko prekladal Zorane a tá sa na mňa milo usmiala. Po Lucke začala rozprávať svedectvo ona. Prvý šok pre mňa bol, keď povedala svoj vek. Ja som jej tipovala 16-18? A ona že 24!! Druhý šok bol, keď povedala, že má dve deti.

Je z Chorvátska a do drog ju zatiahol muž, ktorý je tiež v komunite v Taliansku a aj jej brat. Rozprávala nám o tom, aké to bolo ťažké, nemala prácu, brala drogy a má dve deti, o ktoré sa musela starať. Naozaj jej neostávalo nič iné. Po jej svedectve prišli opäť otázky a opäť som sa ozývala ja a Turky. Pýtala som sa na anjelov strážnych, na úteky z komunity, no proste snažila som sa, aby nepovedala, že sedíme ako hríby. Po svedectvách nám išli dievčatá ukázať ten starý komunitný dom. Teda, je to dobrá zrúcanina, divím sa, že v tom niekto dokázal žiť. Vyšli sme hore schodmi a vkročili sme do izby, ktorá bola preplnená oknami a v strede bola krásna eucharistia. Lucka nám hovorila o požiari, ktorý tam kedysi bol a zastavil sa tesne pri komunite. Bolo to vidno, pred domom pár zelených stromov a inak celý kopec zhorený. Naozaj musel zasiahnuť Boh, pretože ten oheň bol neuhasiteľný. Na chvíľu sme sa zahľadeli na tie obhorené stromy a pokračovali sme ďalej. Prišli sme naspäť k novým domom a po ceste sme stretli Nikolu (robil nám svedectvo) ako robí chodník z dalmátskych kameňov. Spoznal nás, pozdravil našu skupinu chorvátskym Bog a my sme sa poberali ďalej. Išli sme pozrieť do jedálne, ktorá bola veľmi priestranná, veľká a celá v žltom. Na bočnej strane boli namaľovaní krásni anjeli s brčkavými, hrdzavými vlasmi a medzi nimi bol vrabec, ktorý mal ako najväčší macher vyloženú nohu na múriku. Toho vrabca obdivovali snáď všetci, ale hlavne Turky a ja. V jedálni mi už bolo dlho a tak som išla von pozrieť, čo by som ešte odfotila. Vyšla som a videla, ako dve dievčatá (asi v mojom veku) lúpu fazuľu. Obe sa na mňa milo usmiali a povedali: „Čao!“ Ja som im odzdravila ahoj, ale neviem či to pochopili. Po krátkom pozdrave som sa ešte zapojila do rozprávania. Maťo, Kika, Zorana a všetci sme tam hovorili o komunite. Zorana povedala: ,,Je to škola života!" A musím s ňou súhlasiť. Už bol čas na lúčenie a všetci nám kývali s úsmevom na tvári. Potom náš autobus zmizol v rozvírenom prachu a my sme boli na ceste späť.

Obed bol vynikajúci, chlapci dobre navarili. Ja som dojedala kapustnicu zo včera, ktorú by som dokázala jesť po celý čas, čo sme boli v Medžugorí. Po obede krátka pauza na osprchovanie a oddych na posteli. Čakala nás totiž dlhá túra po krížovej ceste na Križovac. Všetci prišli presne, nikto si to nenechal ujsť! Po ceste tam sme sa dozvedeli, že ideme aj po Braňa a v tom momente, keď to Ivan povedal do mikrofónu, všetky dievčenské tváre zažiarili. Veď Braňo je sympatický mladý chalan, tak prečo nie? Keď sme prišli pred komunitu, Braňo preliezol múrik a už sme brázdili medžugorskými cestami smerom na Križovac.

Tento deň bolo nenormálne teplo a ešte sme boli iba pri prvom zastavení a mali sme dosť. Celá hora bola z dajakého hnedého kameňa, ktorý vyčnieval na každom rohu a pichal do tenisiek, šmýkal sa a celý kopec bol strmý jak šľak. Všade balvany veľké ako stoličky (podľa Ivana), malé stromy, ktoré veľa tieňa nenarobili a unavené vysmädnuté tváre, ktoré boli aj napriek tomu plné radosti. Po štrnástom zastavení sme už boli na smrť uťahaní, ale boli sme už hore a naozaj – stálo to za to! Všetci sme vyliezli k obrovskému bielemu krížu, chytili sme sa za ruky a pomodlili sme sa Otčenáš. Spravili sme veľa pekných záberov, oddýchli sme si a perfektne sa porozprávali.

Z toho kopca bolo vidieť naozaj všetko! Komunitu, miesto kde sa zjavuje Panna Mária a kde mala mať dnes zjavenie (bohužiaľ mala inde), bolo vidieť kostol, obrovské hory vôkol nás a celé Medžugorie. Hore sme pobudli asi pol hodiny a nakoniec nastal čas vrátiť sa. Vtom dostal Peťo nápad, že pôjdeme skratkou. Teda ak hento bola skratka, tak ja som gombík! Predierali sme sa dolu kopcom cez dajaké ostnaté kríky a sypké kamene. Všetci sme sa mu vyhrážali, že ak vyjdeme niekde inde, zostane bez večere. Nakoniec to dopadlo celkom dobre. Po túre sme zakotvili v malej reštaurácii, kde nám Páterko s Peťom kúpili minerálky. Všetci sme boli unavení. Väčšina ľudí zaspala na stoličkách. S týmto absolútne nemal problém Ondro, ktorý si podoprel hlavu prázdnou fľašou a zaspal. Tak som sa priblížila zozadu a pošteklila som ho so slovami nespi! Chudák, ten sa tak zľakol, že kopol do stola a všetky minerálky zahrkotali. Na autobus sme čakali pomerne dlho, ale aspoň sme si po takej dlhej túre oddýchli. Ako vždy po nás predsa prišiel náš skvelý autobus a už sme frčali domenko. Ja okamžite do sprchy, čakala nás omša. Nemôžem tam predsa ísť ako nejaká smradľavá zdochlina. Na omšu som sa ktovieako netešila, ale túto omšu som nad mieru precítila. Modlila som sa za brata, za rodičov, za babku aj za kamarátov. Bola som s babami omrknúť aj kozmického Ježiša (Kristus bez kríža), ktorý bol ohromne veľký, chudý, vyzeral ako sci-fi. Po ceste som stretla Punkyho a Šprocha, s ktorými som išla na kofolu. Chudák Punky si objednal a ja som mu to vypila. Ale veď kamarát to pochopí. Nie? Dobre sme sa porozprávali o všetkom a presne o siedmej začínala omša. Ako som už hovorila, táto omša bola pre mňa poslednou v Medžu a nadmieru som ju precítila. Konečne viem celý Zdravas po chorvátsky. Už sa môžem modliť aj v inom jazyku a môžem sa pochváliť bratovi. Omša bola pekná, hovorilo sa asi v 15 jazykoch. Na hostiu som čakala nesmierne dlho. Sedeli sme vonku, pretože v kostole je vždy plno ľudí a tlačenica, to nie je nič pre nás. Na náš dom sme prišli asi o pol desiatej, dali sme si večeru a čakala nás večerná bilancia! Myslím, že na tú sa nikto netešil, ale čo už. Bilancia začala asi o 23:00 a skončila o 01:00. Boli sme prestrašne unavení, no dohodli sme sa, kto ide ešte robiť chlebíčky na zajtra, lebo nás čakala cesta domov. Pár dobrovoľníkov sa našlo. Išla som hore do izby a pobalila som si veci. Ráno by sa mi to nechcelo, pretože vstávame o štvrtej. Už len zaboriť sa do postieľky, na nič nemyslieť a spať!

Ešte chcem spomenúť, že na tejto večernej bilancii nám Maťo povedal, že by veľmi rád chcel ísť do komunity. Skoro som spadla zo stoličky! Na jednej strane ma to veľmi tešilo, no na druhej strane sklamalo. Nechcem opäť prísť o priateľa! Lukáš odišiel tak skoro, že som ani nevedela ako a teraz aj Maťo. Viem, je to pre neho to najlepšie, pôjde do školy života, nie do liečebne, ale aj tak. Priateľ je priateľ. Kto vie ako sa má asi Lukáš? V poslednej dobe na neho dosť myslím, na dni, čo sme spolu prežili aj na Bezovci, kde sme sa zoznámili. Myslím na veci, ktoré mi o sebe a o bratovi hovoril. Ach chýba mi, čo mám povedať? A tak isto mi bude chýbať aj Maťo.

Tento deň bol veľmi namáhavý! Vstávali sme 3:30 lebo o 4:00 nás čakala omša. Čiže spala som asi 1,5 hodiny? Mali sme sa všetci stretnúť niečo pred štvrtou u Merkovičovcov, no to som ešte nevedela, čo nás čaká. Presne sme prišli iba Kika, Janka, Peťo a Šprocho, čiže sme museli na všetkých asi hodinu čakať. Myslela som si, že na omšu pôjdeme do mesta (trafený nápad), no išli sme k tej rodine do ich vlastnej malej kaplnky. Bolo to veľmi milé! Všetko tam bolo! Lavičky, oltár, sošky, no proste všetko, aby sa mohla začať omša. Postupne všetci dochádzali, len chlapci zase meškali a ja som si myslela, že od únavy padnem zo stoličky. Ale keď som sa pozrela na ostatných, všetci ospalo klipkali očami. O chvíľu došli aj poslední a tak sme mohli začať. Celé sa to nieslo v takom ospalom duchu, no ja som sa snažila vnímať. Nakoniec to dopadlo dobre, posvätili sme si veci z Medžu, prijali sme prijímanie a šup vydať sa na cesty!

Cesta bola fajn, poväčšine všetci spali a tak bolo ticho. Oprela som sa hlavou o sklo a tak som zaspala. Chuderka Kika vedľa mňa, tá sa nemala kde oprieť a hlava sa jej kývala z jednej strany na druhú. po dvoch hodinách sme narazili na Makarskú riviéru, kde nás čakalo more. Teda, vonku veľmi teplo nebolo, no napriek tomu sa našlo pár múdrych hláv, ktoré si zaumienili, že sa budú kúpať. Zastavili sme u jednej pre mňa neznámej rodiny, cez ktorú sme sa dostali dolu k moru. Museli sme prejsť cez ich dom, cez záhradu a potom iba klesať dolu strmým chodníkom. Cesta netrvala dlho, čo krok to nový zážitok. Napokon sme sa dostali až dole. Vyliezla som na najbližšiu veľkú skalu, z ktorej som mala perfektné zábery na všetkých. Chlapci (Maťo, Ondro, Tomáško Bezdeda alias Andrej) sa vyšplhali na skalu a odtiaľ skákali. Ja som ich samozrejme fotila a vznikli z toho perfektné fotky. Vlny špliechali a narážali o skalu, kde som sedela a ani som sa nemusela kúpať, už som bola celá mokrá. Nešlo to predsa takto ďalej, tak som išla hľadať mušle. Nič som NENAŠLA! Je to možné? Čo tam vôbec nežijú lastúrniky? Tak som sa zadívala do vody a pozerám, niečo červené. Na kameni vo vode boli pripevnené malé červené živočíchy. Našla som aj jednu živú mušľu. No tú keď zbadal Šprocho povedal: ,,Jéj, to sa je!" otvoril ju a zjedol!!! No mala som dosť. Nakoniec sme spravili pár spoločných fotiek a šup hore kopcom naspäť. Keď sme prišli hore, čakal nás veľký švédsky stôl s rôznymi chorvátskymi pochutinami. Teda ja som absolútne nemala na nič chuť, dala som si len niečo na pitie. Po pol hodinke občerstvenia sme sa vydali znovu na cestu s plnými žalúdkami a Timovým červeným vínom, ktoré dostal do daru. Blížili sme sa k centru Makarskej riviéry a všetci sme boli nedočkaví, čo nové zase uvidíme. V centre mesta stavali nové lode, všade boli palmy a ľudia vysmiati od ucha k uchu. Keď sme prešli Makarskú zadívala som sa na prírodu a hory, ktoré sa rozprestierali všade okolo nás. Rozdiel medzi Chorvátskom a Bosnou je jasne viditeľný. Chorvátsko má biele hory, skaly sú svetlé a sú obrastené košatými svetlozelenými stromami s bielou kôrou. Bosna má červenú zem, všade je sucho a hory sú porastené malými svetlozelenými stromčekmi s tmavohnedou kôrou. Krajiny tak blízko vedľa seba a tak sa odlišujú. Ale v oboch je krásne a každá z nich v nás zanechala krásne dojmy…

O chvíľu sa ozval Ivan, ktorý nám mikrfónom oznámil, že sa bude konať bilancia. Našťastie až keď budeme v Maďarsku, a tak sme sa všetci uspokojili. Na chvíľu sme zastavili na pumpe a naše močové mechúry zaplesali! Všetci sme sa tešili na cik-pauzu a tak sme vybehli von. Zlá správa prišla, keď nám ten pán za pultom povedal, že WC tu nemajú! Ja som na to kašľala. Bola som ochotná ísť aj za auto, no nakoniec ma Viki presvedčila, nech to vydržím, že zastavíme inde. Všetci sme nastúpili tak ako sme vystúpili, len naše tváre zahrnula čierňava. Po hodine sme sa ale dočkali. Zastavili nám surovo na diaľnici, kde po pravej strave bolo pár stromov a tam sa malo VŠETKO stať! Rozdelili sme sa chlapci napravo, dievčatá naľavo. Všade vôkol rástlo veľa byliniek, no najmä oregano, voňalo to nádherne a v tomto prípade to malo úlohu WC spreja. Zrazu mi vyfúklo z ruky toaleťák a ten sa ako naschvál pripevnil o krík, ktorý bol dolu kopcom. Tak som sa kvôli tomu šplhala po sypkej kamienkovej zemine, ktorá sa mi pod nohami rozsypávala. Opäť som prežila ďalší adrenalín a keď som nasadala do nášho autobusu, bola som rada, že som rada. Chorvátske cesty prešli rýchlo a dostali sme sa na maďarskú hranicu. Tam bolo toľko komárov, že naše pasy išli na dračku. S Maďarskom sa blížila aj bilancia. Ľudia začali rozprávať odpredu a tak som prišla na rad posledná. Keď začal rozprávať Maťo o tom, že chce ísť do komunity, zovrelo sa mi hrdlo a cítila som, že sa asi rozplačem. Prišla som na rad ja a hovorila som repete toho, čo sa mi tam páčilo, nepáčilo, čo by som prípadne zmenila. Nebudem vám to tu vypisovať, už ma dosť bolí ruka, ale poviem vám, že toto všetko som vravela úprimne. Dohovorila som a sadla som si na svoje miesto. Začal rozprávať Ivan a jeho reč trvala asi hodinu. Spočiatku som všetko vnímala, no potom som sa opäť zamyslela. Rozmýšľala som o bratovi, o Maťovi, o Lukášovi. A napadlo mi, že som Maťovi nepovedala, že ho v tom, že chce ísť do komunity budem podporovať. A tak, keď sa Ivan spýtal, že či chce ešte niekto niečo dodať, tak som sa zdvihla a všetkým a hlavne Maťovi som to povedala do očí. Budem ho v tom podporovať, aj keď viem, že ho na istý čas stratím. Hneď ako som to dopovedala, stislo mi hrdlo, sadla som si do môjho zadného kútika a tam sa potichu rozplakala. Bolo toho na mňa moc. Ešte teraz pri písaní sa mi tisnú slzy do očí. Maťo videl, že niečo nie je so mnou v poriadku a tak prišiel za mnou. Snažila som sa plakania zdržať, no nešlo to. Hovoril mi, aby som kvôli nemu neplakala, ale jednoducho sa to nedalo zastaviť. Už len to, že som sa na neho pozrela, mi vháňalo kvapky do očí. Radšej sme nehovorili nič a počkali sme, kým sa upokojíme. Aj na Maťovi som videla, že mu nebolo všetko jedno. Začali sme sa rozprávať o všetkom, o Lukášovi, o komunite a o tom, ako by to išlo ďalej, keby Maťo do nej nešiel. Môžem povedať, že bol pevne rozhodnutý, že tam pôjde a mňa to tešilo. Musí byť silný!!! A hlavne musíme sa modliť, lebo sila prichádza od Pána. Po dlhých vykecávačkách s Maťom som si potrebovala odpočinúť a tak sa mi pomaly zavreli oči a zaspala som. Keď som sa zobudila, boli sme ešte v Maďarsku. Och, aké je nepredstaviteľne dlhé! Je možné, aby dajaká krajina bola taká dlhá? Vyhladla som a tak som sa musela prešplhať dopredu za chlebíkmi. Všetci boli uložení v T-zóne a sladko spinkali.

Na Slovensko sme dorazili asi o polnoci. Z autobusu sa mi absolútne nechcelo vystúpiť! Mala som pocit, akoby som opúšťala rodinu, no keď som videla nadšené tváre rodičov, smútok bol preč. So všetkými som sa vyrozprávala a rozlúčila sa. Ubehlo to veľmi rýchlo. Ostali mi iba krásne spomienky na nové priateľstvá a na zážitky, ktoré sme spolu prežili. Každého z nás spája podobný osud. Každý z nás má súrodenca v Cenacole a každý z nás si prežil to svoje. Je ťažké na to spomínať, ale bohužiaľ je to tak. Vďaka Elvíre a samozrejme Bohu, naši súrodenci ešte žijú a učia sa žiť. Preto my, ktorí máme podobné osudy, by sme mali držať spolu tak ako to bolo teraz v Medžugorí.

Na záver: Neviem koľko ľudí túto knihu prečíta, či vôbec niekto, či jeden človek ale z každého nového čitateľa sa budem tešiť.

Svedectvo o viere, nádeji a láske

Keď som sa rozhodla napísať svedectvo o ceste našej rodiny z tmy drog do svetla života, ktoré nám priniesla komunita Cenacolo, prišiel mi na rozum práve tento citát z Písma. Pretože tam, kde sú dnes vzťahy v našej rodine, ma priviedla práve láska. Nielen k manželovi, k deťom, ale tá Láska, ktorá je pôvodcom nášho života.

Z lásky som si zobrala svojho manžela, z lásky sme mali naše deti a mysleli sme si, že tá veľká láska sa predsa nikdy nestratí a vydrží po celý život. Taká krásna, nefalšovaná, aká vie byť na začiatku spoločnej cesty životom dvoch milujúcich sa ľudí. Neboli sme však na túto cestu pripravení rovnako, nepripustili sme, že v živote prídu aj obdobia tmy, kedy jediným svetlom človeku je nádej a viera, že za mrakmi, ktoré život priniesol, láska stále je. Že v každom okamihu nášho života je s nami všadeprítomná Láska, Boh. Zabudli sme pri tých spoločných radostiach a potom starostiach, ktoré prináša každodenný život, na Boha. Ale On na nás nie. Dnes viem, že sa nám pripomínal, že je tu pre nás, len my sme boli hluchí a slepí. Ale ako dobrý Otec, našiel si spôsob, ako nás vrátiť k sebe, aby sme sa nestratili.

Máme dve deti, staršiu Katku a mladšieho Mateja. Katka je prototyp prvorodeného dieťaťa, zodpovedná, spoľahlivá, v škole vynikajúca žiačka, trošku uzavretá, bezproblémové dieťa.

Matej, temperamentný živel, všetko, čo je nové, fascinujúce, musí vyskúšať. Už ako dvojročnému som mu musela spáliť prštek zápalkou, lebo na bežné upozornenia, aby nebral zápalky, nereagoval. Vo všetkom musel byť prvý, či už v písomke v škole alebo medzi chlapcami na ulici.

Keďže som nemohla mať deti, keď prišli, stali sa pre mňa všetkým, okolo čoho sa točil život našej rodiny. Milovala som manžela, ale rovnako som milovala aj naše deti, ktorých výchova sa stala nakoniec problémom v našom vzťahu s manželom. Od skutočnosti, či budú pokrstené a kedy, až po moment, či naozaj musia ísť po rozprávke spať. Do kostola sme spolu nechodili, manžel pracoval na zmeny a ja, aj keď som až do nášho sobáša chodila pravidelne s rodičmi na omšu, som uprednostnila v svojom živote to, na čo bol manžel zvyknutý – obed včas na stole a upratanú domácnosť. Keďže sme si nenašli čas na to, čo je v živote skutočne dôležité, Boh si našiel cestu k nám. V deň desiateho výročia nášho sobáša sme sa poharkali či pred večerou môže ísť Matej na ihrisko, alebo sa tých desať minút do večere pohrá doma.

Vyrušoval manžela, v televízii bol práve nejaký hokejový zápas. A vtedy si po prvý raz Boh našiel spôsob, ako nám ukázať, ako veľmi mu na nás záleží. Mateja z ihriska priviedla suseda a o desať minút sme už odchádzali sanitkou do nemocnice s diagnózou odtrhnutá oblička alebo slezina. Vtedy som po prvýkrát videla manžela plakať. A celú noc som sa modlila, aby Matej prežil. Ani som si neuvedomovala, že pri mne stojí Katka, hladí ma a hovorí, neplač maminka, ja som tu, ja ťa ľúbim. A potom ešte toľko krát pri mne iba tak tichučko bola, ani som si vtedy neuvedomovala, čo sa v nej asi tak deje. Dlho som sa na manžela nemohla ani pozrieť, myslím, že som ho nenávidela za to, čo všetko som musela s Matejom nasledujúci polrok absolvovať po nemocniciach. Nevedela som manželovi odpustiť, že kvôli obyčajnému hokeju a jeho pohodlnosti, si Matej musel vytrpieť toľko bolesti. Matej zranenie prežil, ale my s manželom sme si cestu k sebe nenašli. Práve naopak. Začali sme sa jeden druhému ešte viac vzďaľovať. Tá noc, keď sme čakali na ortieľ lekárov o Matejovi, ma vrátila späť k modlitbe i k návšteve svätej omše. Pozývala som i manžela, ale vždy mi iba odvrkol, nech tam chodia tí, čo to potrebujú.

Matej dovŕšil jedenásť rokov a v jedno letné ráno ho hospitalizovali s diagnózou detská cukrovka a okamžite ho nastavili na intenzifikovaný inzulínový režim. To znamená nielen diétu, ale najmä 4 až 5-krát denne pichanie inzulínu okrem monitorovania výsledkov cukru z krvi i v noci, teda ďalšie pichanie.

Plakali sme všetci, manžel schudol asi desať kíl, nespal poriadne asi dva týždne, nehovoril o svojej bolesti i bezmocnosti pomôcť synovi, ktorého miloval a nevedel, ako mu lásku prejaviť a uľahčiť mu to, čím musel prejsť. Nekonečné mesiace v nemocnici, testy, naučiť sa dávkovanie i pichanie inzulínu, hľadanie, čo môže a nemôže jesť, koľko pohybu môže mať. Samé príkazy a zákazy. Vtedy po prvýkrát ma upozornila psychologička, že Matej to zvláda veľmi ťažko. Ani sa nedivím. Chlapca, ktorý začal dospievať, živé striebro, uzavreli na nemocničnom oddelení a jediným osviežením bol beh po schodoch v nemocnici, aby mal lepšie výsledky a mohol ísť domov. A výsledky aj tak neboli lepšie, nech sa Matej snažil ako chcel. A keďže sme s manželom neboli jednotní vo výchove ani pred Matejovou hospitalizáciou, taká náročná situácia vyžadovala jednotnú komunikáciu, najmä čo sa týka podpory Mateja. A myslím, že vtedy sme obaja zlyhali. Manžel má rád všetko pod kontrolou, takže aj od Mateja vyžadoval presné váženie všetkých potravín, presnú hodinu pichania i jedla, ja som naopak trvala na čo najväčšom prispôsobení sa normálnemu životu. A medzitým stálo dvanásťročné chlapča, ktoré sa zúfalo snažilo byť opäť prvé v behu na telesnej, mať znova samé jednotky na vysvedčení. A nech sa snažil akokoľvek, cukrovka ho vždy zradila a otec nikdy nebol spokojný s jeho výsledkami. Ja som zostala doma z práce, manžel zmenil zamestnanie, boli sme spolu málo a ani sme si neuvedomili, že naša komunikácia už dávno nebola komunikáciou, ale iba výmenou informácií. Matej bol opakovane hospitalizovaný až do skončenia základnej školy. Naposledy to bolo v prvom ročníku na gymnáziu, kedy mu lekár navrhol inzulínovú pumpu vzhľadom na jeho zhoršený zdravotný stav – poškodené obličky. Vtedy ma Matej so slzami v očiach prosil v nemocnici, aby som ho nechala zomrieť. „Ako veľmi by sa Ti, mami, uľavilo, veď konečne budeš môcť začať normálne žiť. Veď ani mňa už tento život nebaví.“ Zľakla som sa, prosila manžela, aby s ním trávil viac času, rozprával sa s ním. Manžel sa aj pokúšal, ale nepodarilo sa mu priblížiť k Matejovi, asi už bolo neskoro. Matej sa totiž začal stretávať s chlapcami, ktorých som nepoznala. Akosi sa mu aj cukrovka zlepšila, bol viac vonku. Prestal sa však monitorovať, zrazu mu začalo byť všetko jedno a koncoročné vysvedčenie pre nás bolo nemilým prekvapením. A potom každý rok bolo iba horšie a horšie. Ale to som mu už v rifliach našla akýsi predmet, ktorý odporne páchol. Nepoznala som tú vôňu, ak sa to takto dá nazvať, tak som sa ho spýtala. Odbil ma s tým, že to zabudol vrátiť kamarátovi. Pýtala som sa, kedy mi ho predstaví, že by som rada vedela, s kým trávi popoludnia. Vtedy sa ešte snažil dodržiavať aspoň hodiny príchodu domov, bolo to však hlavne kvôli pichaniu inzulínu a večeri. Inak nedodržiaval absolútne nič. Vtedy sa aj veľmi zhoršila komunikácia medzi ním a Katkou, ktorá videla podstatne viac ako my, rodičia.

Boli sme k Matejovi menej dôslední v stanovení príkazov a ich kontrole, napr. drobných domácich prácach. Obyčajne to skončilo tak, že Katku i Mateja som požiadala s niečím pomôcť – vyniesť smeti, utrieť rad – Katka si svoje urobila, Matej však ušiel bez toho, aby niečo urobil. A Katka bola zodpovedná za to, že to nie je urobené a ešte aj za to, že Matej je vonku. Jeho ospravedlnením obyčajne bolo, že mal vysoký cukor a musel sa ísť prejsť. A tak sa nám obom podarilo urobiť priepasť nielen medzi Matejom a nami, ale i medzi Katkou a Matejom ako súrodencami. Aj napriek tomu mu však Katka podpísala ospravedlnenie do školy, vraj ho bolela hlava. Ale to už som neváhala. Zašla som za Matejovou triednou a dohodla sa, že ak by chýbal, dá mi vedieť. A keďže Matej nikdy nebol chorý, okrem pravidelných kontrol u diabetológa, kde sme chodili spolu, nemohol viac chýbať. A zrazu mal o týždeň viac hodín vymeškaných, ako mal mať. Ani moja dôsledná kontrola jeho dochádzky však už nemohla pomôcť bez spoločného postupu s manželom. S manželom som sa pokúšala hovoriť, ale nevedel byť taký dôsledný v Matejovej kontrole ako ja a Matej to aj vedel poriadne zneužiť. Hovorila som o tom so sestrou Jankou. Sprostredkovala nám stretnutie u psychologičky, ktorá sa zaoberá rodinnou terapiou. Požiadala som manžela, aby sme tam šli všetci spolu, ale odmietol s tým, že on žiadnu terapiu nepotrebuje, ak ju potrebujem, nech tam pokojne idem, že on je v poriadku. Bol jún 1999 a keby mi niekto bol vtedy povedal, že ešte štyri dlhé roky budem čakať na moment, kedy aj manželovi bude rovnako záležať na Matejovom i našom spoločnom živote, neuverím mu. Terapia u psychologičky mi priniesla trpké poznanie. Obe deti absolvovali rovnaké testy a ich odpovede boli rovnaké. Obaja cítili oporu iba vo mne, kontrolu iba z mojej strany, lásku iba odo mňa. A vtedy som sa zľakla. Čo som vlastne urobila tým, že som všetko chcela riešiť sama. Pripravila som deti o otcov vplyv, na druhej strane ani manžel sa nejako extra nehrnul do niečoho, čo bolo len trochu nepríjemné v súvislosti s deťmi a najmä s Matejom. Síce nás materiálne zabezpečil, ale vzor otca, ktorého som ja zažila ako dieťa, tam nebol. Po tejto návšteve psychologičky som ho prosila, aby sme tam šli spolu, ale odsunul ma s tým, že na také blbosti nemá čas, ak to potrebujem, nech si tam chodím. Matej už vtedy priznal závislosť od marihuany, ale väčšiu od partie, lenže o tom, ako s ním jednať ďalej, som nevedela nič. Vtedy sme začali prestavovať starší rodinný dom a tak manžel všetky chvíle trávil na dome a ja som zostala vlastne sama. Aj keď som ho prosila, aby bol častejšie s Matejom alebo ho bral so sebou, nemal na neho nervy. Pretože aj keď mu sľúbil, že pôjde s ním cez víkend, obyčajne v piatok bol s kamarátmi a v sobotu spal.

A ja som stále hľadala spôsob, ako to všetko u nás zmeniť. Keďže veľa čítam, raz som natrafila v kníhkupectve na knihu Nedajte sa zabiť vlastnými deťmi. Hovorilo sa v nej o svojpomocnej skupine rodičov závislých detí, ktorí sa podporujú až do takej krajnosti, že dieťaťu, ktoré berie drogy, dajú na výber – buď liečenie alebo pôjde z domu.

Snažila som sa diskutovať o tom s manželom, pretože keď bol na Mateja nahnevaný, podchvíľou mu sľuboval, že ho vyhodí z domu. Zostalo však iba pri sľuboch.

A pri tomto všetkom nám, ani neviem ako, vynikajúco zmaturovala Katka a Matej sa nám prefetoval až do maturitného ročníka. Tesne pred maturitou, keď ma po jednom zo svojich víkendov chcel udrieť, som mu sľúbila, že toto už trpieť nebudem a pôjde z domu. Lenže Matej vie, že ja sa nevyhrážam, som veľmi dôsledná, zľakol sa a sľuboval, že on už bude iný. Mala som telefónne číslo na Ivana už od decembra, ale kolegyňa mi tiež povedala, že tam musíme ísť spolu s manželom. Manžel však stále odmietal. Teraz som si povedala, že už nemám čo stratiť a pôjdem aj sama. Ivan nás pozval do Piešťan na stretnutie rodičov v piatok. Pod podmienkou, že Matej ide z domu hneď, šiel aj manžel i Matej, aj keď ten celý čas stál vonku. Tu sme sa dozvedeli od rodičov, ktorí už mali dieťa na liečení, že zatvorením dverí pred závislým dieťaťom mu vlastne prejavujeme najväčšiu lásku. Manžel sa zľakol, predsa len vyhodiť dieťa z domu je vážna vec a ešte k tomu Matej je diabetik. Takže sme s rozhodnutím skončili ako predtým, ja som hovorila áno, komunita v zahraničí, manžel nie a ak áno tak liečebňa na Slovensku. A potom sa stalo niečo, čo mi trochu pomohlo presvedčiť manžela, že asi je tá situáciu vážnejšia, ako si je ochotný pripustiť. V tom čase sme absolvovali prehliadku u diabetológa a spýtala som sa ho na komunitu Cenacolo. Vedel o nej i o tom, že Matej nielen fajčí marihuanu, ale dokonca v Modre funguje ako díler, takže nás nepotreboval okrádať, aby mal na iné drogy, aj keď stále zapieral, že on iba fajčí marihuanu. Takže Matej dostal na výber, buď pôjde na liečenie, alebo sa musí postarať sám o seba mimo našej domácnosti. Ale stále sme neboli jednotní, ja som nástojila na komunite Cenacolo, o ktorej som síce vedela málo, ale podvedome som cítila, že cesta, ktorú ponúkajú mladým závislým je to, čo by pomohlo Matejovi nájsť vnútornú silu nielen zbaviť sa drog, ale najmä žiť i s telesným postihnutím, akým je cukrovka. V Piešťanoch sme boli s manželom ešte asi dva razy.

Matej dostal na výber ísť na liečenie do Cenacola alebo ísť z domu, lenže bol mesiac pred maturitou, o ktorej som ani nedúfala, že vôbec na ňu pôjde. Netušila som, čo spúšťam doma, nenávisť syna, možno i manžela, opovrhnutie známych i neznámych ľudí, dokonca rodičov. Mama mi dohovárala, že to nemôžem, že je chorý, aby som sa snažila s ním hovoriť v dobrom. Nerozumela mi, ani nemohla, vychovala nás päť detí, z toho najstarší brat je postihnutý mentálne, celý život je s ním doma, nedala ho do ústavu ani na nátlak otca i rodiny a ja sa iba tak zbavím zodpovednosti za syna. Bolo mi tak ťažko ako nikdy predtým v živote. Zostala som s týmto nekompromisným rozhodnutím sama v rodine. Ale nie v našom klube rodičov v Piešťanoch, kam každý piatok smerovala moja cesta. Pomáhali sme si navzájom povzbudením, radou, útechou i objatím.

Podmienky, ktoré Matej dostal, ako-tak dodržal až do maturity a v deň maturity sa rozhodol, že odchádza z domu. Manžel sa ho snažil ešte presvedčiť, aby to aspoň skúsil. Ani neviem, čo mu na to odpovedal, možno ako toľkokrát predtým, že z neho mať mnícha nebudeme.

Manžel plakal v kuchyni a ja som sa na neho dívala z okna, pokojná ako nikdy predtým za tie posledné roky s jedinou myšlienkou: „Dostala som ho od Teba, Bože, ako dar, je Tvoj, veď ho, prosím, cestou, ktorá ho dovedie k Tebe, nie na cintorín. A ak predsa by toto bola Tvoja vôľa, prosím, daj mi sily, aby som to dokázala prežiť.“

Manžel sa odo mňa úplne odvrátil, prestavoval dom, trávil tam všetky voľné chvíle a zároveň popíjal. Ale on pil potajme už dávno predtým, len ja som to nechcela vidieť. Asi o mesiac po tom, čo Matej odišiel z domu, bol z Modry v piatok na klube jeden mladý muž závislý asi pätnásť rokov od marihuany a videl tam Matejove fotografie i s jeho partiou. Netušila som dovtedy, čoho všetkého je schopný môj syn. To, že keď sme sa mali stretnúť v meste na chodníku, si odpľul a prešiel na druhú stranu ulice, som prežila s bolesťou v srdci, ale keď po tomto klube prišiel domov vyhrážať sa mi, že ak ešte raz niekde ukážem fotografie jeho partie, s autom už z domu neodídem, bolo aj na mňa veľa. A najmä preto, že manžel ho iba ticho počúval, keď mi oplzlo nadával a nezasiahol. Vyhodila som Mateja, a potom som sa rozplakala. Vzala som auto a v slzách som sa bezcieľne vozila a vtedy mi zavolal Ivan. Náš anjel. Akoby bol napojený na naše vlnové dĺžky, keď potrebujeme pomoc. Po rozhovore s ním som sa vrátila domov pokojná, s tým, že tento boj nemôžem prehrať, nech by trval neviem ako dlho. Zostala som vlastne sama, ale nebolo to tak, začal sa veľmi rozrastať náš klub rodičov v Piešťanoch, stále odchádzali noví a noví chlapci do komunity Cenacolo a ja som žila ďalej s nádejou v srdci, že aj Matej raz odíde.

V lete po maturite Matej prišiel domov po staré tenisky, že si našiel brigádu a tam ich potrebuje. Odmietla som ho, ale zakročil manžel, tak som mu ich šla vziať. A vtedy mi povedal: „Mami, zamyslela si sa niekedy nad sebou? Mňa si vyhodila, pretože fetujem, ale to ti nevadí, že tatino pije? Jeho nevyhodíš? Prečo?“

Tak veľmi som ho chcela objať, dať mu najesť, bol zúbožený, smrdel, ktovie kde býval, ale nemohla som. Nechala som ho ísť iba so starými teniskami. Bolela ma duša i srdce, cítila som sa tak sama.

Ale nebolo to tak. Stála pri mne Katka, dcérka. Jediná mi rozumela, stála pri mne, keď som sa cítila odvrhnutá celým svetom, všetkými, ktorých som milovala. Až dnes si uvedomujem, koľko toho pre mňa urobila iba tým, že so mnou bola, nič sa nepýtala, iba tichučko vedľa mňa bola. Za celý život mi nikto z ľudí nedal toľko podpory iba bytím ako moja dcéra. Nazvala by som to láskou bez podmienok. Tak vyzerá pravá láska. Na nič sa nepýta, iba dáva. Katka nechcela nič späť. Len vidieť svoju mamu šťastnú. A netušila som, ako veľmi jej Matej ubližoval, to som sa dozvedela až o dva roky neskôr. Každý piatok so mnou chodila na naše kluby a manžel zatiaľ prerábal dom. Komunikácia medzi nami? Iba nutné veci. Spolužitie v tomto čase? Nepredstaviteľné. Manžel neskôr prišiel s tým, že sa chce rozviesť, že toto je život o ničom.

Tak som ho iba požiadala, aby vyčkal., keďže jeho otec bol nevyliečiteľne chorý, nech mu zbytočne nepriťažuje. Ak sa z jeho strany ku mne nič nezmení, dám mu súhlas.

A tak mi zostali iba telefónne čísla na ľudí z klubu, keď mi bolo ťažko. A najmä jedna vec.

Bolo to zvláštne, ale vtedy som si začala viac uvedomovať svoju vieru v Boha. Sedávala som po omši v kostole a prosila o milosrdenstvo pre mňa i mojich blížnych. Na sklonku leta sa Matej presťahoval k mojim rodičom, našiel si prácu, peniaze, ktoré zarobil si ukladal u mamy.

Mama ho prijala s otvoreným srdcom, vždy mi nezabudla podotknúť, že on predsa nie je zlý chlapec. A ani nikdy nebol, on bol iba veľmi chorý diabetik narkoman.

Asi o pol roka, čo sa snažil byť ako tak nad vodou, zlyhal. Z práce ho vyhodili a po dohode s manželom sa nasťahoval domov. Aj keď si myslím, že práve vtedy bol ten pravý čas na cestu do komunity, ak by manžel navštevoval náš rodičovský klub. Bol november a stačilo len trošku pritvrdiť podmienky. Museli by sme však byť s manželom jednotní. Ale ešte nebol ten pravý čas. Do Piešťan som teda chodila stále sama. Bol to už piaty rok, čo som vedela, že Matej berie drogy a veľmi som sa o neho bála najmä preto, že prestal chodiť na pravidelné kontroly cukrovky, chodil tam iba vtedy, keď potreboval inzulín. Aj keď začal znova pracovať, neviedlo to k ničomu dobrému, vrátil sa späť do svojich starých koľají. Cez týždeň ako tak vydržal a cez víkendy prefetoval, čo zarobil. Potom ako dostal výpoveď po druhý raz, manžela zastavili Matejovi kamaráti, aby za neho zaplatil dlžobu a do tretice manželovi zmizli z tašky peniaze. Po týchto udalostiach manžel privolil, aby sme šli spolu k Naďke, psychologičke, ktorá s nami rodičmi v klube zdieľa ťažkosti i radosti života so závislými deťmi. Ja som už u nej bola predtým sama, veľmi mi pomohla, ale stále som nemala odvahu na najťažší krok v mojom živote.

Ani táto návšteva však nepriniesla ani len zlepšenie komunikácie manžela a Mateja. Je hrozné vidieť a počuť, ako si otec a syn nevedia nájsť dôvod, pre ktorý jeden druhého majú radi. A to nehovorím o tom, že boli už na seba takí alergickí, že už nemohli byť spolu ani v jednej miestnosti sami. Pravý čas na ponuku pre závislého vybrať si – komunita alebo ulica. A vtedy som zažila za sebou sled udalostí, ktoré ma utvrdili v tom, že to dokážem, buď teraz alebo nikdy a Matej zomrie.

Bola som na kurze angličtiny a jeden z mužov v našej skupine odišiel popoludní domov, pretože dcéra ho požiadala o pomoc pred skúškou z matematiky. Celú noc s ňou počítal príklady, ráno šiel normálne do práce a popoludní bol späť na kurze. Táto skutočnosť ma priviedla k myšlienke, že predsa aj moje deti majú právo cítiť tú pravú otcovskú lásku.

Aká je potom vlastne láska môjho manžela k synovi, keď ho pokojne z vlastnej pohodlnosti a strachu nechá zomierať doma? V ten istý týždeň som sa stretla so známou, ktorá sa ma iba spýtala, prečo s tým Matejom niečo už nespravíme, taký krásny chlapec, veď už vyzerá tak hrozne. V piatok ráno som volala Naďke, čo mám robiť. Nedala mi odpoveď, iba sa ma spýtala: „Vieš, Anka, Mateja si vyhodila, lebo ho ľúbiš. Iba sa zamysli, ako ľúbiš Milana?“ A posledná bola otázka Ľubky v predvečer piatkového klubu: „A ten tvoj muž sa ešte nerozhodol, to bude čakať dovtedy, až to dopadne ako u nás?“ Ich syn Peter už nie je medzi nami. V ten večer som už na klube nezostala. Rozhodla som sa. Odišla som domov a oznámila manželovi, že ak v sobotu ráno nevymení zámok a nepomôže mi Mateja dostať do komunity, nemám pri ňom čo robiť. Odchádzam do hotela, kým si nájdem privát. Už som sa nebála, čo bude so mnou, bola som si istá sebou, že robím dobre a že napriek tomu, že ma ľudia odsúdia, Boh vie, že to robím pre záchranu Mateja a našej rodiny. Takto zrela moja viera.

S manželom sme prerozprávali celú noc o všetkom, čím sme prešli aj o tom, či to má zmysel zostať spolu a ako ďalej.. Manžel čakal na Mateja, prišiel až ráno z nočného záťahu ešte viditeľne nafetovaný. Ráno pred Matejovým príchodom som našla v jeho posteli fajku na marihuanu, takže sa odchodu ani veľmi nebránil, vzal si inzulíny a bez peňazí a oblečenia opustil po druhý raz náš byt. Mohol sa vrátiť iba s jedinou vetou: „Chcem to skúsiť v komunite.“ Manžel vymenil zámok a začala sa naša druhá spoločná cesta.

Na druhý deň niekto klopal a ani mi nenapadlo, že je to Matej. Prišiel a sľúbil, že prijme podmienky a pôjde do komunity, že už nechce žiť ako bezdomovec. Sľub však dal iba preto, že si myslel, že si za ten čas nájde prácu a privát a nebude musieť nikam ísť.

A tak celé leto až skoro do konca septembra Matej s manželom chodili na prípravné stretnutia tých, čo chcú vstúpiť do komunity do Piešťan. Začiatkom septembra 2003 zomrel manželovi otec, takže sa odchod Mateja posunul až na koniec septembra, kedy bolo v Pezinku vinobranie. Do posledného momentu som neverila, že odídeme, pretože Matej neprišiel v noci pred odchodom domov. Vrátil sa až na obed, keď sme už mali byť preč, ale manžel ho nenechal ani prezliecť sa, mohol sa iba najesť, veci sme mu zbalili ešte predtým a tak ako bol, v starých teplákoch a tričku, ho naložil do auta.

A tak mi zostala iba moja viera v Boha, že nás neopustí a Matej neutečie z auta cestou do Vrbovca a nádej, že chlapci v komunite Mateja dokážu osloviť tak, že po pracovnom týždni nakoniec zostane. Keď som si myslela, že už je to na najlepšej ceste a odchod Mateja do komunity je skutočnosťou, netušila som, čo všetko ešte dokáže. Celou cestou tak vyvádzal, nadával, kričal, plakal, že on nikam nejde, až sa manžel rozhodol vyhodiť ho z auta, nech si ide kam chce bez pasu a bez oblečenia. Keď Matej videl jeho nekompromisný postoj, až do hotela vo Vrbovci bol potom pokoj. Ale v hoteli spustil znova. Útočil najmä na mňa, oplzlo mi nadával, spôsob ako ma ráno dokázal „pozdraviť“ neželám počuť žiadnej mame. Niekoľkokrát som volala Ivana a nebyť jeho podpory, asi odídeme domov. Mateja sme však boli rozhodnutí nechať tam, ak nevstúpi do komunity, nech ide kam chce. Asi na tretí deň, kedy jeho výčiny už nemali konca, som sa iba v tichosti modlila ruženec. A keď mi zaželal, nech ma odnesie satan, iba som sa usmiala a pokojne mu povedala, aby sa už nesnažil, že mi už nemôže ublížiť. Pretože ak nezostane v komunite, už ho nikdy, nikdy nechcem vidieť. A to iba preto, že ho veľmi ľúbim. Tieto slová rozhodli nakoniec o tom, že v komunite zostal.

Potvrdil nám to počas svojej prvej návštevy tento rok v máji. V konečnom dôsledku to bolo naše spoločné snaženie s manželom a najmä to, že som vydržala bojovať o neho i o celú rodinu napriek všetkému až do konca s láskou v srdci.

Ale on sa začal. Boh sa zmiloval a dal mi pocítiť, aké veľké je jeho milosrdenstvo. Matej bol v komunite, Katka odcestovala do zahraničia a my s manželom sme si začali hľadať cestu jeden k druhému. Spočiatku sa nám nedarilo, manžel bol smutný, nekomunikoval, prvé Vianoce bez Mateja preplakal. Neviem, možno ma až nenávidel, ako sa môžem tešiť, že nie je s nami. Iba tí rodičia, ktorí vedia, aké sú Vianoce i dni ostatné so závislým dieťaťom, vedia, aká je to úľava, keď odídu na miesto, akým je komunita. Aj keď o živote v nej vieme iba sprostredkovane. A ja som stále žila v nádeji, že raz ma manžel pochopí a bude rovnako ako ja šťastný, že Matej je v komunite. Prišiel máj 2004, po prvý raz odkedy vstúpil do komunity sme mali možnosť stretnúť sa s Matejom. Nespoznala som ho, keď prichádzal do haly s ostatnými chlapcami, pretože okrem toho, že mal bielu bundu, jeho modré oči boli také jasné a šťastné, aké som si už vlastne ani nepamätala. Manžel to krásne povedal: „Pocit, keď som ho uvidel, je rovnako krásny, ako keď sa dieťa práve narodí.“ Mal pravdu. Matej sa nám narodil druhý raz. Ich vzájomné objatie bolo pre mňa niečím, na čo som čakala po celý život, duša sa radovala a slzy mi tiekli prúdom. Leteli mi hlavou spomienky na dni, kedy ma obaja neznášali za moje presvedčenie, že komunita je to pravé, čo Matejovi pomôže naučiť sa žiť, nie iba bez drog, ale vážiť si samého seba a nájsť silu žiť i so zdravotným postihnutím. Na prvom stretnutí som počula po prvý raz hovoriť sestru Elvíru o poslaní žien v živote mužov. Som rada, že aj napriek mnohým zakopnutiam v mojom živote, ma moja viera v Boha, v lásku, v dobro priviedli k tomu, že už nesedávam v kostole sama. Že v nedeľu chodíme na sv. omšu spolu s manželom, spolu sa pred obedom modlíme, spolu chodíme na prechádzky, dlhé, rozprávame sa o všetkom. V nedeľu spolu varíme, počúvame piesne chlapcov z komunity a sem tam sa iba ticho pritúlime k sebe v objatí. Som šťastná, že som vydržala kráčať až na vrchol hory. Aj keď to chvíľami boli nekonečne dlhé údolia sĺz a bolesti, kedy som si myslela, že Boh na mňa zabudol..

Som šťastná, že som sa nebála urobiť krok nad priepasť, kde som nič nevidela, iba som verila, že aj keď tam nikto z ľudí nie je, Boh ma podrží vždy. On tam bol a čakal, až zavolám a uverím.

Keď som raz na stretnutí dostala otázku, čo mi dáva komunita, s istotou môžem povedať: „Najväčšia bolesť nášho života sa stala najväčším požehnaním pre celú našu rodinu.“

Je večer, 31. august 2005. Práve sme sa s manželom vrátili z prechádzky. Pýtam sa ho, či bude niečo jesť, keď zvoní telefón. Počujem, že s niekým hovorí, ale nevenujem tomu pozornosť. Až keď mi povie, že volá Matej. Napadlo mi, ako asi môže volať, keď je v komunite. Alebo nie je? Ale to už počujem, že manžel volá späť a naozaj hovorí s naším synom Matejom, ktorý by o tri týždne dovŕšil dva roky v komunite. Naozaj odišiel skôr. Volá z Pécsu, kam mu vraj chlapci kúpili lístok a prosí manžela, aby prišiel po neho do Maďarska.

Až mi zostalo nevoľno od žalúdka. Prečo by sme mali po neho chodiť? Odišiel, tak nech si ide kam chce. Som rozhodnutá rešpektovať pravidlá, ktoré komunita má a domov ho nepustiť. Keď som včera večer dopísala svedectvo o našej ceste do komunity, ani trochu som nemyslela na to, že dnes bude mať pokračovanie. A to je o pokore. Pokore pred drogou, ktorá je silnejšia ako my. Počujem manžela ako hovorí synovi: „Matej, ja vediem stretnutia a učím rodičov, že keď im dieťa odíde z komunity, tak ho nesmú pustiť domov. A ty si naivne myslíš, že ja urobím niečo iné? Opäť si ma sklamal, choď si kam chceš, prah nášho domu neprekročíš.“ Matej odpovedá, že on sa teda chce vrátiť do komunity. „Ak chceš ísť naspäť do komunity, budeš chodiť opäť na stretnutia trebárs aj spod mosta, domov nepôjdeš.“ Po odchodoch mnohých chlapcov v posledných mesiacoch je pravidlo také, že chlapci znova musia absolvovať aspoň šesť stretnutí, aby dokázali, že záujem vrátiť sa späť do komunity stále pretrváva.

Matej plače, že on odišiel preto, lebo sa mu zhoršil zdravotný stav kvôli rozkolísanému cukru. Počúvam to a nemôžem tomu veriť. Keď si to opakujem nahlas, musím iba skonštatovať, nie som schopná mu veriť. To je moja skúsenosť za tie posledné roky života so synom narkomanom.. Koľko ešte bude musieť prejsť rokov, kým mu budem schopná veriť? Snáď čas bude ku mne milosrdný a zahojí všetky rany v mojom srdci. Počujem však Milana, ako hovorí: „Ak je to tak, Matej, a chceš absolvovať kolokviá, prídem po teba a ideš bývať do azylového domu do Piešťan, domov nie. Ešte raz to pre teba urobím.“

Nemôžeme sa dovolať nášho Ivana, tak manžel volá Petra do Piešťan, či je vôbec možné takéto riešenie. Dohodnú sa a manžel si balí pas a nejaké pitie a jedlo na cestu. Pýtam sa, či nemám ísť s ním, ale odpoveď je: „Chcem s ním byť sám. Zvládnem to.“

Na rozlúčku objímam manžela a hovorím mu: „Je to na tebe, nech ti dá Pán Boh sily to zvládnuť. Ľúbim Ťa.“

Naozaj si neviem predstaviť, ako by reagoval môj manžel ešte pred rokom, keby nechodil na stretnutia a občas nemal možnosť viesť prípravné stretnutia. Som rada s akou nekompromisnou odhodlanosťou sa postavil k Matejovej prosbe vziať ho domov.

Je naozaj nutné, aby rodičia po odchode závislého dieťaťa chodili nielen na mesačné stretnutia, ale i na piatkové kluby a pokorne si opakovali: „Droga je silnejšia ako ja.“

Ak budeme rešpektovať pravidlá komunity, verím, že naše deti majú v komunite a s chlapcami v nej šancu zvládnuť svoju závislosť. A ak my, rodičia, zostaneme pokorní, aj my s nimi.

Je hlboká noc, 1. september, deň voľna. Ja voľno nemám, pretože máme v práci termín uzávierky. Nemôžem spať, dopĺňam svoje svedectvo o posledné udalosti a premýšľam, kde asi je manžel. Pokúšam sa modliť, ale nedarí sa mi, neviem prečo. Idem sa osprchovať a vodou zo seba zmývam všetko napätie posledných hodín. Hovorí sa, že studená sprcha naozaj očistí nielen telo, ale i dušu. A ja naozaj pociťujem najmä v duši pokoj, že veci sa dejú tak, ako sú v Božom pláne. Ani neviem, kedy som zaspala, Iba si pamätám, že som si znova opakovala slová modlitby. „Pane, sme tvoje deti. Verím, že Ty ako Otec máš pre nás pripravené ešte krajšie chvíle, ako tieto posledné. Ďakujem Ti za ne. Prosím Ťa, daj mi sily nie rozumieť Tvojmu dielu, ale prijať ho s otvoreným srdcom.“ Ani neviem koľko minút či hodín som spala, ale prebudil ma až telefón. Je šesť hodín ráno, volá manžel zo spiatočnej cesty z Györu. Iba to, že sú obaja v poriadku a idú priamo do Piešťan, kde majú o deviatej stretnutie s Petrom, ktorý pracuje v azylovom dome. Ešte v noci som hovorila s Ivanom o tom, že je to asi Božie riadenie našich životov, pretože Matej príde do Piešťan práve v deň, keď príde aj Ivan Filipovič, tretia najdôležitejšia osoba v komunite. Po príchode do Piešťan volá manžel a hovorí mi, že Matej je na tom zdravotne naozaj veľmi zle, je schudnutý. Nechcem, aby pokračoval ďalej o Matejovi, trasie sa mu hlas, možno od únavy, možno od sklamania, neviem,. Ešte bude čas sa porozprávať. Stačí mi iba vedieť, že sú v poriadku a čakajú na Ivana Filipoviča. Ráno odchádzam do práce a cestou volám Zuzanku z nášho klubu. Potrebujem sa zdôveriť so svojimi pocitmi niekomu, kto mi rozumie aj nedopovedané slovo. Ďakujem Ti, Zuzanka, za Tvoje otvorené srdce. Okolo obeda mi volá manžel, chce vedieť, ako si majú uvariť cestoviny. Som prekvapená, že sú doma obaja, ale vraj tak rozhodol Ivan Filipovič. Ivan, náš anjel z klubu, mi potvrdil, že Matej naozaj dostal mesiac čas na skonsolidovanie tela i duše. A najmä rozhodnutie. O tom, ako chce kráčať v živote ďalej. V mysli ďakujem Bohu, že práve teraz Matej odišiel. Ak už mal odísť, tak tento deň mu mohol vnuknúť iba Duch Svätý. Niekto by povedal, že je to náhoda. Ale ja viem, že náhody v našom živote neexistujú.

Dorobím v práci, čo môžem v tento deň a popoludní prichádzam domov. Otváram dvere a príde mi v ústrety manžel a syn. Vykročím najprv podvedome k synovi, ale ani neviem ako a objímam manžela a ďakujem mu, že to zvládol. Až potom sa usmejem na syna a ticho ho objímem. Nič sa nepýtam, nič nevyčítam, Načo aj. Veď toto je naozaj náš život.

Môžeme zmeniť niečo na svojej minulosti? Nie. Viem však, že rozhodnutím, ktoré urobíme dnes, si tvoríme naše budúce dni, našu radosť a šťastie alebo slzy a zármutok. Manžel pripravil vynikajúce cestoviny, sadám si ku stolu a hovorím Matejovi, že ak chce, pokojne môže hovoriť, ak nie, ešte bude času dosť. Netrvám na rozhovore. Vidím únavu nielen na jeho tvári, ale totálne vyčerpanie, nielen telesné, Oči sú zrkadlá duše a ja v nich vidím, koľko vnútorného zápasu v nich je. Vnútorného zápasu duše a tela. Počas obeda iba tak poznamenám, že by asi bolo dobré, keby si šli ľahnúť. Matej poprosí o kúpeľ na nohy, sedíme v manželovej pracovni a počúvam pozorne jeho spoveď i otázky, čo si myslím o tom, že urobil. Či si myslím, že je to chyba. Hovoríme o všeličom, aj o tom, že sa tu necíti zrazu tak, ako keď bol doma v máji, nevie, či si môže vziať niečo na jedenie bez dovolenia. Tak sa pýtam na príčinu. A Matej hovorí, že mu tatino jasne povedal, že je tu navyše. A to ho bolí. Na moju otázku, či sa s ním pokúsil o tom hovoriť, povedal, že síce ho to bolí, ale prehltol a možno keď bude príležitosť to skúsi. Vidím však aj to, že je to ako kedysi, keď ho manžel kritizoval a Matej sa stiahol do seba a nehovoril. Teraz síce hovorí so mnou, ale znova je to ako predtým. Nevie priamo požiadať otca o rozhovor a povedať mu, ako ho tie slová ranili priamo do srdca a ako mu je. Čo by mohol urobiť preto, aby ho nepociťoval ako niečo navyše, bez čoho by sme sa obišli. Aj preto je dnes doma. Neporozprávali sa ani na Matejovej prvej previerke v máji, snáď si dajú druhú šancu teraz. Matej rozpráva o svojom hlade v komunite, o tom, ako si nevedel vykompenzovať stravu a dávky inzulínu a ako zostal úplne prázdny, bez cieľa, načo tam má zostať. Vie, že program komunity je 3–5-ročný a stanovili ho chlapci, ktorí komunitou prešli. Najlepšie vedia, koľko času treba, aby sa narkomani naučili žiť tak, aby vedeli zvládnuť každodenné problémy v živote, ktoré pred komunitou riešili tak, že sa nafetovali.

Matej čaká na moju odpoveď, či si myslím, že je to chyba. A ja sa počujem, ako mu hovorím.

„Vieš, Matej, život je vzácny dar a je zložitý. Každý deň nás núti robiť rozhodnutia. Až čas ukáže, či tie rozhodnutia boli správne pre náš ďalší život alebo nie. Takže Ti musím odpovedať, že nie, nie je to chyba. Ak by som povedala že áno, potom celý náš život by bol chyba, my by sme boli chyba sama, a to tak predsa nie je. Podľa mňa je to skúsenosť a až čas ukáže či dobrá alebo zlá. Náš život je vlastne zbieranie skúseností, ktoré z nás robia ľudí. Iba vďaka skúsenostiam v živote vieme porozumieť iným, pomáhať si, byť tolerantnejšími a milovať sa takí, akí naozaj sme.“

Nech bude Tvoje rozhodnutie akékoľvek, je to tvoje rozhodnutie a ja ho rešpektujem. Si dospelý mladý muž a ja od teba očakávam, že urobíš správne rozhodnutie. Správne pre seba, nie pre mňa, preto aby si naplnil moje alebo tatinove očakávania.

Ak sa rozhodneš ísť späť do komunity, dobre, ak sa rozhodneš zostať, vieš, že doma nemôžeš bývať, nebudeme Ťa s tatinom podporovať, pretože dnes som presvedčená, že ešte nie si pripravený zvládnuť svoje ťažkosti, samého seba s cukrovkou bez problémov. A nemyslím tým tvoje terajšie zdravotné problémy. To je otázka niekoľkých týždňov, zopár konzultácií s lekárkou a tvojej disciplíny. Takže o svojom ďalšom živote si rozhodneš sám a ja sa iba budem modliť, aby ťa pri ňom sprevádzal Boh.“

Na záver chcem úprimne poďakovať nášmu anjelovi narkomanov - Ivanovi za to, že pomáha mladým, strateným, závislým a zúfalým ľuďom nájsť cestu z tmy do svetla.

Ako som našla Cenacolo

Som matka závislého syna , ktorý má teraz 23 rokov. Momentálne sa nachádza v komunite Cenacolo a som veľmi šťastná, že je tam. 6. marca budú dva roky, čo sme ho s manželom a iným rodičom so svojim synom , odviezli do chorvátskeho Varaždína, kde sa začínal jeho pobyt v komunite.

februára 2007 prišiel môj Jarko prvýkrát domov na verifiku / akúsi dovolenku na skúšku /.

Bol to úžasný pocit, keď som v telefóne počula jeho hlas. Môj závislý syn, s ktorým som mala iba problémy prišiel, a ja som zrazu dostala strach, ako to všetko prežiť. Radosť a strach, či obavy ako sa bude správať on a ako ja, my doma. Pocit zodpovednosti. Za koho vlastne? Prvýkrát som si uvedomila, že je to o mne, o mojom pocite a zodpovednosti za svoje vlastné správanie, nie za syna, ktorý už tým, že prichádza domov , je zodpovedný sám za seba. Už pri prvom objatí zo mňa opadla pochybnosť a neistota. Videla som pred sebou chlapca – už mladého muža zdravého, opáleného, usmiateho , spokojného, vyrovnaného, akého som predtým nepoznala. Môj syn sa mi vydržal bez mihnutia oka pozerať do očí, počúvať ma ,vnímať čo hovorím, zaujímať sa o moje potreby, následne rozprávať o sebe, o svojich pocitoch, zážitkoch, dojmoch. Boli sme od seba na dlhé mesiace vzdialení a predsa sme si boli oveľa bližší ako keď odchádzal.

Pýtal sa na život doma, čo sa zmenilo, ale hneď na to sa mohol presvedčiť sám, keď chlapci, bývalí kamaráti, zaklopali na naše dvere. Dozvedeli sa, že Jarko je opäť doma. Keď sa po chvíli strávenej s nimi vrátil dnu, sám skonštatoval, že tu, sa nič nezmenilo.“ Mami, všetko mi je cudzie, ja som toho za tie dva roky toľko prežil, a oni nič. Stoja a prešľapujú z miesta na miesto. Stále je to o tom istom: kto , kde a do akej miery sa opil, kto, koho, kde zbil, olúpil, dobehol, od koho a za koľko zohnal fet, kde je voľný byt, a kto s kým teraz chodí.. .nič sa nezmenilo“ dodal. Pozerali na mňa, akoby som spadol z Marsu, keď som odmietol cigaretu, či spoločný výjazd za akože “zábavou“. Z možností, ktoré mi ponúkli, som si vybral hokejový zápas , kde som trval na tom , aby mohla ísť aj moja sestra. Chlapci súhlasili, ale videli, že zo mňa už nebudú mať ten „osoh“ ako v minulosti a tak sme sa pekne rozlúčili a išli každý po svojom. Mami, mal som také očakávania z verifiky . . . čo všetko uvidím , aké zmeny, a som veľmi šťastný, že mám svoj domov, svojich kamarátov v komunite, že mám svoj šťastný život. Veľmi sa na nich teším, aby som im povedal, že sa doma nič nezmenilo. /parafráza jeho výpovede/.

A čo sa zmenilo v našej rodine? Keď sme sa dozvedeli o komunite Cenacolo a Ivanovi, to bol čas, keď sme boli naozaj v koncoch a doslova sme dychtili po každej možnosti ako pomôcť nášmu synovi zo závislosti. Od detstva / 12 rokov/ hral počítačové hry, gemboj, a my sme to brali ako zábavky nášho milovaného synčeka. Chodil na športovú školu, hral futbal za 1.FC , reprezentoval od mala naše mesto i republiku vo vodnom póle. Žiaľ, šport prináša aj iné vedľajšie aktivity napr. aj stávkovanie. Časté sústredenia, zápasy, nielen domáce, ale aj zahraničné, umožnili chlapcom, na niekoľko dní byť bez priamej kontroly rodičov. Tu bola prvá príležitosť na vyskúšanie alkoholu , fajčenia a ktovie čoho ešte . . .Naše skreslené vedomie, že sme synovi dali všetko čo sme mohli, nás priviedlo k falošnému zmýšľaniu o sebe, že sme dobrí rodičia. V skutočnosti, aktivity, ktorými sme zamestnali svoje dieťa, suplovali náš osobný kontakt s svojim synom. Čím ďalej, tým viac sme sa zameriavali iba na to, čo potrebuje, kde, kedy a z čoho má zápas, aké vybavenie – výstroj zabezpečiť, čo dokúpiť. Náš vzťah k synovi sa obmedzil na materiálne zabezpečenie jeho života, na vyplnenie jeho voľného času bez nás. Vlastne čas, ktorý sme mali stráviť spolu, sme mali zabezpečený cez jeho športové aktivity, kamarátov - športovcov. Všetko išlo podľa našich predstáv. Neurobili sme nič zlé. Akosi sme si ani nepripustili možnosť úniku nášho dieťaťa, ani sme o tom v tom čase neuvažovali, lebo náš syn sa stretával iba s „ dobrými „ chlapcami. Keď nám prvý krát známi povedali , že náš syn vyhrával na hracích automatoch v blízkej krčme / akože sa ide bicyklovať /nechceli sme veriť a odsúdili sme každého, kto sa opovážil, čo len slovom ublížiť nášmu malému idolikovi. Keď však raz prišiel domov s plnými vreckami päťkorunáčiek , tak to nás už pohlo k tomu, aby sme zakročili .Možno prvý krát v živote dostal bitku. Drobné krádeže sme spočiatku ani nepostrehli, pretože o peniaze nebola núdza, vždy niečo v mojej, či otcovej peňaženke našiel. Na rodičovskom v ZŠ sa síce riešili nejaké krádeže chlapcov z ich triedy v potravinách, ale náš medzi nich „na šťastie“ nepatril / pravdepodobne ho neprichytili /. Opäť nás to uspokojilo, že náš chlapec nepatrí k tým grázlom, ktorí kradnú . Neskôr sme už zistili, že nám chýbajú peniaze / obsluhoval sa sám/, ale navyše si pýtal aj vreckové. To sme ani netušili, že naše kofolové príspevky idú na sázky a hracie automaty, ktoré navštevoval čoraz častejšie a rafinovanejšie, aby sme na to neprišli. Sem- tam sme našli účtenky za sazky a rozpisy zápasov, sem- tam pred tréningom, alebo v rámci neho, sedel so „športovcami“ v krčne pri plavárni a na tréning už iba zľahka odplávali.. . To som už začala ako matka, šmírovať ako stopársky pes. Ovoniavala som ho či nefetuje, dali sme mu fúkať do trubičiek na skúšku alkoholu . Mal pred nami taký rešpekt, že sme ho nikdy nevideli fajčiť, zato sa stále „zdržal“ v zadymenej miestnosti. . . Prišli prvé neúspechy v škole, prvé absencie, vlastnoručne – zručne vyrobené ospravedlnenky / aj na objednávku pre spolužiakov – jeho prvý biznis/. Začali klamstvá, vieryhodné výmysly a výhovorky, kde a s kým sa zdržiaval a hovoril to, čo sme my, rodičia, chceli počuť. Na to nás dobre poznal. Keď sme si začali všetko, čo hovorí overovať, zistili sme, že chlapec od nás uniká cez svoje klamstvá a výhovorky. Cítili sme, že sa s nami už necíti dobre. My, rodičia, pohrúžení do svojich vlastných osobných problémov, sme ho stihli iba okrajovo vnímať a tak zneužíval i tú najbanálnejšiu hádku medzi nami, aby sa vytratil von. Problémy v škole sa stupňovali, zlyhal aj prospech. V prvom ročníku gymnázia to ešte bol veľmi dobrý žiak, ale v druhom sa pridala štvorka a neskôr štvorky, s ktorými / dnes hovorím s Božou pomocou / aj zmaturoval.

V treťom ročníku sme začali vyhľadávať pomoc. Patologické hráčstvo - diagnóza, ktorú vám skonštatuje hociktorý psychiater. Nebudem menovať všetkých, u ktorých sme hľadali pomoc. Štátne, neštátne, renomované, i menej , ambulantné i ústavné liečby, v našom meste i v inom kraji. Po návrate vždy mesiac, dva , najviac tri a potom znova. Lenže to už neboli iba sázky, automaty. . . adrenalínu bolo málo. Boli sme tak zaujatí tou „ peknou“ diagnózou, že keď sme počuli o niekom čo berie drogy, až sme si vydýchli, že na šťastie, náš je“ iba“ gemblér . Ale jeho závislosti to nestačilo. Objavovali sa stále nové problémy a rafinovanejšie úskoky. Závislosť si musela vyžiadať oveľa viac, aby sme pochopili, že náš syn vlastne nie je zlý , ale na vine je strašná závislosť, s ktorou musíme začať bojovať. S jedlom rastie chuť a tak je to aj so závislosťou. Bolo ju treba kŕmiť viac a viac. Začal brať z domu zlato, kameru, a všetko cenné, čo sa dalo vyniesť a hlavne premeniť na peniaze. Po skončení školy ho manžel zamestnal u seba vo firme s nádejou, že to bude mať pod kontrolou. Ale Chyba! Náš závislák bol priamo pri zdroji. Už nemusel brať v malom po peňaženkách, mohol si uliať aj celú tržbu. Na rulete to zmizlo za pár sekúnd. Manžel mi „ malé“ zlodejiny nášho syna radšej ani nehovoril, aby sme sa nehádali a tak to v sebe dusil, ale niekde si predsa len uľaviť musel. Manželstvo zažívalo skúšku a postupne ním otriaslo až do základov. Naša, už dospelá dcéra, ktorá od 15 rokov /s malými prestávkami/ vlastne už s nami nežije, z diaľky pozorovala všetky tieto zmeny. Začala sa tiež zaujímať o problém. Samozrejme, závislosť v našom dome dala aj jej pocítiť, že nespí. Návšteva domova končila veľakrát plačom. Niekoľkokrát ju okradol, dokonca počas jej dovolenky sa opovážil aj s kumpánmi vykradnúť jej byt. Oplatilo sa mu merať cestu z východu na západ. Bol to dobrý úlovok.

. . . to by si predsa neurobila! Veď je to tvoj brat! My ti to všetko vrátime!“ Boli sme ochotní riskovať aj stratu dcéry, len aby sme zachránili nášho miláčika. Našťastie pochopila problém lepšie ako my a sama začala hľadať riešenie. Boli sme bezmocní. Dlhy sme platili, pretože sa nám prišli až pred dom vyhrážať, že nám ublížia, keď za synáčika nevyplatíme a oni predsa vedia , že my máme z čoho. . .Začali sme sa vážne báť. A bál sa aj on. Skrýval sa , zatajoval sa , že nie je doma. Nedvíhali sme telefóny. Žili sme ako spútaní. Nemohli sme sa sústrediť na vlastný život, na prácu, ktorá nás živila, boli sme neustále v strehu a jediná myšlienka bola, kde teraz je, a čo robí.. . S manželom sme žili vedľa seba , ale nie spolu. Náš rozhovor viazol, uzatvárali sme sa, báli sme sa navzájom si niečo povedať, aby to nebolo zase niečo negatívne, čo by nás len vzdialilo od seba. A tak sme mlčali a čakali, každý vo svojej izbe. Hanbili sme sa na pracovisku. Každý sa chváli, kde mu študuje dieťa, koľko zarobí, aké je úspešné. . .a my sme mlčali. Prestali sme sa stýkať s priateľmi aj rodinou. Uzavreli sme sa úplne do svojej ulity. Bol to iba náš problém. Začali sme si dávať otázky, kde sa stala chyba . Samozrejme to opäť končilo hádkou, vzájomným obviňovaním. ale ďalej sme sa nepohli. Vracali sme sa do minulosti, analyzovali, kedy a kde sa stala chyba a čo zapríčinilo tento stav, tento koniec. Z neustáleho stresu som sa dostala pod nože, a o rok po mne bol operovaný na srdce aj môj muž. Následky neustáleho stresu sa začali zhmotňovať. Mali sme síce všetko, ale nemali sme nič. Stratili sme to hlavné – zdravie, stratili sme deti, rodinu, radosť z práce, stratili sme všetko, čo nás niekedy robilo plnohodnotnými. Nemali sme ani 50- tku a nechcelo sa nám žiť. Stratili sme to hlavné – zmysel života. Načo to všetko , pre koho, kde sa ženieme, čo vlastne má zmysel? Vzostupy a pády v našich vzťahoch následkom vírusu závislosti v rodine, nás udržiavali v neistote a stave pohotovosti .Z „malých“ krádeží postúpil na autá, s tým súvisiace následné dlhšie odchody z domu, polícia, nahlásenie nezvestnosti/ opakovane/, neustále vyčkávanie , kedy sa objaví a či sa vôbec objaví, denné katastrofické scenáre matky, ktorá nevidí svojho syna týždne ,mesiace. Pretože sme o ňom nemali žiadne správy, moja fantázia nemala hraníc. V každom filme som našla nejakú paralelu s mojim životom , s mojim synom. Závislosť je ako rakovinový nádor , rozrastá sa a zasahuje stále viac a viac orgánov. Aj môj syn si budoval vlastný kariérny postup. Stal sprostredkovateľom dílera drog, a tým sa zvýšilo aj nebezpečie , ktoré mu hrozilo zo špičky pyramídy.

Už som sa nebála, že príde so zlomenou rukou a vybitými zubami. Keď som počula v správach o kyselinároch, hneď som si predstavila svojho syna, ako zmizne bez stopy. Vidina, že môjho syna možno nebudem môcť už ani pochovať, ma dostávala do stavu šialenstva. V tejto beznádeji som zrazu ostala sama. Nemala som Boha, ktorý by pri mne stál, lebo som ho vlastne nepoznala. Zdalo sa mi, že v mojom živote mi ani nikdy nechýbal. A to bol omyl! V tomto štádiu by som bola prijala všetko a každého, len aby som dostala návod na riešenie našej zúfalej situácie.

Keď mi volala dcéra, že má isté riešenie, znechutene som už vopred rezignovala. Mám zavolať na tel. číslo, akémusi doktorovi. . . Tak doktorov som mala práve dosť! Zase jeden mudrlant, ktorý od stola, bez akejkoľvek životnej skúsenosti, mi bude hovoriť múdre návody, poúčať a vyčítať čo som mala a čo mám robiť. Navyše som sama učiteľka, tak čo mi kto čo má vykladať ako mám vychovávať svoje deti. Dosť som sa toho napočúvala. Doktorov mám plné zuby! Po čase prišla dcéra domov so svojim synom a ja, babka, s kútikmi dole, bez chuti žiť a nie to tešiť sa z jediného vnuka a už vôbec nie z dcéry. Mám dosť svojich starostí , Jaro zase nie je doma, okradol nás a ušiel a my s otcom sedíme každý vo svojej izbe a čakáme, čo sa bude diať. Zvonček pri dverách, či telefón sa vždy postaral o zvýšenie krvného tlaku, ohrozujúci život.

„ Volala si na to číslo?“ Pýtala sa dcéra, ktorá pri pohľade na nás rodičov, oľutovala, že prišla zo západu na východ. Doslova ma donútila, aby som zobrala telefón a robila niečo , niečo, len nie sedieť a čakať na ďalší prílev zlých správ. Bolo to v novembri 2004, keď som prvýkrát počula v telefóne Ivanov hlas. Stručný, dosť odmeraný / na môj veľavravný vkus/, ale jasný , zreteľný s konkrétnymi krokmi. Zrazu som pocítila , že som niečo urobila. Ak budem vedieť niečo nové o synovi , môžem mu zavolať a on mi povie, čo ďalej. Úľava. Niekto ma počúva a dáva nádej. Spoločenstvo rodičov. . .čo to je? Počula som to prvýkrát. Tak nie doktor, ale spoločenstvo. . .rodičia ako ja, rodičia so slzami v očiach, rodičia tiež milujúci svoje deti, rodičia, ktorí sa už smejú. . . To nie je to možné.. . Rodičia, čo prežili to, čo ja? Veď to, čo som prežila ja, to neprežil nikto, to je to najhoršie . . . Nikto nemohol prežiť toľko žiaľu, ako ja! 1.január 2005 - konečne deň, keď po prehovorení môjho muža, sme sa vybrali do Piešťan. Kresťanské spoločenstvo. Čo tam budeme robiť my, zarytí ateisti, odchovaní v rodinách ešte zarytejších komunistických rodičov. Manžel, ešte ako tak, lebo vyrastal na dedine a tam chtiac - nechtiac pričuchol k náboženskej výchove. Horšie to bolo so mnou, lebo ja som o náboženstve vedela iba zo štúdia etickej výchovy, ako o jednej z alternatív filozofických smerov. Ale čo iné? Máme inú možnosť? Tak sa teda pozrieme na tú kresťanskú komunitu. Prvé stretnutie bolo prekvapujúce svojou zvláštnou pokojnou, priateľskou atmosférou ,znásobenou netradičným spoločným slávením Nového roka. V tom čase bol náš syn nezvestný. Boli sme sami , ale odhodlaní prijať všetko, čo nám bude ponúknuté. Skúseností sme mali dosť. Rozprávať sme mali o čom, ale riešenie . . . zrazu tu bolo riešenie, o ktorom sme doposiaľ nepočuli. Komunita Cenacolo. Náš , dnes už komunitný priateľ Janko, mi slabikoval toto neznáme slovo a v tej chvíli by ma ani nenapadlo, že raz bude toto slovo najfrekventovanejším v mojej komunikácii s ľuďmi. Od tohto, pre našu rodinu historického dňa, sme sa týždeň čo týždeň vracali do Piešťan. Sami, neskôr aj s našim synom , potom už bez neho, ale vraciam sa stále, pokiaľ mi to zdravie dovolí až doteraz Okrem Janka a jeho manželky Márie, Paľka s manželkou Dagmar, Alenky s manželom Vladom, sme spoznali veľa dobrých ľudí, rodičov z celého Slovenska ako sme my. Spája nás jedno – závislé dieťa, ktoré hľadalo miesto pre život niekde inde, mimo rodiny. Niekde, kde sa chcelo cítiť isté, niekde, kde bude na 1. mieste, niekde, kde bude výnimočné také, aké je , niekde, kde ho nebude nikto poúčať, riadiť, navigovať, usmerňovať , kde ho bude niekto počúvať. Hľadali sami seba, slobodu a našli okovy. Okovy drogy, alkoholu, hráčstva . Hľadali svoj vlastný život, ale nevedeli nájsť návod na použitie. S našou pomocou – pomocou rodičov, ktorí milujú svoje deti, ktorí s pokorou prehodnotili svoj doterajší prístup , našli cestu. Je to cesta komunity – spoločenstva, založeného na úprimnosti, rovnosti, čistote a lásky. V komunite plnej smiechu a radosti zo života, ale aj zodpovednosti , pomoci blížnemu. Spoločné osudy, spoločná práca, spoločná modlitba, spoločné rozhovory , veľa rozhovorov .Ale to je už o komunite a mne neprináleží o nej hovoriť, lebo ja som v komunite nežila. Verím, že môj syn to raz dopíše. O svojich zážitkoch a hlavne o naozajstných komunitných priateľstvách .

A čo my dvaja doma? Začali sme cez komunitné stretnutia spoznávať seba samých tak, ako sme sa doposiaľ sami sebou nezaoberali. Naučila som sa nielen prežehnať, ale kúpila som si aj bibliu, začala so zo zvedavosti chodiť do kostola. , začala som sa zaujímať o moju kresťanskú minulosť a s potešením som zistila, že ma stihla moja babka pokrstiť / vďaka ti Pane za tú ženu, po ktorej nosím ako prvá vnučka meno/. Začala som sa zaujímať aj o kresťanský život svojho manžela, ktorý sa k viere ani dnes veľmi nehlási. Ale jeho rodičia sa postarali o to, aby mal tie základné sviatosti, i keď k cirkevnému sobášu nedošlo. Teraz som sa dozvedela, že sa túto problematiku neodvážili otvoriť, keďže si ich syn berie dievča z komunistickej rodiny.

Po rokoch sa manžel priznal, že jeho babka dokonca odmietla ísť na svadbu, pretože sa nekonala v kostole. Vietor a láska ma zaviali do prímestskej , rodnej obce môjho manžela , kde sme si po 20 rokoch manželstva nakoniec postavili rodinný dom. Dlho som neprijímala život na dedine ,môj naozajstný vzťah sa začal budovať návštevou v miestnom kostole. Teraz už nielen zo zvedavosti, ale kvôli rozjímaniu nad vlastným životom, nad mojim synom, ktorý sa „chudák“ neveriaci a nepokrstený modlí na kolenách ruženec. „ Ako sa to žehná? Ako sa ďakuje? Ako sa prosí?“ A už tu boli prvé modlitby. Našla som si spriaznené duše, ktoré mi už skôr hovorili o viere, ale akosi som na to nemala čas, nepotrebovala som to. Dostala som prvú literatúru, darčeky / ruženec, krížik, obraz, fotky, modlitebnú knižku. .. / .Jarkova detská izba sa začala zapĺňať predmetmi, ktoré doposiaľ v našej domácnosti nemali miesto. Tu som si prvykrát naladila kresťanské rádio LUMEN, ktoré už dnes denne počúvam. Moje myslenie sa začalo meniť. Obohatené o nové skúsenosti života podľa evanjelií , chcela som žiť a správať sa tak ,ako som to čítala, počula. Vždy ma priťahovalo nové a toto poznanie duchovného života podľa Krista mi ukázalo nový rozmer môjho doterajšieho poznania. Môj záujem prerástol do tej miery, že som vyhľadala miestneho kňaza a zdôverila som sa mu s tým ,čo som prežila a čo prežívam. Zahájili sme tak pravidelné, týždenné rozhovory, na ktoré sme sa obaja veľmi tešili a ktoré mi začali chýbať. Dostali sme sa až k môjmu pôvodu, ktorý predsa len mal kresťanský základ. Prejavila som túžbu, aby tak ako ja, boli aj moje deti pokrstené, aby sme mali všetky sviatosti/ ako som sa to dočítala/. Kostol sa pre mňa stal miestom , a spozoroval to aj môj manžel, kde som sa vracala veľmi rada a to nielen v predpísaný sviatok. Cítila som pokoj, úľavu a vlastne tam, pred Kristom na kríži som pochopila, čo je moje trápenie oproti tomu, čo zažil On. Začala som pomaly klesať a menej si nahovárať, že to moje trápenie je najväčšie na svete a že iba ja prežívam bolesť. Čím viac som si uvedomovala, že vlastne moje trápenie nebolo až také zlé a ťažké, a že to všetko , čo som prežila, ma doviedlo tu, k Nemu, na toto miesto. Tu pociťujem tú ozajstnú istotu, príjemnú pohodu, tu som našla seba samu, tu sa otváram , tu ma vždy vypočuje, vždy sa môžem so všetkým zdôveriť, podeliť sa o radosti i starosti, tu načerpávam novú silu žiť. On ma vidí, On ma počuje, On ma má rád. Už nikdy nedovolí, aby som ešte niekedy pocítila opustenosť a samotu. Naučila som sa, že aj trápenie má zmysel a vôbec všetko má svoj zvláštny poriadok. Treba iba prísť s otvoreným srdcom, rozdávať dobro a dobro sa vráti späť. Kľud, pokojná myseľ a keď je niečo zlé, to je iba tvoje videnie zla. Boh to vidí inak, každým zlom nám dáva znamenie, že sa máme zmeniť, že naše správanie nie je na dobrej ceste. Vráť sa a urob to inak. Môj manžel spozoroval tieto zmeny v mojom živote i keď sme sa o viere ako takej ,veľa nerozprávali. Postupne to začal vnímať ako isté pozitívum v našom spoločnom živote. Zmenu v jeho správaní som pocítila aj ja. Z výčitiek, kam to smerujem s tými krížikmi a ružencami, sa pomaly stávali vety oznamovacie plné ohľaduplnosti, tolerancie ,vyjadrujúce tichý súhlas. Skoro po roku prijal / niekedy s úškrnkom/ aj moje pravidelné návštevy u kňaza a došlo to až tak ďaleko, že v nepriaznivom počasí mi ponúkol odvoz. To som už bola aj ja milo prekvapená. Pri jednom rozhovore s duchovným mi on navrhol ,či by na taký spoločný rozhovor nedošiel aj môj manžel. To som samozrejme hneď je zamietla. Naučená, robiť závery za druhých ,myslieť za druhých ,vyjadrovať za druhých, ma kňaz zastavil, a naznačil, že nech s odpoveďou počkám na manžela. V duchu som sa zasmiala, lebo som si nevedela vôbec predstaviť svojho muža, aj keď už nie tvrdého ateistu, ale predsa len materialistu, ako prichádza na faru . Logikou prekypujúci fyzik a matematik, ekonóm a čo ešte. . . , to predsa vôbec nejde dohromady s vierou a náboženstvom. Ale táto myšlienka mi nedala pokoj. Onedlho sa však vyskytla vhodná , priaznivá situácia a iba tak okrajovo som spomenula farárovu myšlienku. Na moje veľké prekvapenie muž pohotovo zareagoval, že pôjde so mnou . Tento jeho súhlasný postoj ma tak zaskočil, že som si spomenula na božiu prítomnosť všade. Veru, nie my máme plán, Boh má s nami plán. Aká opovážlivosť! Bože, nech sa stane tvoja vôľa! Cez múdre slová a priateľské správanie nášho kňaza Mirka sa Boh dostal až k nám. Nasledovali, už nielen mnou, obľúbené stretnutia s duchovným. Prebrali sme celý náš život. Od detstva, rodičov, cez zoznámenie , náš civilný / a prečo civilný / sobáš, k našim deťom, práci, štúdiu, spoločnej výchove detí, názory na svet, i politiku , názory na cirkev i kňazov , a došli sme až ku komunite a nášmu synovi. Môj manžel čiastočne prehodnotil svoj názor na kňazov a keď prišli na pretras aj záležitosti nášho duchovného života, opäť na moje prekvapenie, manžel súhlasil. Vedel, že túžim prijať sviatosť zmierenia / čo on už mal, vďaka svojim rodičom /, ale navyše súhlasil aj s mojim nesmelým návrhom, či by sme sa nemohli ,po 30 rokoch manželstva, zosobášiť a tak aj pred Bohom povedať svoje áno. Bola som taká šťastná i prekvapená naraz, že som ani sama neverila, že sa môže stať taký zázrak. V mojom doterajšom živote som žila v neustálej neistote a nedôvere vôbec. Nikomu som neverila, každého som iba podozrievala a tak som vlastne s nikým nemala riadny, úprimný vzťah. Dosť bolo rozkolísanosti. Bože, ty mi dávaš istotu, tebe verím a nepochybujem, že to, čo prežívam, je to naozajstné šťastie. 3.február2007 bol deň, ktorý sa zapísal po druhýkrát do našej rodinnej kroniky. Tento deň, to nebol deň svadby ako si ju pamätám, ako 22 ročná .Mala som hlavu plnú šiat, účesov, kytice, hostí, svadobného menu, koláčov. . . Tento deň sobáša ,bol deň sľubu a prísahy pred Bohom. To bol deň úcty k Bohu ako stvoriteľovi nás a nášho šťastia. To bol deň, keď som naozaj ja myslela na neho, skutočne na jeho pocity, keď som vnímala vzrušenie na jeho tvári, jeho zodpovednosť a dojímavé prežívanie jedinečného aktu, spečatenie lásky na celý život. Cítila som , ako aj on vníma mňa. A bolo to krásne, že napriek nášmu veku a dĺžky spoločne prežitého života, som bola stále tá najkrajšia nevesta , bez ohľadu na krásu šiat , účesu, kytice, a ozdobených tort, či plesajúcich hostí. Napriek tomu , alebo práve preto sa stal tento deň najšťastnejším v mojom živote. Bolo to o to intenzívnejšie, že svedkami nášho nového sobáša boli obe naše deti, plné úžasu, prekvapenia , spokojnosti . Náš syn nezadržal slzy dojatia . Po rokoch hľadania sme našli to, čo nás robí šťastnými – skutočnú lásku. Lásku zrelých ľudí, ktorí dnes vedia , čo za slovami sľubu, či prísahy naozaj stojí. Nie je to iba život s úsmevom, ale aj život v trápení a slzách a práve preto je taký krásny. Tento deň bol pre mňa aj dňom 1.sv. prijímania. Bol to deň naozaj plný hlbokých zážitkov , plný tepla, pokoja a rovnováhy, ktorá mi po celý život chýbala. Dnes viem, že:

Doslov. . .

Po dlhšom čase som sa rozhodla , že budem pokračovať v rodinnej ságe. Hľadala som silu sadnúť si a písať o veciach , nielen príjemných. . . Svoj predchádzajúci príspevok som končila slovami: „ vďaka ti Bože, že som sa toho dožila.“ Dnes dodávam: „vďaka ti Bože, že sa toho dožil aj môj manžel.“ Žiaľ, iba 53 dní sme žili v tomto sviatostnom zväzku . Môj manžel umrel. Ostatné ,veľmi šťastné udalosti v našej rodine už pozoruje iba z neba. . . Všetko riadi náš Pán a on vie najlepšie, prečo sa veci dejú tak, ako sa nám aj často nepáči. Prečo si tak často kladieme otázku PREČO??? Práve smrť môjho muža ma doviedla dávať si tieto záludné otázky. Prečo práve teraz, keď sme začali žiť v porozumení a láske. Prečo práve v čase, keď bol jeho syn tak ďaleko. Prečo teraz, keď sme konečne chceli odísť na spoločnú dovolenku iba my dvaja. Prečo teraz, keď ho vnuk začal vnímať ako jediný mužský vzor. Ostali nedokončené veci okolo domu. . . ostala práca bez konateľa, ostali priatelia. . .rodina. . .no hlavne som ostala ja , bez manžela. Ale všetko má zmysel. Boh robí poriadok v našom živote, len mu to niekedy nechceme priznať. Keď sa nad tým zamyslíme, keď chceme počúvať Božie našepkávanie: „ je to dobré, tento kríž ťa zároveň posilní, prekonaj to, ja som pri tebe. . .“, uvedomíme si, aké šťastie ma postretlo, že som včas našla komunitu, že ma priviedla k poznaniu Boha, že som začala počúvať a vidieť. . . Aké šťastie, že v najťažšej chvíli môjho života som neostala sama. Intenzívna modlitba, denne s Pannou Máriou, jej ružencom, ma drží nielen pri živote, ale hlavne pri pozitívnom prežívaní všetkého, čo mi život priniesol. Spoločenstvo - komunita je sila. Stretnutie ľudí s rovnakým osudom, stretnutie naozajstných priateľov, ktorí vás povzbudia, ktorí vám dajú najavo, že váš život má zmysel pre iných, ktorí tu ešte ostali, že ešte máte žiť!

V najťažších chvíľach života vás prichýli aj samotná komunita Cenacolo. Po pohrebe otca sa môj syn vrátil medzi svojich, dcéra má tiež svoj vlastný život a ja. . . mňa pozvala komunita.

Na skúsenosť v komunite, v spoločnosti ľudí plných lásky a porozumenia, s ľuďmi, ktorí boli tiež v ťažkej životnej situácii. Byť s veriacimi ľuďmi , žiť vo viere spolu s inými a aj so svojim synom, to je hotový balzam na zranenú dušu. Žiadna psychologická terapia, žiadne liečenie by mi nepomohli tak, ako tieto dva týždne v nebi. Áno, doslova Paradíso , tak sa volalo miesto, kde som zažila nezabudnuteľné chvíle v pravý čas a na pravom mieste. . . Tak tomu sa hovorí, že Boh má liek na každú ranu vašej duše, len čakať s pokorou , prežívať trpezlivo a pocit šťastia sa dostaví. Tú nádej nám dáva Boh, ale my mu máme dať priestor, aby konal a prijať ponúkané.

Vstávať i usínať s modlitbou, pracovať s modlitbou, rozjímať v tichosti kaplnky pred Oltáronou Sviatosťou, byť na kolenách sám a so všetkými. Hlboké hlasy chlapov a chlapcov v lone panenskej prírody, o čistote Panny Márie. . . „Zdravas Mária, milostiplná. . .“ zaznievali denne medzi spevom vtákov, šumom lístia a sem-tam zvukmi „muky„ ( kravy). Ticho, harmónia, poriadok, pravidelnosť, rytmus, tradície, zaužívané zvyklosti, to všetko ma napĺňalo rovnováhou a nesmiernym pokojom. Ale i spev, radosť a smiech, ktorý je taký vlastný pre zakladateľku komunity, je bežný medzi chlapcami. Tak toto prežívajú naše deti v komunite. Pocit spolupatričnosti a rovnocennosti. Nikto tu nie vyššie ani nižšie, tu nefunguje hierarchia podľa krásy, sily, veľkosti, či múdrosti. Tu je rovnosť lásky ku všetkým a medzi všetkými. Tu sa učíme milovať i nepriateľa.. . Tam vonku to nedokážeme. Nedovoľuje nám to naša logika. Obmedzuje nás prijímať ľudí takých, akí sú, prijímať ich aj s nedostatkami a chybami, prijímať to, že všetci sme hriešni. A pomáhať si. Pomáhať bratovi, lebo to teraz potrebuje, vzdať sa niečoho, čo mám rád pre brata, ktorého to v tej chvíli poteší,. . . niekto ma tu potrebuje, pre niekoho som nepostrádateľný, niekto ma má rád takého, aký som. A ja nie som iba zlý, ako ste mi to často doma vravievali. Rekapitulovala som si svoju rodinu a vzťahy v nej v čase, keď u nás bolo zdanlivo všetko v poriadku. Nikdy som neprejavila svojmu synovi lásku. Áno, povedala som mu to, aj som si ho pritúlila, lebo to bolo aj mne príjemné (náš nekonečný egoizmus), ale neprejavila som mu lásku tým, aby som mu dôverovala. Ponižovala som ho a veľmi málo som ho chválila. My, rodičia, sme tu boli iba od karhania. To, čo urobil dobre, som brala ako samozrejmosť, ale ak sa niečo vyskytlo zlé, tak to ma zaujalo natoľko, že som mala nespočetné množstvo nadávok a urážok, pokiaľ si uši nezatváral. V komunite pocítil úctu, ktorú tu vonku nezažil. Úctu ako človek, úctu ako dobrý priateľ, ktorého si vážia ostatní „iba“ preto , že dokáže konať dobro pre iných. Tu v komunite to nie je o slovách. Tu je to naozaj o skutkoch. Iba skutky robia človeka, človekom. Koľko ľudí vie veľa a pekne rozprávať, koľko rodičov (samozrejme patrím k nim) vie iba hovoriť o výchove. Ale výchova, to nie sú iba slová. Ak chcem niečo od iného, v prvom rade mu to musím ukázať, že sa to dá. Žiadne slová, veľa slov. . . dokáž to svojmu synovi, dcére, že to, čo hlásaš, za tým si stojíš, že vieš o čom hovoríš.

Keď som odchádzala do komunity, zdalo sa mi, že o nej už dosť viem. Chodila som na kluby, na stretnutia, ktoré sa organizujú cez komunitu, spoznávala som nových ľudí nielen z komunity, ale aj kňazov, rehoľníčky, ktoré spolupracujú nejakým spôsobom s komunitou Cenacolo. Ale až teraz som mala možnosť žiť komunitu. A ja som si to naozaj chcela odžiť tak, ako chlapci, lebo som chcela vedieť, čo také príťažlivé je na tom pre môjho syna. Zatúžila som ostať tu navždy. Tak veľmi mi učarila atmosféra, ktorá na mňa dýchala z každého kúta, z každého člena spoločenstva. Ani na um mi nezišlo, že sa rozprávam s akýmisi vyvrheľmi spoločnosti, grázlami, či povaľačmi, basistami. . .doma už dávno zatratenými existenciami. Zrelí muži, i keď niektorí práve prekročili prah dospelosti. Zrelí tým, čo prežili, to čo si skúsili cez svoju ZÁVISLOSŤ. Cesta od závislosti k čistote srdca je ťažká. Rokmi zanesené duše špinou, na to je potrebná poriadna čistička. Preto tá čistota prostredia, preto tá izolácia od zlého, preto tá čistota Panny Márie – to je tá, ktorá je príkladom pre ich čistý život, to je tá, ku ktorej sa obracajú, keď si spomenú na svoju matku. To je tá chápavá, vnímavá, milostivá a všadeprítomná MATKA, ktorá má vždy pre nich čas, ktorá nemá inú kariéru, len byť matkou pre všetkých, ktorí sa k nej utiekajú. . .“Pane, vďaka Ti za túto Matku pre môjho syna!“

Nikdy nemáte pocit osamelosti, nikdy nemáte pocit beznádeje. Spoločná práca (minimálne vo dvojici), spoločné jedlo, spoločné hry (obľúbený futbal), spoločné rozhovory (vo dvojiciach i v skupinkách), úprimné, priame, bez pretvárky a falše. Žiť v pravde, to je hlavné krédo, ktoré som zachytila. A pravda o samom sebe niekedy bolí, pichá a nám je zrazu tak ťažko. . . Tak v tom je komunita ťažká a pocítila som to aj sama na sebe. Vyskúšala som si pocit, keď mi vlastný syn povedal pravdu a veľká JA sa tu v Paradíse zmenila na malú ja. Je ťažko, ak sa nám niekto hrabe vo svedomí, ak vyberá z nášho vnútra špinu, ktorú sa tak snažíme ukryť pod pekné slová. . . masku. Aj my rodičia nosíme masky! Len si to nechceme priznať. Nechceme si priznať, že tomu, čo sa stalo, sme na vine aj MY. My, veľkí a dokonalí, pred svojimi malými deťmi. Zabudli sme však, že aj detí rastú a hlavne zrejú a v mnohom nás už predbehli. Dovoľme im byť ľuďmi podľa vlastného obrazu. Nebuďme sklamaní, keď moja dcéra nie je učiteľkou ako ja. Prečo? Nechajme ich ísť vlastnou cestou a to hlavne teraz, keď prídu domov z komunity očistení a slobodní.

Koniec dobrý, všetko dobré. Aký by to bol príbeh, keby nemal ten cenakolský pozitívny náboj , plný radosti zo života. Môj syn prijal v komunite všetky tri sviatosti od krstu po birmovku. Opäť sme mali možnosť byť spoluaktívni na živote v komunite a to dva dni s mojou, už okliesnenou rodinou – dcérou a vnukom. Možno to vyjadrím veľmi expresívne, ale opäť nádherný duchovný zážitok a to všetko vďaka závislosti, ktorá postihla našu rodinu. Keby nie tohto kríža, nebola by som v živote medzi týmito bohatými ľuďmi, sústredenými pod ochrannou rukou sestry Elvíry. Mala som tú česť osobne ju poznať práve na krste môjho syna. Vôbec mi nevadilo, že k nej hovorím iným jazykom (mala som pri sebe svojho syna). Moja túžba z celého srdca jej prejaviť vďaku bola silnejšia. Poďakovať za návrat môjho strateného syna. . .Všetky prejavy vďačnosti boli málo za to, čo dokázala táto kúzelná žena ako babička z B. Nemcovej . Plná úsmevu, energie, života, spontaneity . Láska z nej priam srší.

Pochopila som, prečo sa hneď po obrade sviatostí , môj syn obrátil k matke Elvíre a vrúcne boli v objatí, obaja so slzami v očiach. Tento pocit duševného očistenia , po tom všetkom, čím vo svojom krátkom živote môj syn prešiel, ja už nikdy nezažijem. Ale vidím svojho syna, ktorý síce bez otca, ale s nebeským Otcom po svojom boku , dnes pociťuje šťastie, bezpečie, istotu a životné naplnenie. Je obklopený ľuďmi, ktorí mu rozumejú a vždy mu budú rozumieť. Nemusím sa už báť o svojho syna, on už nikdy nepocíti, čo je to s a m o t a. . . „Vďaka ti Pane za Elvíru , jej dar bezhranične a nepodmienečne milovať naše deti viac, ako sme to dokázali my.“

Svedectvo Dagmar

Pred tromi rokmi som o drogách a iných závislostiach veľa nevedela. Vlastne som si myslela, že je to niečo čo sa mňa a mojej rodiny netýka. Opovrhovala som narkomanmi, lebo som bola presvedčená o tom, že si za svoj stav môžu sami.
Vtedy mal náš prostredný syn 18 rokov a navštevoval strednú školu. Jeho správanie sa začalo meniť a my sme to pripisovali puberte. Začal blicovať v škole a zhoršil sa mu prospech. Aj doma bol čoraz menej. Náš starší syn nám povedal, že brat sa mu zdôveril s tým aké drogy už vyskúšal. Keďže sme o závislosti vedeli málo, mysleli sme si, že je to nejaký puberťácky manier s ktorým treba rýchle skoncovať. Dohovárali sme synovi, aby s tým okamžite prestal, ale namiesto toho prestal chodiť do školy.
Vtedy sme začali hľadať odbornú pomoc, požiadali sme o pomoc psychologičku, aj sme ju párkrát navštívili, ale nikam to neviedlo. Potom sme hľadali pomoc v protidrogovej liečebni, ale s ich prístupom sme tiež neboli spokojní. Takto to prebiehalo asi 4 mesiace. Vtedy som v modlitbe prosila Pannu Máriu, aby mi pomohla zachrániť syna. Následne som na internete našla informácie o Občianskom združení „Pomoc ohrozenému dieťaťu“ a kontakt na Ivana. Zatelefonovala som mu a Ivan nás pozval do Piešťan. Prišli sme na stretnutie a dozvedeli sme sa, že narkoman je chorý človek, ktorému treba pomôcť. Urobili sme všetko čo nám poradili a náš syn teraz žije už tretí rok v kresťanskej komunite Cenacolo. Bol už aj doma na prvej verifike a prežili sme spolu krásny týždeň. Jeho pobyt v komunite pokračuje, teraz je v Medjugorí a my sme šťastní, že je tam. Žije v susedstve Panny Márie, ktorá sa v Medjugorí zjavuje už 26 rokov. Naša dcéra dostala príležitosť stráviť cez letné prázdniny 40 dní v Comunite Cenacolo v Taliansku. Bola to pre ňu dobrá skúsenosť do života. Dnes už viem čo je to závislosť. Je jedno či je to závislosť na alkohole, drogách alebo hracích automatoch. Závislý človek je chorý
človek a treba mu pomôcť. Závislosť je len dôsledok nezdravých vzťahov v rodine. Aj v našej rodine to bolo tak. Manžel aj ja sme katolíci, ale odklonili sme sa od viery. Na prvé miesto sme postavili potrebu zabezpečiť rodinu finančne.
Neváhali sme pracovať aj v nedeľu a veľa sme boli mimo domu. Tak sme nemali veľa času na naše deti, ktoré v prvom rade potrebovali nás, potrebovali našu lásku, potrebovali rozhovor a dobrý vzor vo viere. Až keď prišli problémy, cez tento kríž nám náš Pán ukázal správnu cestu. Teraz sa každá prekážka – každý kríž, ktorý príde ľahšie prijíma a nesie. A vieme kde nájdeme pomoc, na koho sa máme s dôverou v modlitbe obrátiť. Stačí ich prijať do nášho srdca: JE TO NÁŠ OTEC NEBESKÝ A NAŠA MATKA PANNA MÁRIA.

Edo z Martina.

Chcel by som sa s Vami podeliť o zážitok z týždňovej návštevy v komunite v talianskom dome Pagno. V komunite mám syna Janka tretí rok. V októbri bude mať 18 rokov. Za celý pobyt v komunite mi prišiel prvý dopis po 26 mesiacoch, na ktorý som veľmi čakal a bolo hneď v ňom pozvanie na sedemdňové bývanie s mojim synom v komunite. Neváhal som ani chvíľu a po schválení od Ivana som okamžite cestoval.

Do Saluzza som prišiel v nedeľu o desiatej do obeda. Hneď ku mne dobehli všetci Slováci, ktorí ma privítali ako vlastného otca. Prvé otázky boli: Chodia naši na rodičovské stretnutie? Ako sa majú? Či sú zdraví? Poukazovali mi celý areál komunitného centra Cenacolo. Ukázali mi ako sa pripravuje všetko na rodičovské stretnutie v júli. Už prvý deň som sa medzi týmito chlapcami veľmi dobre cítil. Z domu v ktorom býva môj syn boli chlapci hrať futbal. Čakal som na chlapcov kým dohrajú, aby ma zaviedli do domu v ktorom žije aj môj syn. Keď sme prišli do domu Janko bol v kuchyni. Neveril vlastným očiam, že som prišiel na týždeň. O to to bolo krajšie a dojímavejšie. V komunite mu vyhoveli a preložili ho z kuchyne do záhrady, kde sme spolu pracovali celý týždeň. Bolo to práca pri ktorej sa dalo debatovať o rôznych našich a jeho problémoch. Môj sen bol po vstupe Janka do komunity, že raz by som sa chcel dostať aspoň na týždeň tam, aby mi robil anjela a to sa mi aj splnilo. Ubytovali ma s ním na izbu. Spával dole v kotolni kde spávali 4 chlapci, ktorí robili buď dlhšie alebo skoro ráno vstávali, aby nebudili ostatných chlapcov. Presťahovali nás hore medzi ostatných chlapcov. Janko vstával ráno o piatej, mal na starosti rozkúriť v peci, pripraviť raňajky a o šiestej zobudiť chlapcov. Už tu som videl na ňom veľkú zmenu ako dôkladne a poctivo pristupuje ku svojim povinnostiam. V pondelok ráno začal pracovný deň o 6.15 sa modlil prvý ruženec potom boli raňajky a okolo 8 sme sa rozišli po robote. Každý mal svoju robotu. Nikto nešpekuloval, že tá robota je ľahšia či ťažšia. My sme išli do vinohradu okopávať hrozno a po dvoch hodinách nás preložili na okopávanie cibule. Pre mňa človeka pohodlného to nebola žiadna sranda. Ja som tvor lenivý, všade idem na aute a zvyknutý som pri robote sedieť. Takúto robotu som nikdy nerobil a prvý deň som mal veľké problémy. Veľké problémy som mal aj s chodením. Dom v ktorom bývali bol asi 10 – 15 minút od vinohradu v pomerne veľkom kopci. Prvý deň som ho vyšiel 5 krát a ešte aj pre desiatu aj olovrant. Ja som kopec vychádzal s 3 - 4 prestávkami. Večer v dome som povedal, že už dole nepôjdem. Všetci mali po celom dni dosť ale asi najviac ja. Dojalo ma keď večer o pol deviatej povedal zodpovedný domu, že sa ide modliť ruženec znovu spomínanou cestou dole a hore. Bolo mi veľmi ťažko, že ani jeden chlapec nenamietal, iba ja a v duchu som sa začal hanbiť aj sám pred sebou. Ostatné dni boli podobné. Celý týždeň sme pleli cibuľu a rozprávali sme sa. Veľa vecí sme si vyrozprávali a vyjasnili a to čo Ivan povedal, že chlapci sa dokážu po určitom čase aj otvoriť keď my budeme k ním úprimní, brať ich vážne a hlavne počúvať čo hovoria. Bol som prekvapený, že chlapci vedeli všetko o našej rodine. Janko zase vedel problémy z ostatných rodín. Páčila sa mi tam úcta jeden k druhému čo som videl napríklad pri jedle keď dochádzal chlieb alebo voda, kto mal zobrať posledný okrúžok chleba vyložil ho na stôl a bez dákeho špekulovania išiel zobrať chlieb či vodu. Ďalej sa mi páčila úcta k rodičovi. Ja som tú úctu tam pocítil, pretože som bol otec jedného z nich, ale chovali sa všetci ako ku vlastnému otcovi. Daktorí chlapci si ma oťukávali. Zo začiatku ta komunikácia s daktorými bola veľmi opatrná, ale posledné dva dni som sa zo všetkými tak zblížil, že sme sa rozprávali o veciach z vonku, v rodine a v komunite veľmi otvorene. Veľkým problémom bola pre mňa rečová bariéra, ale mal som pri sebe anjela, ktorý po 4 mesiacoch v Taliansku sa naučil perfektne po taliansky , všetko mi ochotne prekladal a vysvetľoval. V piatok bol horší čas pršalo tak do obeda sme pracovali v skleníku. Ja som tam s Jankom okopával paradajky. Okolo neznámej rastliny sme mali urobiť žliabok na vodu. Janko mi ukázal ako sa to má robiť, ale ja som si to uľahčil a spravil som si to po svojom. Samozrejme, že to nebolo dobré. A prišiel som so synom do sporu. Sadal som si na zem a povedal som, že to robiť nejdem. Asi po 10 minútach sa ma opýtal či mi nebude blbé s nimi obedovať keď sedím a nerobím. Vtedy som sa veľmi zahanbil, zdvihol som sa a začal som to robiť tak ako mi to kázal a vtedy som zbadal aký som blbec a kde je môj syn a ako sa on pozerá na život a ako ja. Keď sme skončili v skleníku strašne pršalo. Pýtal som sa ho čo ideme robiť keď sme mali ísť do domu na obed. Janko mi povedal „Boh je dobrý, Boh to zariadi“. Asi po 10 minútach sme prebehli do domu kde bývajú vysvätení a tam nám jeden Chorvát požičal dáždnik a pršiplášť. Keď sme sa obliekli do pršiplášťu, vyšli na dvor, zrazu prišiel jeden pán na aute a povedal, že nás hore vyvezie. Veľmi mi to dobré padlo a ešte viac ma prekvapilo keď mi Janko v aute povedal „otec vidíš Boh to zariadil Boh je dobrý“. V dome nás bývalo 20. Rôzne národnosti. 3 Slováci, ktorých som poznal z kolokvií. Spomínali sme na začiatky a dnes sme sa z toho už aj trochu smiali. Čím som tam bol dlhšie, tým som sa tam lepšie cítil lebo priateľstvo so synom a s ostatnými chalanmi bolo čoraz viac úprimnejšie. Odchodu odtiaľ som sa veľmi obával, aby tam nehrali roľu emócie a slzy. No ani sme sa nestihli poriadne stisnúť a už som odchádzal. Bol to pre mňa jeden z najkrajších týždňov v mojom živote. Videl som tam prerod chlapcov, ktorí boli darebáci, zlodeji, narkomani...a dnes sú na takej ceste, že aj my dospeli máme čo robiť, aby sme sa im vyrovnali. Nedá sa všetko napísať, ale treba to zažiť. Preto to odporúčam a prajem každému rodičovi, aby skúsil život v komunite aspoň 7 dní a tým si utvrdil dôveru v komunitu a vylepšil názor na komunitu.

Ďakujem komunite, že mi umožnili tento pekný týždeň prežiť v komunite. Ďakujem Ivanovi, že mi zariadil a umožnil prežiť týždeň so synom .Ešte raz ďakujem!